Alexander Bachnár najradšej spomínal na SNP

Pred štyrmi mesiacmi Alexander Bachnár oslavoval 100 rokov, pred niekoľkými dňami sa ešte zúčastnil prezentácie svojej spomienkovej knihy. Vtedy bol posledným žijúcim veliteľom Nováckej partizánskej jednotky. Dnes už nie je medzi nami, zomrel ráno v Bratislave.

26.11.2019 17:34
debata (12)
Alexander Bachnár Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Alexander Bachnár Alexander Bachnár

V živote dlhom ako storočie prežil pán Bachnár rôzne obdobia, vzostupy a pády, aj v pokročilom veku však najradšej spomínal na Slovenské národné povstanie. „Lebo vtedy nie druhí, ale ja sám som rozhodoval o svojom živote a osude,“ povedal v našom poslednom interview pre Pravdu. „Paradoxne, vtedy som mal pocit istoty, to, čo dnes mnohým ľuďom chýba. Vedomie, že ak sa má niečo udiať, tak sa to aj udeje. Nie ako dnes, keď sa dodatočne hľadajú dôvody, prečo sa niečo neudialo. Vtedy ľudia túto istotu mali. Vedeli, že podobne ako oni uvažujú stovky a tisíce ďalších, im podobných. Dnes chýba vedomie spolupatričnosti, vedomie, že všetci patríme k sebe.“

Ako sa dostal do Povstania? To je dlhá história. Začína sa vlastne už Bachnárovým narodením do chudobnej židovskej rodiny v Topoľčanoch. Pokračuje jeho detstvom a dospievaním na gymnáziách v Nitre a v Prievidzi. Nasledovalo zvláštne vojenčenie v 6. pracovnom prápore, určenom pre židovských mladíkov. Namiesto pušky – krompáč a lopata. Potom príkaz odísť do pracovného tábora Nováky. Bachnár tam istý čas nakladal uhlie, neskôr učil v táborovej základnej škole. Všetko sa dialo v tieni odchádzajúcich alebo pripravovaných transportov do táborov smrti.

V tábore sa zapojil do podzemného hnutia odporu „Zháňali sme a kupovali zbrane od slovenských vojakov. Po nociach sme sa cvičili, ako s puškami a samopalmi zaobchádzať,“ spomínal. Na Povstanie boli pripravení, len čo vypuklo, pridali sa hromadne. Ich táborová jednotka mala pôvodne 230 príslušníkov. Z nich počas bojových akcií – od prvého dňa SNP do spojenia s jednotkami Červenej armády v apríli 1945 – padlo 38 mužov. Bachnár skončil svoju partizánsku anabázu ako veliteľ roty.

Radosť z oslobodenia vystriedal smútok. Vojnu z jeho rodiny prežili len sestra s otcom. Matku a ďalších päť súrodencov buď deportovali ešte v marci 18942 do Auschwitzu a Majdanku, alebo postrieľali koncom novembra 1944 v Kremničke.

Po vojne sa dal na novinárstvo. Najprv pôsobil v Bojovníku a potom v Pravde až do roku 1952, vtedy v súvislosti s vlnou antisemitizmu a honby na sionistov ho poslali do výroby. V čase politického odmäku sa do novín vrátil, ale už do denníka Práca. Niekoľko rokov pred dôchodkom skončil ako občan druhej kategórie.

Ale nezatrpkol. Po roku 1989 sa s vervou pustil do obrody odbojárskej organizácie, stál sa tajomníkom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. V rokoch 1995 – 2002 pôsobil v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave. Bol vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939, Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom a Radom Slovenského národného povstania. Prestížnou cenou vyznamenalo Alexandra Bachnára v roku 2001 Múzeum holokaustu vo Washingtone. V roku 2014 dostal Medailu prezidenta Slovenskej republiky za výnimočné zásluhy v protifašistickom odboji a úsilie pri obrane demokracie.

Do posledných svojich dní rozmýšľal o budúcnosti. „Dôležité je, ako bude mladá generácia pripravená na prevzatie zodpovednosti za dianie na Slovensku,“ povedal na záver nášho rozhovoru. „Ako sa vyvaruje chýb z minulosti, aby sa už nikdy viac neopakovali.“

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #partizán #alexander bachnár