„Je dôležité si tieto kruté udalosti pripomínať, lebo išlo o najhoršie represálie, aké sa na území Slovenska v celých jeho novodobých dejinách stali,“ hovorí historik Múzea SNP Juraj Lepiš. Objasnil, že k besneniu nacistov v Nemeckej došlo po potlačení Povstania, keď nad našou krajinou definitívne získali kontrolu okupačné sily.
Ich pomocníkom boli Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. „Najsmutnejšie na tom je, že väčšinu tých zločinov tam nepáchali nemeckí vojaci, ktorí sa tomu v podstate len prizerali, ale Slováci. Vlastne národ bojoval sám proti sebe,“ spomenul Lepiš paradox. „Po ústupe armády do hôr začala narastať partizánska činnosť, pričom sa zapájalo aj civilné obyvateľstvo. Pomáhalo potravinami, zásobovaním či inými aktivitami. Toto zázemie bolo nutné nejakým spôsobom zlikvidovať,“ poukázal na dôvod, ktorý odštartoval neľútostné vraždenie.
Popol sypali do Hrona
Viaceré obce z podobných príčin vypálili, no úplne najhoršie dopadli Kremnička pri Banskej Bystrici a predovšetkým Nemecká. „Sú to miesta, kde tým najbrutálnejším spôsobom zahynulo najviac ľudí. V Kremničke ich usmrtili 747, no v súvislosti s Nemeckou nie je možné zistiť presné čísla. Odhadom je to 600 až 900 obetí,“ podotkol historik. Pritom v Nemeckej fašisti vraždili už na jeseň 1944.
Medzi popravenými v januári 1945 boli muži, ženy aj deti. Najmladšie vraj malo len osem týždňov. Nezmyselnému vraždeniu sa nevyhli Židia, Rómovia, slovenskí, českí, francúzski a ruskí partizáni, rumunská študentka, odporcovia fašizmu či ďalšie podozrivé osoby. Mnohých z nich zlikvidovali tajne, bez súdu. Neevidovali ich v žiadnych spisoch. Niektorých jednoducho našli a okamžite odstrelili – bez akéhokoľvek vypočúvania. Tento spôsob si nacisti vybrali cielene, aby zakryli svoje ohavné činy.
„Preto je ťažké stanoviť presný počet ľudí, ktorí tam zahynuli. Po tom, čo ich hodili do vysokej pece, kde sa pálilo vápno, po nich nič nezostalo. Ich popol vysypali do Hrona, aby sa nenašli žiadne stopy,“ opísal Lepiš obludný postup vrahov.
Počet obetí však vedia odhadnúť na základe svedeckých výpovedí tých, ktorí to vykonávali – po vojne ich našli a priznávali sa. „Ale tiež vďaka počtu nákladných áut, o ktorých vieme, že do Nemeckej prichádzali plne naložené. Pomohli aj knihy zaistencov z Banskej Bystrice, kde ich väznili. V nich bola zaznamenaná značná časť ľudí, ktorých v Nemeckej neskôr zavraždili,“ povedal historik s tým, že v mnohých prípadoch išlo o rodinných príslušníkov armádnych dôstojníkov. Zahynulo tam aj niekoľko členov americkej misie, ktorú vyslali na Slovensko počas Povstania. „Išlo naozaj o široké spektrum ľudí, dokonca sa tam vyskytli aj švajčiarski vojaci,“ doplnil Lepiš.
Nemeckú si vybrali zámerne
Nemeckú si vrahovia na svoje ohavnosti vybrali práve kvôli vápennej peci. Tá im pomáhala zahladiť stopy, ktoré by mohli preukázať ich vinu. Okrem toho má obec výhodnú polohu – je pomerne blízko Banskej Bystrice, kde bola najväčšia partizánska činnosť. Zadržaných ľudí teda nemuseli prevážať do veľkých vzdialeností. Niektorých vrahov po vojne síce chytili, ale ani zďaleka nie všetkých. Mnohí emigrovali – skončili v Argentíne a iných krajinách, takže spravodlivému trestu sa vyhli.
Na mieste tragédie vzniklo po vojne pietne miesto a v roku 1958 tam postavili pamätník – sochu pripomínajúcu plameň pece. Autorom 12,5 metra vysokého diela z bieleho cementu a mramorovej drviny je Alexander Vika. V roku 1961 tam pribudla trojmetrová bronzová socha – kľačiaca žena s rozpaženými rukami, ktorá pochádza z dielne Kláry Patakiovej. V roku 1962 vznikla v Nemeckej aj budova expozície. V správe Múzea SNP je od roku 2002. Návštevníci tam nájdu fotografie niektorých obetí a predmety, ktoré im kedysi patrili. Ponurú atmosféru umocňujú autentické zábery z odkrývania masových hrobov v povojnových rokoch. Celý areál vlani v lete zrekonštruovali, vláda na to vyčlenila 220-tisíc eur. Opravili tam spevnené aj nespevnené plochy, úpravou prešla aj bývalá vápenná pec a budova expozície.