Bol nedávny 8. marec dôvodom na oslavy alebo protesty žien?
Myslím si, že ide o problém nášho vnímania Medzinárodného dňa žien ako sviatku, ktorý je v zajatí spomínania na reálny socializmus. Reálny socializmus chcel pracovať v prospech emancipácie žien. Po roku 1989 pri odmietnutí mnohého z toho zlého sme častokrát odmietli aj toto. Kresťanskí demokrati si, prirodzene, viac osvojili Deň matiek. Je to úplne zrozumiteľné vzhľadom na ich svetonázor a hodnotové orientácie. Ale myslím si, že 8. marec sa má pripomínať širšie. Bolo by dobré, keby sme sa vedeli vymaniť od istého typu spomínania a posunuli ten sviatok kvalitatívne ďalej. Vtedy by možno aj spoločnosť bola citlivejšia na diskriminačné praktiky, a to nielen voči ženám.
Ako by sa mal pripomínať?
8. marec je symbolom ostrejšie povedané boja za rovnoprávnosť žien alebo jemnejšie za elimináciu akýkoľvek foriem diskriminácie žien. A treba si priznať, že situácia na Slovensku nie je bezproblémová či, ako niektorí dokonca naznačujú, skvelá. Dochádza k rôznym formám diskriminácie. Ale paradoxne veľká časť spoločnosti si to ani neuvedomuje. Ukážkou toho je výsledok vlaňajšieho prieskumu verejnej mienky Eurobarometer č. 493. Slovensko z 28 krajín EÚ skončilo na predposlednom mieste pred Bulharskom vo vnímaní rozšírenia diskriminácie voči ženám v spoločnosti. Teda veľmi málo ľudí si vôbec pripúšťa, že by mohlo prichádzať k diskriminácii žien v spoločnosti. Takže buď je Slovensko takou dokonalou európskou krajinou, že tu prakticky neprichádza k diskriminácii, alebo to Slováci vo všeobecnosti nevidia a ich citlivosť je pomerne nízka. A ja sa prikláňam k tej druhej možnosti. A týka sa to aj citlivosti na ďalšie formy diskriminácie – na základe etnicity, sexuálnej orientácie či dokonca nejakého postihnutia. Podľa toho prieskumu to vyzerá, že v krajine je buď všetko dobré, alebo slovenská spoločnosť nemá citlivosť na formy diskriminácie.
Nehrozí preto oslabovanie práv žien?
Žijeme v spoločnosti, v ktorej dominuje toxická maskulinita. Teda istá predstava o tom, ako má vyzerať ten správny muž, a ten podľa takejto predstavy má byť dominantný, všetko má mať pod kontrolou, muž má byť silný a túto silu dávať najavo svojou agresivitou, prípadne rovno násilím. Muž nemá nosiť ružovú, v krátkosti – nemá byť tzv. zženštilý. Slovenská spoločnosť je silne v zajatí týchto predstáv. V istej miere je to v každej európskej spoločnosti, ale slovenská spoločnosť je často na svoju tradičnosť v tejto téme hrdá. Z toho vyplýva, že priestor pre internalizáciu rovnoprávnosti žien je obmedzený. Dokonca často spoločnosť citlivo nereaguje na otvorene mizogýnske prejavy. O to výraznejšie sa reprodukuje súčasný, podľa môjho názoru neutešený stav.
Je to aj chyba žien?
Aj mnohé ženy hovoria – nevidíme žiadnu formu diskriminácie – spomínaný Eurobarometer je toho dobrou ukážkou. Nemôžete niekomu vnucovať, že musí vidieť diskrimináciu. Keď ľudia niečo necítia, tak napriek objektívnej existencii sa to stáva neviditeľným, nie je objednávka na riešenia a nepríde k žiadnemu posunu.
Uvedomili by si to, ak by napríklad došlo k sprísneniu zákona o interrupciách?
Áno. To je myslím ten typ zásahu, keď ženy pocítia silný tlak.
Nemali by sa za práva žien postaviť aj muži?
Pri rozšírenej toxickej maskulinite a mizogýnii to bez účasti aspoň nejakých mužov nepôjde. A nemusia to byť iba tí patriaci k spoločenským a politickým elitám.