Ako ste sa v roku 1989 ocitli v socialistickom Československu?
Bol som v tom čase korešpondentom BBC v Nemecku. V Prahe vtedy nepôsobil žiadny novinár z média publikujúceho po anglicky. Bol tam nemecký televízny žurnalista, japonský novinár a kolega z tlačovej agentúry AFP. Ľudia z BBC či britských denníkov fungovali vo Viedni. Prahu som preto vnímal ako profesionálnu príležitosť. Hovoril som po poľsky, tak som si vravel, že po česky sa naučím pomerne rýchlo. Páčilo sa mi, že v podstate budem mať ako novinár Československo pre seba.
Boli ste žurnalista zo Západu. Ako by ste opísali komunikáciu s československými úradmi a na druhej strane s disidentmi?
Čo sa týka úradov, tak komunikácia bola celkom korektná. Ale úradníci nechceli, aby som do Československa prišiel. Riešil som svoj štatút novinára na voľnej nohe a myslím, by ma radi vyhodili z krajiny, keby sa im naskytla príležitosť. Vyhrážali sa mi tým. No rozprával som sa s predstaviteľmi režimu, mal som kontakty s poradcami premiéra Ladislava Adamca.
S disidentmi to bolo jednoduché, nemali veľmi čo stratiť. Stretával som sa ľuďmi ako Jan Urban či Petr Uhl. Horšie to bolo s obyčajnými Čechmi. Vedel som, že ich môžem dostať do problémov, keď budem s nimi komunikovať, že sa o nich môže začať zaujímať Štátna bezpečnosť (ŠtB). Preto medzi mnou a ľuďmi často existoval neviditeľný múr. Keď som prichádzal do Československa, na britskej strane mi povedali, že by som si v žiadnom prípade nemal nájsť českú priateľku.
Sledovala vás ŠtB?
Po revolúcii som videl svoju zložku. Snažili sa so mnou nadviazať kontakt, chceli ma zverbovať, nebol som primárne cieľom, ktorý sledovali. Keď som riešil povolenie na pobyt, tak pri jednej návšteve úradov som narazil na pána, ktorý hovoril slušne po anglicky. Podržal mi dvere, povedal som mu po česky ďakujem a on chcel ísť aspoň na kávu.
Bolo očividné, že sa ma ŠtB snaží kontaktovať. Ten človek ma presviedčal, aby som napísal niečo o rodiacom sa stavebnom škandále, o nehospodárnom míňaní peňazí. Predpokladám, že odpočúvali telefónne linky, ktoré som používal, vypočúvali ľudí, s ktorými som sa stretával.
Keď ste sa stretávali s československými disidentmi, nakoľko vás prekvapili udalosti 17. novembra?
Bol som zvyknutý na poľskú opozíciu. Tá do istej miery fungovala ako alternatívna vláda. Dokázala mobilizovať svoje kontakty, keď sa v krajine niečo riešilo. Boli to veľmi seriózni ľudia, nielen intelektuálne, ale aj organizačne schopní. V Československu som tento pocit nemal.
Áno, vychádzali Lidové noviny, fungovali malé skupiny katolíckej mládeže, podzemná cirkev, samozrejme, boli tu iniciatívy ako Charta 77 či Niekoľko viet. Ale nevnímal som to ako možnú vládu, ktorá bude azda niekedy riadiť veci. Bol som dosť kritický vo svojom pohľade na československú opozíciu. Hovoril som to aj Václavovi Havlovi, že veci nemôžu byť také amatérske, veď z neho môže byť prezident. Povedal, že by ho to vydesilo. Áno, čo prišlo po 17. novembri, ma prekvapilo.
Ako ste prežili 17. november?
Spočiatku som bol skeptický. Bol som však predtým na stretnutí Socialistického zväzu mládeže, kde zazneli aj pomerne kritické prejavy. Tak som k demonštrácii pristupoval s tým, že v rámci komunistickej strany sa niečo deje. Najprv som 17. novembra stretol pár britských komunistov pracujúcich pre sovietsku agentúru Novosti. Hovoril som si, že je to zaujímavé.
Že Gorbačov by si želal zmenu, že je unavený z Jakešových nezmyslov. Tak sme sa chvíľu rozprávali. Demonštrácia sa postupne menila, objavovali sa československé vlajky, ktoré boli aj symbolom disentu. Býval som na druhom brehu Vltavy. Skočil som do taxíka a išiel som písať článok s tým, že protesty sú veľké a budú problémom pre komunistov.
Čo bolo ďalej?
V podstate som videl z okna presúvajúci sa dav, tak som šiel na Národnú triedu. Ľudia kládli na zem sviečky, spievali hymnu. Cítil som, že pre úrady bude zložité s tým niečo urobiť. Z protestujúcich sálalo morálne presvedčenie a bolo ich veľa. Postavil som na akúsi búdku, mala čosi spoločné s elektrinou či telefónmi, aby som zachytil skandujúcich študentov. Videl som, ako na druhom konci zasahujú červené barety.
Dvaja policajti ma schmatli a vliekli preč. Jeden bol chlap s fúzmi a mal čierne kožené rukavice. Zrazu ma poriadne silno udrel, začal som krvácať z brady, padol som a udrel som si hlavu. BBC potom uviedla, že Edwarda Lucasa videli, ako ho vlečú preč a skončil v bezvedomí. Ale dal som sa dokopy. V tej chvíli som necítil bolesť, bežal som domov, aby som upravil svoju správu. Mal som ísť potom na večeru so zástupcom britského veľvyslanca. Bol tam napríklad aj Petr Pithart. Keď som prišiel, ospravedlnil som sa, že meškám, ale je to preto, že ma zbila polícia. Ľudia sa ma pýtali, čo sa stalo, a mne prišlo náhle zle. Išiel som domov a volal rodičom.
Zmeny v Československu sa po 17. novembri udiali pomerne rýchlo, aj napriek nie príliš dobre zorganizovanej opozícii, čo ste už spomenuli. Prečo to fungovalo?
Nemal som predtým pocit, že by sa v Československu niečo mohlo zmeniť na základe rozhodnutia politických lídrov. Vnímal som to tak, že musí prísť tlak verejnosti. Preto bolo kľúčové, či sa po 17. novembri budú konať ďalšie demonštrácie.
A či budú väčšie a väčšie. Zmena bola vo vzduchu už aj predtým, ale musel ju akcelerovať narastajúci počet ľudí. Ukázalo sa, že to fungovalo. Po pár dňoch som v reportáži uviedol, že toto je zmena. Médiá začali informovať, na demonštráciách bola televízia. Keď premiér Adamec súhlasil s rokovaním s opozíciou, nevzdával sa jej, ustupoval ľuďom. Samozrejme, disidenti zapaľovali tú potrebnú iskru vo verejnosti. Pamätám si úžasné tlačovky, atmosféru na Letnej.
Ako hodnotíte vývoj v Československu a po rozdelení v Česku a na Slovensku po 30 rokoch?
Podarilo sa to, že komunizmus skončil. Česko a Slovensko teraz môžu robiť vlastné chyby. Niekedy je niečo lepšie, inokedy horšie. Ale osud máte vo vlastných rukách. Môžete sa rozhodnúť pre pána Babiša a pána Zemana, ale môžete ich aj poslať preč. Ale nemusíte znášať pána Jakeša. To je veľký rozdiel.
Vaše krajiny vstúpili do NATO do EÚ, čo ich medzinárodne ukotvilo. Som rád, že k tomu došlo. Veľkou chybou bolo, že sme nedomysleli ekonomické zmeny. Je očividné, že prechod na trhovú ekonomiku bol správny. Staré štruktúry však vyprali komunistické peniaze cez kapitalistickú ekonomiku. Otvorili sa tým príležitosti pre podvodníkov a pochybné existencie. Rusi vyprali peniaze v regióne, lebo každý chcel v 90. rokoch zarobiť. Veď čím viac peňazí, tým lepšie. Lenže, ako som povedal, nedomysleli sme následky. Tiež sme sa nedostatočne venovali slobodným médiám a ich úlohe v spoločnosti. Po 30 rokoch vidíme, že voľný trh nebol na výzvy, ktorým žurnalisti čelia, dokonalou odpoveďou.