Listy sú odpoveďami na výzvu s názvom Spoločné poznanie, ktorá bola uverejnená koncom januára a vo februári 1990 v denníkoch Pravda, Práca a Verejnosť a tiež v týždenníku Slovenka. Jej cieľom bolo získať poznatky o podobách, ktoré mala revolúcia v spomienkach bežných ľudí v období od 17. novembra do 31. januára 1990. Vo výzve sa uvádzalo, že sú vítané listy od ľudí všetkých politických názorov a tiež spomienky na život v minulom režime a že nezáleží na štýle a gramatike autora.
Výzva oslovila rozmanitú skladbu pisateľov. Počnúc študentskými či podnikovými aktivistami cez ľudí, ktorí stratili možnosť zastávať ich dovtedajšiu riadiacu pozíciu, a ich príbuzných až po starších ľudí, ktorí novembrové udalosti sledovali len prostredníctvom médií. „Štvrtina pisateľov považovala za potrebné uviesť, či sú, alebo niekedy boli členmi komunistickej strany, či, naopak, že v strane nikdy neboli,“ zhodnotila sociologička v štúdii.
„Vítam túto formu spoznávania priebehu spoločensko-politických zmien, pretože doterajšie formy jeho uskutočňovania napr. v televízii formou tzv. dialógu alebo v novinách Verejnosť a ďalšie, považujem za monológ demagogicky orientovaných tvorcov, ktorý nemá nič spoločné so snahou poznať pravdu o našej sociálnej a politickej realite po novembri 1989,“ ocenil nápad sociológov autor listu číslo 109, ktorý sa radil skôr medzi kritikov zmien.
Po tom, čo prišlo vyše 200 listov, sa sociológovia pustili do vyhodnocovania a skúmania najčastejšie sa vyskytujúcich tém, ideálov a hodnôt, ktoré boli pre respondentov najdôležitejšie. Kľúčovým ideálom bola demokracia a proces jej uplatňovania v realite. V listoch bola najčastejšie používaným heslom.
Na ľudskosť sa častejšie odvolávali skôr kritici spôsobov, akými demokratizácia prebiehala na pracoviskách. "Prešli dva mesiace od týchto udalostí a zrazu akosi nevieme, čo so získanou slobodou. (…) Sme v stave rozbitej jednoty. Preto musíme rýchle nájsť nový spoločný zjednocovací moment. Verím v ľudské dobro, ale ak neexistuje reálny zjednocovací motív, prichádza na rad tá zlá stránka ľudskej povahy. Nevraživosť, nedôvera, sebeckosť,“ uvádza sa v liste číslo 136.
Hodnotou, ktorá patrila medzi najčastejšie sa vyskytujúce, bola pravda. Samotné slovo je najfrekventovanejších heslom, ktoré sa v dokumentoch nachádza. „Aj keď zhruba tretinu výskytu slova tvorí odkaz na denník Pravda, v ktorom bola výzva publikovaná, frekvencia slova zostáva naďalej mimoriadna,“ konštatuje v štúdii Kusá. Ideál pravdy sa prejavoval v rozmanitých spojeniach a významoch. Najmä v kontexte jej víťazstva, ktoré dosiahla pádom režimu, ktorého každodenným nástrojom bola lož. Sila pravdy sa ukázala neskôr, keď bola nástrojom kritiky a dôvodom pre konštatovanie, že sa revolúcia odchýlila od svojich pôvodných prísľubov.
Opakujúcou sa témou v listoch sú pocity nadšenia, radosti a spolupatričnosti, ktoré sa niesli celou spoločnosťou. „Obdobie po 17. novembri som prežíval ako vôbec najemotívnejšie vo svojom doterajšom 40-ročnom živote. Konečne sa totiž začal napĺňať 20-ročný sen po strašnom sklamaní z 1968 roku. Ten proces, ten úžasný maratón demonštrácií, nadšenia, zdravej výmeny názorov a úžasnej jednoty ľudí vo mne prebrali všetky city absolútne naplno," píše sa v liste číslo 132.
V mnohých listoch sa objavuje aj retrospektíva na rok 1968, ktorá sa prejavuje v prežitej bolesti zo zabrzdeného života normalizáciou či z rozdelenia rodín. „Rok 1968 bol veľkým prelomom v mojom živote. Opájanie sa pocitom slobody, ľudskej vzájomnosti, prílivom pravdy, najkrajšie obdobie mojej mladosti (mala som 23 rokov). Odrazu surovo preťaté. Doteraz si chránim ,relikvie‘ z toho obdobia: výstrižky z novín, básne, časopisy, vlastné úvahy. Z času na čas som ich vyberala a slzila nad nimi,“ stojí v liste číslo 144.