Prokurátorom chce dať skutočnú nezávislosť a žiada zrušenie trestného stíhania vo veci. Ak by boli takéto zmeny prijaté už skôr, bývalá štátna tajomníčka Monika Jankovská už mohla byť dávno obvinená.
Čoraz hlasnejšie sa hovorí o potrebe systémových zmien v slovenskej prokuratúre. V akom stave je?
Systém, ktorý v našej justícii funguje tridsať rokov, umožnil vytvorenie prostredia, v ktorom sa usadila mafia. Hovorí sa, že treba zachovať nezávislosť prokuratúry, aby sa vedela chrániť pred politikmi. Generálneho prokurátora však volia politické strany. Z plejády doterajších generálnych prokurátorov síce najpozitívnejšie vnímam súčasného generálneho prokurátora, prokuratúru však napriek tomu treba radikálne zmeniť. Potrebujeme reformu, pretože celá justícia, polícia a prokuratúra sú reformami za ostatných tridsať rokov v podstate nedotknuté.
Niektorí prokurátori nekonali alebo konali priamo v prospech spriaznenej osoby. Nevideli sme, že by boli za to potrestaní. Prečo?
Najväčší problém na prokuratúre, ale aj na súdoch sú disciplinárne senáty. Neexistuje, aby sudca odsúdil sudcu a prokurátor prokurátora detto. Vidíme, že napríklad Súdna rada alebo Rada prokurátorov, čo sú najvyššie samosprávne orgány justície a prokuratúry, nedali za celý čas existencie ani jeden podnet na stíhanie.
Prokurátorská rada vydala nejaké vyhlásenia, ale k ničomu to nevedie, lebo nemá dostatočné právomoci. Poslúchol ju napríklad Trnka, keď ho vyzvali, aby si pozastavil funkciu? Preto súhlasím s pesimistickým názorom bývalého predsedu Ústavného súdu Jána Mazáka, že reforma justície formou samoočisty nikdy nebude fungovať. Prečo to funguje v Českej republike? Pretože tam disciplinárne senáty nekreuje Súdna rada či prokuratúra, ale pozostávajú najmä z ľudí iných právnických profesií. Vo výsledkoch disciplinárnych senátov na Slovensku a v Česku je zjavný nepomer. Preto aj tam by mala smerovať reforma.
Nemala by byť teda v rámci verejnej kontroly Rada prokurátorov otvorená podobne ako Súdna rada aj zástupcom iných právnických povolaní?
Zatiaľ o Rade prokurátorov nebolo absolútne počuť. Rovnako ani Súdna rada podľa mňa zatiaľ nepreukázala svoju opodstatnenosť, aby dávala podnety, sledovala majetkové pomery sudcov, vykonávala účinnú kontrolu a zabezpečovala výkon disciplinárnych právomocí. Napriek tomu by to mohla byť cesta a aj Rada prokurátorov by mala byť otvorená iným právnickým povolaniam. Určite by to prinieslo väčšiu transparentnosť.
Nevidíte chybu aj vo výbere prokurátorov? Je systém nastavený tak, aby sa prokurátormi stávali tí odborne a morálne najlepší?
Gro radových prokurátorov je poctivých aj odborne zdatných. Otázkou je skôr výber šéfov okresných a krajských prokuratúr, ktorý je podľa mňa nedostatočne transparentný. Možno by sa prihlásilo viac ľudí, keby vedeli, že to bude transparentné. Výberové konania na tieto funkcie by mala vnímať aj verejnosť.
Vymožiteľnosť práva ale trpí aj tým, a problémom v justícii je napríklad to, že sú aj mladí sudcovia vymenovaní hneď na doživotie. Rovnako ako v každom inom zamestnaní musí byť nejaké skúšobné obdobie, kedy musí človek ukázať v praxi produktivitu svojej práce a odbornosť v rozhodovaní. Po nejakom čase by sa práca takéhoto sudcu mala vyhodnotiť a potom rozhodnúť, či môže dostať funkciu sudcu na doživotie.
Dnes možno sudcu alebo prokurátora odvolať iba pre opakované závažné disciplinárne porušenie alebo pri spáchaní úmyselného trestného činu. A keď vidíme, ako fungujú disciplinárne senáty na prokuratúre a súdoch, je to cesta zarúbaná.
V čom teda podľa vás spočíva najväčší problém prokuratúry?
Do roku 1992 som pracoval na prokuratúre na úseku dopravných trestných činov, skončil som na Generálnej prokuratúre a potom som už pracoval ako obhajca. Aj v rámci prokuratúry som prešiel všetkými stupňami prokuratúry. Môj názor je, že prokuratúra by mala prejsť reformou, aby to bola zložka výkonnej moci.
Mali by sme mať generálneho prokurátora alebo vrchného štátneho zástupcu, ktorý bude podliehať ministrovi spravodlivosti, a k tomu treba náležite nastaviť spôsob výberu, tak aby to prispelo k vyššej transparentnosti.
Mal by teda generálny prokurátor prísť o časť svojich kompetencií?
V súčasných debatách každý smeruje k tomu, že treba zachovať nezávislosť prokuratúry a tlačia preto len na zmeny disciplinárnych senátov, voľbu generálneho prokurátora a podobné kozmetické úpravy.
Tie však v zásade neprinesú žiadaný efekt. Teória štátu a práva hovorí o troch pilieroch štátnej moci – súdnej, výkonnej a zákonodarnej, nehovorí nič o tom, že by mala byť štvrtým pilierom prokuratúra. Tú vnímam ako zložku výkonnej moci, ktorá má za úlohu zastupovať štát v odhaľovaní, postihovaní a žalovaní tak, aby páchateľov doviedol až k právoplatnému rozsudku. Je jedno, či sa to bude volať prokuratúra, alebo štátne zastupiteľstvo, ide o obsah.
Aké zmeny sú najnutnejšie?
Prokuratúra by sa mala dostať na úroveň zložky výkonnej moci a podliehať ministrovi spravodlivosti. Tak ako je to napríklad v Česku, ale i inde. Odbúral by sa tým monokratický systém, ktorý znamená, že nad všetkými prokurátormi vládne generálny prokurátor, a zadefinovala by sa nezávislosť jednotlivých prokurátorov v konkrétnej dozorovanej veci, ktorú s príslušným vyšetrovateľom realizujú prokurátori až do podania obžaloby a právoplatného súdneho rozhodnutia. Ak sa neurobia systémové zmeny, ale modifikuje sa iba spôsob voľby generálneho prokurátora, nič sa na charaktere práce nezmení.
Prečo je monokratický systém taký problematický?
Fungoval za socializmu a prokuratúre dával neskutočnú moc. Boli šéfovia okresnej, krajskej a Generálnej prokuratúry, mali námestníkov pre trestný a občiansky úsek, a nakoniec boli radoví prokurátori. Tí dostali pridelený spis, ktorý dozorovali a spracovali. Keď chceli spis ukončiť, išli za námestníkom alebo okresným prokurátorom, zreferovali mu a on rozhodol, či sa podá obžaloba, alebo sa stíhanie zastaví.
Aj po podaní obžaloby bol súčasťou spisu záznam, aký trest prokurátor navrhuje a podpísal ho jeho nadriadený. Tieto právomoci zachované v monokratickom systéme aj dnes sú také silné, že nedávajú záruku, že vedúci prokurátori nepodľahnú nejakým tlakom.
Prečo sa to odvtedy nezmenilo?
Predovšetkým chcem povedať, že po nežnej revolúcii vznikol aj na Generálnej prokuratúre výbor, ktorý sa zaoberal otázkou, ako odbúrať monokratický systém. Aj ja som sa vtedy zúčastňoval debát a rozhovorov a prišli sme k záveru, že nie je možné, aby sa prokurátori stali nezávislými, ak sa zachová monokratický systém prokuratúry.
Požiadavka bola, aby prokurátor nebol len nejaký pracovník, ktorý niečo urobí, ale sám vo veci nerozhoduje. Nešlo to vtedy urobiť jednoducho. Tlak zo strany vtedajšieho vtedajšieho generálneho prokurátora Alana Böhma smeroval len k vyrovnávaniu si osobných účtov. ale to hlavné ale neurobil – nereformoval prokuratúru. Ani v súčasnej dobe sa postavenie prokurátorov nezmenilo.
Ako je to v iných krajinách EÚ, či už západných, alebo postkomunistických?
Neviem o tom, že by v iných krajinách Európskej únie ešte mali takýto monokratický systém, ako funguje u nás v nezmenenej podobe od socializmu.
Problémom teda je, že prokurátori nie sú nezávislí?
Radový prokurátor nemá kompetenciu, aby sám rozhodol. Moc prokuratúry, ktorá je uzavretá do seba, je daná rôznymi faktormi. Dnes podľa zákona o prokuratúre nemôžete nadriadenú prokuratúru žiadať o preskúmanie správnosti rozhodnutia jej podriadeného prokurátora.
Funguje iba paragraf 363 trestného poriadku, ktorý hovorí, že existuje opravný prostriedok, kedy sa môže niekto domáhať zrušenia právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia alebo zastavenia trestného stíhania u generálneho prokurátora. Ale to je niečo úplne iné a zastávam názor, že by to prokuratúre ani nemalo patriť.
Ak zas povieme, že chceme zaviesť kontradiktórny proces, akákoľvek rozhodovacia činnosť musí prejsť na súdy. V polovici novembra Európsky súd pre ľudské práva povedal, že Slovensko musí zaplatiť 13-tisíc eur páchateľovi právoplatne odsúdenému za vraždu. Namietal porušenie práva na spravodlivý proces, pretože jeho spolupáchateľovi prokurátor zastavil trestné stíhanie vzhľadom na to, že sa mal významným spôsobom podieľať na objasnení skutku a spolupracovať.
Európsky súd povedal, že tým boli porušené jeho práva, pretože toto rozhodnutie prokuratúry nebolo možné preskúmať súdom. Z toho vyplýva, že proti každému rozhodnutiu prokurátora, proti ktorému je prípustná sťažnosť alebo odvolanie, by mal rozhodnúť súd a nie opätovne ta istá prokuratúra. Tým je to zároveň pod kontrolou na verejnom zasadnutí.
Viete si predstaviť ešte nejaké ďalšie zmeny, ktoré by priniesli zásadné zlepšenie vymožiteľnosti práva?
Po zmene režimu sa volalo po nahradení monokratického systému prokuratúry a zrušení trestného stíhania vo veci. To sa zrušilo, ale monokratický systém zostal. Podarilo sa ešte presadiť, aby o väzbe rozhodoval sudca a nie prokurátor. A tiež niektoré prvky kontradiktórneho procesu. A to sú všetky zmeny.
Ani tie sa nedotiahli do konca, pretože o každom rozhodnutí prokurátora, proti ktorému je prípustná sťažnosť, by mal podľa mňa rozhodovať súd, dnes je to nadriadený prokurátor. Takto by to bolo aj otvorené verejnosti, pretože na pojednávaní si tie dôvody môže vypočuť aj verejnosť a médiá. Navyše sa paradoxne opäť vrátil do vyšetrovania režim trestného stíhania „vo veci“, čo umožňuje polícii oddialiť vznesenie obvinenia aj v prípadoch, kde je z nejakého skutku jasný podozrivý.
Aj minister spravodlivosti v prípade sudkyne Moniky Jankovskej vyzýval, že ak je dôvodne podozrivá, nech ju polícia obviní. Tak nejako si to predstavujete?
Presne tak. Aj Súdna rada narazila na problém, že nemôže dostať informácie a konať, lebo trestné stíhanie je len „vo veci“. Súdna rada chcela vedieť, prečo Jankovskej a ďalším sudcom zobrala polícia telefón, teda ako je zadefinovaný skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Prokuratúra odpovedala, že trestné stíhanie je vedené iba „vo veci“, a rada tak nemá nárok na informácie. Podozrivých, ktorým odobrali telefóny, vypočúvali ako svedkov.
Inštitút podozrivého je v trestnom poriadku zapracovaný len vo vzťahu k zadržaniu a rozhodovaniu o väzbe. Ale podozrivý, ktorého práva by boli zadefinované podobne v prípade svedka alebo poškodeného, v trestnom poriadku nie je. Dochádza preto k takým paradoxom, že verejnosť sa pýta, prečo nie je týmto ľuďom vznesené obvinenie, pričom vyšetrovateľ sa bráni tým, že vyšetruje len „vo veci“. Lenže takýto režim trestného konania podľa môjho názoru výrazne porušuje práva obvinených na spravodlivý proces.
Asi zatiaľ vyšetrovateľ nemal dosť dôkazov na vznesenie obvinenia…
Svedok musí podľa trestného poriadku hovoriť pravdu, na rozdiel od obvineného, ktorý sa môže brániť aj klamstvami. Po vznesení obvinenia by potom mali byť takmer všetci, ktorých predtým vypočuli ako svedkov, stíhaní za krivú výpoveď. To sa však nedeje. To sú anomálie, ktoré rozprúdili aj debatu o tom, ako konkrétne musí byť zadefinovaný skutok. Buď máme skutok a vznesieme obvinenie, alebo skutok nemáme. Ale nemôžeme robiť trestné stíhanie vo veci a čakať, či nejaký skutok, na základe ktorého možno niekoho obviniť, vygenerujeme.
Aj preto prokuratúra iba skutok vo všeobecnosti popíše a potom robia zaisťovacie úkony. Tento inštitút dáva veľké možnosti, aby sa vo vyšetrovaní konalo bez verejnosti, bez obvineného a jeho obhajcu. Tak je potom predpoklad manipulácie, keďže to celé ostáva stáť len na charaktere policajta alebo prokurátora, aby s tým nenaložil podľa požiadavky nejakej záujmovej skupiny.
Nie je to skôr o opatrnosti polície, ktorá nechce niekoho nespravodlivo obviniť?
Naopak. Trestné stíhanie vo veci, o ktorom vie len vyšetrovateľ a prokurátor, je výrazným porušením práva ktoréhokoľvek podozrivého a dáva neuveriteľný priestor, aby sa s vyšetrovaním manipulovalo, či už v prospech, alebo neprospech obvineného. Na základe udania je človek vyšetrovaný, vyšetrovateľ prokuratúre predloží uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci a vy o tom pritom ani neviete. Robia sa úkony, vypočujú svedkovia a znalci a naraz dôjde moment, keď si povedia, že dokazovanie je v takom štádiu, že udanému človeku vznesú obvinenie, niekedy až na konci vyšetrovania. Tým sú ale porušované práva na spravodlivý proces.
Človek má právo zobrať si obhajcu a brániť sa, to ale nemôže, ak o vyšetrovaní ani nevie. To fungovalo za socializmu, pretože to tak režim potreboval. V Česku to už ale zrušili na základe rozhodnutia medzinárodného súdu, ktorý povedal, že tento režim výrazne potláča právo na spravodlivý proces. U nás sa to sanovalo tak, že obvinenému sa dala možnosť pozrieť si spis a všetky úkony na jeho vyžiadanie sa musia zopakovať.
V praxi to vyzerá tak, že najmä vo veľkých skupinových veciach sa po vypočutí niekedy až 50 svedkov musia všetky výsluchy po vznesení obvinenia opakovať. Práva sú porušené nielen v tom, že sa niečo vykonáva bez vášho vedomia a vy nemáte možnosť aktívne do toho vstúpiť so svojím obhajcom. Na vznesenie obvinenia stačí dôvodné podozrenie. Ak súd vyhodnotí, že vyšetrovateľ už mal vzniesť obvinenie, ale neurobil tak, ďalšie dôkazy sú nezákonné a pred súdom nepoužiteľné. To je ďalšie porušenie práva na spravodlivý proces.
Dá sa to tak jednoducho zmeniť?
Tento systém sa dá zmeniť veľmi jednoducho. Trestný poriadok už teraz pozná štádium preverovania. V jeho rámci sa dajú zhromaždiť dôkazy, operatívne poznatky a na ich základe vzniesť obvinenie. Je výmysel, že dôkazy zhromaždené mimo trestného konania „vo veci“ sú nezákonné. Prečo by mali byť? Práve toto podkopáva dôveru v justíciu, keď ľudia vedia, že sú dôkazy, ale súd na ne nesmie prihliadať, pretože sú nezákonne získané. Buď sa chceme dopátrať pravdy a pripustíme každý dôkaz, alebo budeme uprednostňovať procesnú stránku, či nie sú porušené práva na spravodlivý proces obvineného, a pravda nás nebude zaujímať, bude až druhoradá.
V rámci preverovania sa dajú zabezpečiť rôzne dôkazy. V Česku je preto oproti nám oveľa kratšia doba trestného konania, pretože sa odbúrava to opakovanie. Ak sa u nás rok vyšetruje iba vo veci a po vznesení obvinenia sa rok opakujú všetky dôkazy, tak to sú hneď dva roky. V trestnom poriadku by sa malo zadefinovať, že procesným pochybením, ktoré je príčinou porušenia práva na spravodlivý proces, je len také, ktoré má rozhodujúci význam pre rozhodnutie o vine. Myslím, že súdy to v minulosti často zneužívali, spravidla v prospech páchateľa.
Ak to zhrnieme, čo by mali byť najzásadnejšie body reformy podľa vašej predstavy?
Zrušiť monokratický systém na prokuratúre, pričleniť ju ako zložku výkonnej moci, teda podriadiť ministrovi spravodlivosti, a urobiť prokurátorov nezávislých v rozhodovaní. No treba aj zrušiť trestné stíhanie vo veci, otvoriť prokuratúru alebo štátne zastupiteľstvo verejnosti, ďalej dotiahnuť kontradiktórny proces do konca tak, aby o sťažnostiach proti rozhodnutiu prokurátora rozhodoval výhradne súd. Nakoniec treba opäť zdôrazniť, že všetky reformné kroky na prokuratúre musia byť podriadené rýchlej a spravodlivej vymožiteľnosti práva.