Čo formovalo tvár Slovenska?

Tri desaťročia uplynuli od momentu, ako Slováci a Česi na preplnených námestiach nenásilne odmietli totalitné zriadenie. Celá jedna generácia tridsiatnikov vyrastala v slobodnom svete a o režime, ktorý mu predchádzal, vie len od pamätníkov či z učebníc dejepisu. K dnešnej podobe Slovenskej republiky viedla neraz tŕnistá cesta.

Politický analytik Ján Baránek pripomína, že tvár krajiny nikdy neformuje len jediná udalosť, vždy ich je viac. „Tá absolútne najdôležitejšia bolo rozdelenie Česko-Slovenska. Možno to bola pre niekoho aj tá najnegatívnejšia udalosť, napríklad ani ja som nechcel, aby sa krajina rozdelila. Keby bolo referendum, určite by som hlasoval proti. Ale málokto si uvedomuje, že to najpozitívnejšie v celej našej novodobej histórii bolo, že sme sa s Čechmi dokázali rozdeliť tak, že sme zostali priateľmi,“ spomína analytik, podľa ktorého v tomto prípade ide o absolútne nedocenenú časť našej histórie.

Rozdelenie, ako pripomína analytik, prešlo bez závažnejších zádrhov, nenávisti, zášti. „Česi sú naši najobľúbenejší susedia, českých turistov vidíme každý rok na Slovensku, sme jednou z ich najobľúbenejších turistických destinácií. A množstvo našich mladých ľudí študuje v Prahe, Brne. Vládnuce elity vtedy dokázali krajinu rozdeliť tak, že sa to neskončilo ako napríklad v Juhoslávii. Treba však povedať, že na tom mali zásluhu Václav Klaus a Vladimír Mečiar a zaslúžia si za to uznanie – bez ohľadu na to, čo na Slovensku nasledovalo potom,“ pokračuje Baránek.

Podľa jeho názoru bola práve nasledujúca éra mečiarizmu veľmi negatívnou časťou našej histórie. „Korupcia dostala veľmi veľký priestor a, bohužiaľ, rokom 1998 sa to nezastavilo, ale pokračuje to dodnes. To je to najnegatívnejšie. Nielenže sa tým znižuje životná úroveň, ale korupcia doslova zanecháva za sebou mŕtvych. Nie je to len také tvrdenie z brucha, skutočne nám zbytočne zomierajú ľudia, lebo nie sú lieky, vybavenia nemocníc, sú zlé cesty,“ doplnil Baránek.

Vstup do EÚ, vlády Smeru

Robert Klobucký zo Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied sa nazdáva, že na súčasnú tvár Slovenska zrejme najviac vplývala vláda Smeru. Táto strana je pri moci, s krátkou pauzou v rokoch 2010 až 2012, od roku 2006. Klobucký pripomenul, že je to najdlhšie obdobie vlády nejakej strany na Slovensku za posledných 30 rokov.

„Smer tu vládne viac ako desať rokov, preto si myslím, že je to to najdôležitejšie,“ nazdáva sa sociológ. Zosumarizovať, či v tejto dobe prevládali skôr pozitíva, alebo negatíva, si netrúfol. „Nedá sa to paušálne zhodnotiť. Aj z prieskumov, ktoré máme, vyplýva, že ľudia sa sťažujú, že zlyhávajú niektoré základné inštitúcie štátu ako zdravotníctvo, spravodlivosť, školstvo. A to sú oblasti, ktoré sú dlhodobo nereformované a zdá sa, že teraz nám to padá na hlavu,“ poukazuje Klobucký.

Sociológ mieni, že vražda novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bola len špičkou ľadovca, ktorá viac odhalila nespokojnosť ľudí, tá bola totiž prítomná aj pred ňou. Poukázal na výskumy spred tohto obdobia. „Vieme, že dôvera ľudí v justíciu je asi najnižšia alebo patrí k najnižším v Európskej únii. Aj stav v zdravotníctve, to sú oblasti, ktoré sú dlhodobo zanedbávané a mám dojem, že z toho je aj tak trochu ,blbá‘ nálada v spoločnosti. Ľudia prestávajú veriť, že by sa štát mohol zlepšiť. A zdá sa, že sa nevyhnutne bude musieť zlepšiť,“ prízvukuje sociológ.

Pre našu krajinu nastal kľúčový zlom zhruba v polčase 30 rokov od revolúcie, a to v roku 2004, keď sme oficiálne vstúpili do európskych štruktúr, mieni sociologička Sylvia Porubänová. Slovensko sa vtedy stalo členom Európskej únie. „A možno to bolo aj celé to prístupové obdobie, ktoré, našťastie, bolo už po Mečiarovi. Myslím si, že vtedy sa lámal chlieb, aj keď dnes si to už možno neuvedomujeme a berieme to ako samozrejmosť. Ale práve toto rozhodlo, v dobrom, o našom ďalšom smerovaní,“ nazdáva sa sociologička.

Zdôraznila, že významné obdobie prežívame aj v súčasnosti. „Z hľadiska súčasnej situácie je možno skutočne prelomový aj rok 2018, vražda novinára a jeho snúbenice. Táto udalosť spustila stavidlá a ukázala rozklad systému a zároveň mobilizovala spoločnosť,“ mieni Porubänová. Pripomenula však, že táto udalosť zatiaľ nemá rozuzlenie. „Zatiaľ sa dozvedáme len také temné tiene a čakáme na výsledky a riešenia,“ uviedla sociologička.

Príbeh úspechu

V čom je Slovensko iné ako pred 30 rokmi? Klobucký pripomína, že je viac otvorené svetu. „Komunizmus bol v tomto predsa len veľmi veľmi izolovaný. Veľa ľudí chodí študovať a zarábať do zahraničia. Slovensko sa tiež modernizovalo, určite je modernejšie ako predtým,“ komentuje sociológ.

Podľa Porubänovej nie je zmena, ktorou Slovensko prešlo za tri desaťročia, bezvýznamná. „Je neuveriteľná. Človek má na jednej strane tendenciu a možno aj schopnosť, idealizovať si veci. Dnes už aj v individuálnej rovine človek zbadá, že si niektoré veci idealizujeme – spomíname len na to dobré, čo bolo pekné a čo súvisí s osobným životom, čo je pekné bez ohľadu na akýkoľvek režim. Ale myslím si, že bez ohľadu na politickú situáciu, spoločenskú náladu a podobne, Slovensko je príbeh úspechu,“ skonštatovala sociologička.

Naša krajina má podľa nej obrovský potenciál a obrovskú nádej. „Zmenila sa vizuálne. Stačí si pozrieť dobové noviny, tí, ktorí si to nepamätajú, že naozaj, z tej beznádeje, šede, rezignácie sme sa zmenili na krajinu, ktorá je mladá, dynamická, farebná. Ten pocit klietky, ktorý sme mali pred rokom 1989, dnes nemáme. To je podľa mňa tá základná zmena. Závisí už len na nás, ako tú floskulu "sloboda, rovnosť, bratstvo“ naplníme. Či to budú len prázdne slová, alebo to budú nejaké základné princípy nášho života," uzavrela Sylvia Porubänová.