Múzeum v Seredi sa blíži do finále

Pavol Mešťan, riaditeľ Židovského muzea, foto do ankety Pavol Mešťan

Celá príprava múzea v Seredi bola zrejme mravčia práca. Zohnať originálne veci, obnoviť baraky tak, aby zodpovedali vtedajšej dobe.

Projekt bol aj zostal zložitou pracovnou záležitosťou. Nehovorím to, aby som sa sťažoval, naopak, táto práca bola úžasná výzva, trvala desať rokov a v tomto období som mal neustále pred sebou svojich rodičov, sestru a musel som myslieť aj na starých rodičov, ktorých som už ja nepoznal, lebo ich zavraždili. Mal som šťastie na viaceré šikovné spolupracovníčky v Múzeu židovskej kultúry, ktoré s veľkým entuziazmom pomáhali realizovať z Bratislavy expozíciu v Seredi. V Bratislave sa kupovali a odborne spracovávali všetky zbierkové predmety. Ak niekto rozumie muzeálnej práci, vie si predstaviť, aká je to náročná činnosť. Poďakovanie patrí aj výnimočnému človeku, ktorý, žiaľ, už nie je medzi nami.

O koho ide?

O zosnulého výtvarníka Milana Veselého, ktorý zomrel počas príprav expozície. Bol obdarený neuveriteľným citom pre vznikajúce múzeum, a pritom zaúčal aj svoju dcéru Ninu. V jej prípade sa do bodky naplnilo porekadlo, že jablko nepadne ďaleko od stromu. Vysvitlo, že je úžasne zainteresovaná v téme holokaustu a cit preň zdedila po otcovi. S jej prispením sa podarilo dokončiť jednu z najdôležitejších a najvýznamnejších expozícií Slovenského národného múzea.

Múzeum holokaustu sa skladá z piatich obnovených dobových barakov a tento rok sa použili finančné prostriedky na barak číslo 2. Čo sa v ňom nachádza?

Je to barak, ktorý sme pracovne označili číslom 2. Uvádzame v ňom dokonca aj fakty, ktoré doteraz chýbali v expozícii k historiografii holokaustu. A vôbec prvýkrát ich predstavujeme výstavnou formou. Ide o zmienky o pracovných táboroch vo Vyhniach a v Novákoch; tragický príbeh Serede je sprístupnený v baraku číslo 3. V novej časti expozície sa tiež venujeme getám, vrátane tých, čo boli na území horthyovského Maďarska, na anektovanom území južného Slovenska. Sú to dôkazy o tom, aká premyslená a dôsledná bola mašinéria boja proti Židom a objasňujeme ich vynútenú prácu v prospech fašistického Slovenského štátu.

Ako?

Vo všetkých táboroch Židov prinútili otročiť a slúžiť hospodárskym záujmom totalitnej krajiny v Hitlerovom područí. V súvislosti s barakom číslo 2 musím poukázať na to, že rozpráva príbeh o istom domove pre seniorov a siroty, ktorý sa využíval ako sústreďovacie stredisko. Bol to Ohel Dávid v Novom Meste nad Váhom. Ide o jednu z veľmi málo známych, ale dôležitých častí histórie holokaustu. Tento domov sa nerozlučne spája s rabínom Armínom (Avrahamom Aba) Friederom, ktorý vyvíjal snahy na záchranu Židov a stál za vznikom tohto starobinca a sirotinca. V súvislosti s touto ustanovizňou by som rád vyrozprával príbeh, ktorý sa spája s osudom našej rodiny. Moji rodičia si totiž z Ohelu Dávid adoptovali istú poľskú sirotu, päťročné dievčatko, ktoré sa stalo neskôr mojou sestrou. Spolu prežili útrapy aj hrôzy deportácie do seredského tábora v roku 1944 a následný transport do Terezína. Bolo to v období, keď už v koncentračnom tábore Auschwitz nacisti zlikvidovali plynové komory, čo im zachránilo život. Moja sestra sa však s udalosťami, ktoré súviseli s väznením a transportmi, nikdy nevyrovnala. Napriek tomu, že sa v roku 1949 odsťahovala do Izraela a po návrate na Slovensko si založila vlastnú rodinu (mala dve dcéry), nedokázala spracovať nočné mory súvisiace s holokaustom, ktoré ju neustále prenasledovali. Jej život sa skončil v pomerne mladom veku. V Nemecku, kam sa rodina po istom čase vysťahovala, spáchala samovraždu na psychiatrii, kde ju museli hospitalizovať kvôli psychickým problémom a depresiám. Holokaust sa pre mnohé obete neskončil v roku 1945 ani príchodom domov. Jeho hrôza pokračovala v ich mysliach celé roky po ňom. Toto si treba uvedomiť.

Spomenuli ste, že v baraku č. 2 sú dokonca najstrašnejšie spomienky na vraždenie Židov na slovenskom území. Ktoré miesta máte na mysli?

Ide o Kremničku a vápenku v Nemeckej. Som rád, že pomník v Kremničke sa podarilo doplniť o artefakt menory (sedemramenného svietnika), ktorú navrhol Juraj Fatran, jeden z najznámejších izraelských architektov slovenského pôvodu, žiaľ už nežije. Pomník od nášho národného umelca Dušana Jurkoviča sa týmto doplnkom postaral o pripomenutie, že v Kremničke zahynuli aj naši židovskí spoluobčania. Je mi však stále veľmi ľúto, že sa na pamätnej tabuli v Kremničke neuvádza, koľko židovských životov tam vyhaslo, lebo väčšinu zavraždených tvorili Židia. Je to smutný fakt, ktorý sme ako-tak napravili v baraku číslo 2.

Zmestilo sa ešte niečo do baraku číslo 2?

Návštevníci tu nájdu aj pietny priestor, kde si môžu vypočuť čítané mená deportovaných Židov z fašistického Slovenského štátu. Mužov, žien, detí, starcov a v akom veku išli na smrť. Zmysel spočíva v tom, že každý, kto tam vstúpi, by si mal uvedomiť tragické následky vojnového režimu na Slovensku, že počas holokaustu zahynulo vyše 70-tisíc Židov, že u nás neexistuje židovská rodina, ktorú by to nepoznačilo.

Holokaust je minulosť stará už viac ako tri štvrťstoročia, ale čoraz viac sa hovorí o rastúcej nenávisti voči Židom.

Keď sa ma niekto opýta, čoho sa obávam v súčasnosti najviac, zakaždým sa mi pred očami vynorí tvár profesora Pavla Traubnera, ktorý nedávno zlomeným hlasom povedal, že by sa nikdy nechcel dožiť toho, že jeho vnúčatá budú nakladať do dobytčích vagónov. Keď sa zamýšľam nad jeho slovami, myslím na svoje deti a vnukov. Vlastne na všetky deti každej rasy. Môj strach vyplýva z poznania, že Európa sa fašizuje a aj na Slovensku pôsobia sily, ktoré nehanebne šíria neonacizmus. Nie je to však všetko, čo chcem zdôrazniť.

Čo sa vám žiada dodať?

Vidíme, že tak ako postupne odchádzajú zo života svedkovia holokaustu, pribúdajú tí, čo túto tragédiu najväčších rozmerov spochybňujú alebo dokonca vyslovene popierajú. Hľadajú spôsoby, ako hlavne mladých ľudí presviedčať, že holokaust vlastne neexistoval, že Slovenský štát nenesie zodpovednosť za vraždenie Židov, že plynové komory vlastne neexistovali, atď. Nemôžem sa však vyhnúť ani ďalšiemu nemilému zisteniu… Totiž, že tu vyrástli ľudia, ktorí sa bijú do pŕs, ako im leží na srdci téma holokaustu, a pritom za ich slovami je len túžba po finančnom prospechu. Pokiaľ zápasím s popieračom, a som človek vzdelaný v teórii, ak poznám historické fakty, môžem s ním bojovať. Žiaľ, v tom druhom prípade to je veľmi, veľmi zložité, ba priam nemožné.