VIDEO: Rozhovor s expremiérkou Ivetou Radičovou.
Prečo Smer po 15 rokoch prehral parlamentné voľby?
Musíme si pripomenúť, že Smer prvýkrát prehral voľby už v roku 2014, keď vtedajší premiér Robert Fico v druhom kole prezidentských volieb kandidoval proti Andrejovi Kiskovi. Prehral tiež v roku 2017 pri voľbe županov vyšších územných celkov. V roku 2019 vyhrala eurovoľby koalícia PS/Spolu a následne opäť prezidentské voľby, kde prehral kandidát Smeru Maroš Šefčovič so Zuzanou Čaputovou. Takže pozvoľnosť prehier sa píše už dlhšie. Už aj v posledných parlamentných voľbách Smer musel ísť do vlády v štvorkoalícii. Nie je ale samozrejmosťou, že niekto dokáže vyhrať voľby štyrikrát po sebe. Ani mne sa nikdy v živote nepodarilo vyhrať voľby, preto sú moje odpovede formulované s veľkou pokorou. To, že po dlhšom čase nastal čas na zmenu, sa dalo predvídať, a nie je to prekvapivé.
A kde vidíte dôvody? Čo spravili v Smere zle?
Vždy som bola voči Smeru v opozícii, takže aj túto odpoveď formulujem ako opozičný politik. Z môjho pohľadu sa nakopilo niekoľko naozaj veľkých problémov. Začala by som v sociálno-ekonomickej oblasti, pretože tá ovplyvňuje náš každodenný život. Eurozóna a členské štáty Európskej únie spoločne naštartovali riešenia finančnej a ekonomickej krízy, jednej z najhlbších od 30. rokov minulého storočia. Nebolo to ľahké, padali vlády, s čím máme dokonca osobnú skúsenosť. Spoločné európske nástroje a riešenia začali úspešne fungovať a postupne sa podarilo naštartovať ekonomický rast aj na Slovensku. Objektívne máme pozitívne makroenomické výsledky – ekonomický rast spojený s historicky najnižšou nezamestnanosťou, o ktorých sa nám pred niekoľkými rokmi ani nesnívalo. Za týmto všetkým nasledujú veľké „ale“. V porovnaní s pretavením makroenomických úspechov do mikroekonomiky u nás vznikla priam až priepasť.
Takže ako hovoril bývalý premiér: ekonomike sa darí, ľudia to musia pocítiť. Ale necítia to?
Presne tak. Nepociťujú na svojej každodennosti adekvátne výsledky úspechov makroekonomiky. Zvyšuje sa priemerná hrubá mzda a ľudia sa pýtajú: Prečo teda stále pociťujem neistotu z práce, prečo mám príjem, z ktorého mám problém pokryť základné životné náklady? Táto otázka je namieste. Správy Európskej komisie presne toto konštatujú. Začali sme stagnovať v dobiehaní priemeru EÚ práve v kvalite života, v priemernej výške hrubého národného dôchodku na hlavu. To ľudia vidia, cítia a prežívajú. Od roku 2012 je to navyše sprevádzané prehlbujúcimi sa regionálnymi rozdielmi. Máme 15 regiónov, ktoré sa ani len neblížia k priemeru nezamestnanosti. V spojení s nedostavanou diaľnicou do Košíc, čo pôsobí už až neuveriteľne, sa to premieta do možností regionálneho rozvoja.
K tomu treba pridať mieru korupcie.
Určite. Patríme k štátom, ktoré majú najvyššiu mieru korupcie. Konštatujem, že legislatíva je v poriadku. Zásadný problém máme s dodržiavaním a uplatňovaním platných zákonov. Názorný obraz sa vyjaví, keď začneme čítať z Threemy o prepojení organizovaného zločinu s prokuratúrou, políciou a súdnictvom. Zlyhanie právneho štátu je vážny problém. Ako môžete veriť v rovnosť pred zákonom, keď vidíte, že objektívne neplatí. A to sme boli svedkami odkrytia jednej siete a hovorím, že ich je oveľa viac a majú svoje podoby aj na úrovni regiónov. To ľudia tiež vidia a vedia. Teraz sa vráťme k podstate liberálnej demokracie, ktorá stojí na štyroch pilieroch – ľudia si povedia, že toto je všetko, len nie ľudská dôstojnosť, rovnosť pred zákonom podľa mienky ľudí objektívne neplatí, sloboda, na čo mi je, keď sa neprejavuje v rovnosti príležitostí, a solidarita, tú sme stratili. Aj na úrovni jednotlivca aj voči menšinám, aj voči iným ľuďom a ešte aj medzigeneračnú solidaritu. Toto sa stalo a to sú dôvody, prečo hlavným motívom voľby bola zmena. Napokon i Smer prišiel do volieb s heslom zodpovedná zmena. Mnohé veci treba zásadne zmeniť, inak neobnovíme dôveru v štát a v jeho inštitúcie a nezvýšime spokojnosť občanov s chodom vecí verejných. Volanie po zmene malo samozrejme u občanov rôznu podobu. Najviac, u 25 percent ľudí, sme videli jednoznačný príklon ku zmene, ktorú ponúka OĽaNO, Nova, Kresťanská únia a Zmena zdola.
Aká je to zmena?
Sú to štyri subjekty, takže OĽaNO de jure neexistuje. Navyše to nie je štandardná politická strana s členskou základňou, ale nezávislé osobnosti závislé od toho, či sa dostanú na kandidátku. Táto zmena je jednoducho formulovaná rovnakým spôsobom v priebehu 10 rokov OĽaNO v opozícii. Hlavnou témou je boj proti korupcii, nastavenie nulovej tolerancie a iný prístup ku korupčným škandálom. Ako vlny sa kauza za kauzou valí a na konci dňa vidíme 12 ročné súdne procesy, alebo rovno zastavenie trestného stíhania na prokuratúre, či známa veta: skutok sa nestal. To je provokujúce.
Aká zmena teda vyhrala voľby? Prečo vyhral Igor Matovič?
Najjednoduchšie je povedať, že najpresvedčivejšia pre najväčšiu menšinu v spoločnosti. Faktor, že ponuka bola takto na stole 10 rokov má svoj význam. Je to iné, ako keď sa nejaký poriadny lump zobudí a zo dňa na deň sa rozhodne byť protikorupčným bojovníkom. Je to ťažko uveriteľné a iné, ako keď sa niekto témou dlhodobo zaoberá a problém pravidelne nastoľuje. Je to neporovnateľné z hľadiska autentickosti a presvedčivosti.
Matovič krátko po voľbách verejne informoval, že s vami komunikuje. Myslíte, že bude na Vaše rady dbať, alebo sa len zaštítil vaším menom? V čom?
Od volieb sme sa stretli raz náhodne v nedeľu po voľbách vo vysielaní Českého rozhlasu. To je všetko. Navyše teraz je jeho úlohou rokovať o zostavení vlády a do tohto procesu by som ani nijakým spôsobom nevstupovala.
A nevolal vás aj on naspäť do politiky? Volajú vás ešte?
Nebudem zastierať, že dostávam túto otázku. Rozhodnutie z roku 2012 je ale pre mňa definitívne.
Už od prezidentských volieb rástlo napätie v spoločnosti. Oddýchneme si teraz už konečne?
To, ako vyzerá demokracia na Slovensku a či nastúpi pokojnejšie obdobie, záleží od viacerých vecí. Podľa Democratic index nepatríme medzi rozvinuté a plnohodnotné demokracie, ale len medzi defektné demokracie. Demokracia neznamená len právo voľby a rešpektovanie volieb, ale aj ďalšie významné znaky ako je napríklad politická kultúra. Hovorím o zodpovednosti v politike. Ako existuje občianska a trestnoprávna zodpovednosť, existuje aj profesijná, teda politická zodpovednosť. V štandardných demokraciách sa aj bez rozmeru právnej zodpovednosti uplatňuje politická zodpovednosť. Dôvodné podozrenie by malo stačiť na odchod z pozície. My máme k tejto podobe politickej kultúry ďaleko. Ďalším znakom je účasť občanov. Či máme dostatočné kanály, aby mohli občania rozhodovať, alebo sa na nich odvolávame len v predvolebnej kampani. Či majú pocit, že sú do rozhodovania včlenení, alebo zažívajú skôr pocit vylúčenosti. Tu je obrovský problém Slovenska.
Čo to spôsobuje?
Voľby boli už od 1993 vedené v štýle sloganu: Víťaz berie všetko, bez ohľadu na ostatnú časť spoločnosti, len s cieľom udržania moci. Namiesto víťazov a porazených sú výsledkom volieb víťazi a nepriatelia, ktorí sú úplne vytlačení z verejnej politiky a výsledkom je polarizovaná a prejavmi nenávisti poznačená spoločnosť. Akonáhle sú porazení označení na nepriateľov, začína slovná zákopová vojna, na sociálnych sieťach až v podobe agresívnej, vulgárnej neúcty a nevraživosti. To je znak rozbitej spoločnosti a je veľmi ťažké očakávať, že dôjde k rýchlemu upokojeniu. Zažívali sme to 12 rokov. Niektorí ľudia len pre iný názor počúvali, že sa majú zbaliť a opustiť tento štát, že sú škodná a keď kritizujú vládu, sú vlastne protištátne živly obviňované z vlastizrady. To sa premieta do nálady v spoločnosti. Len formulácia úvahy, či má byť strana Sme rodina v koalícii, je na sociálnej sieti dôvodom na kameňovanie. Tu sa desaťročie nevládlo, ale panovalo spôsobom víťazi a nepriatelia a na udržanie moci sa vždy hľadali vinníci, či už Maďari, Rómovia, homosexuáli, intelektuálna elita, alebo aspoň bratislavská kaviareň. Vždy niekto. Akonáhle zúžite politiku na udržanie moci, zúžite ju na panovanie a vytváranie nepriateľa, čo robí v spoločnosti zlú atmosféru a tej sa tak rýchlo nezbavíme.
Tak čo treba spraviť, aby sa to konečne zmenilo?
Asi tretina ľudí má teraz zastúpenie vo vláde, ale zvyšok nie. Podstatné preto bude, či budú vytlačení z verejného priestoru a budú sa cítiť ako nepriatelia štátu, alebo sa k nim budeme správať ako k ľuďom, ktorí majú iný názor a preferencie.
Mrzí vás, že v parlamente nebudú zastúpení Maďari, liberáli z PS/Spolu, či kresťania z KDH?
Máme zastupiteľskú demokraciu a volič rozhodol. Nebudem zastierať, že ma mrzí ich nezastúpenie v Národnej rade. Nie som pritom volič ani jednej z týchto strán. Mrzí ma, že tieto významné sociálne skupiny sú úplne mimo vrcholovej politiky. Vždy sa to niekomu stane, ale vtedy nastupuje politická kultúra a dôležitý je spôsob, ako sa k nim budeme správať. Snažím sa to vyjadriť vetou, že by nemala vzniknúť vláda našich ľudí, ale vláda občanov. My sme si ešte vládu občanov dlhodobo neužili.
A užijeme si ju teraz?
Neviem, dokedy chceme nosiť plienky demokracie. Už by sme sa azda mohli začať správať dospelejšie, ale to chce najmä lídrov, ktorí budú takto vnímať politiku. Oni ale ustupujú z takého chápania politiky, pretože to v dobe politického marketingu nerezonuje. Rezonuje vychytávka, obrázok, krátky titulok s nejakým ohrozením. V období vlády rýchlych informácií potrebujeme na takýto typ politiky lídrov, ktorí nepodľahnú mámeniu politického marketingu.
Budúceho premiéra zvyknú nazývať najlepším politickým marketérom…
Je to zdatný marketér, o tom niet pochýb.
Hnutie OĽaNO za niekoľko mesiacov nabralo z 5 na 25 percent, medzi nimi aj bývalých podporovateľov Smeru či ĽSNS. Netreba sa báť, že keď začnú percentá klesať, dočkáme sa od Matoviča nečakaných nesystémových nápadov? Nevyhlási referendum o vystúpení z únie?
Každý, kto trochu išiel okolo politiky vie, že počas vládnutia prirodzene klesá podpora, pretože nie každý predkladaný zákon je širokospektrálne prijímaný s otvorenou náručou. Navyše viaceré opatrenia nemávajú želaný efekt hneď, ale často až po rokoch. Predvídať reakciu na niečo, čo sa prirodzene stane, je predčasné a naivné. Verím v zorientovanosť politikov. Nie sú v politike prvý deň a vedia, že počas vládnutia býva pokles prirodzený. Podstatnejšie vnímam, že po voľbách máme zhruba 830-tisíc voličov, ktorí odovzdali svoj hlas, ale žiadne zastúpenie v národnej rade mať nebudú. Dôležité preto bude, čo urobí vláda s rozdelením spoločnosti na víťazov a porazených. Aj to bude hovoriť o tom, akú podporu vláda v budúcnosti bude mať. Dôležitá bude atmosféra v spoločnosti a správanie sa voči tým, ktorí chceli mať zastúpenie a nemajú. Či to bude vláda „našich ľudí“, alebo vláda občanov, pretože o tomto potom bude aj správanie sa politikov.
To hovorí dosť. Matovič pred májovými eurovoľbami zrazu prišiel s prebudením v téme zahraničnopolitického pôsobenia USA vo svete, Boris Kollár sa zas rád vidí medzi najdivokejšími stranami v európskej politike. Čo si o našej politike môžu myslieť v západnej Európe? Aký budeme po týchto voľbách v očiach Európanov?
Začínajú si na nás zvykať. Majú skúsenosť s tým, že minister zahraničných vecí išiel „číhí“ a predseda parlamentu „hotá“, doslova na opačné svetové strany. Isté rozpory vo formujúcej sa vláde sú známe a zreteľné. Neviem si predstaviť, že by predseda Národnej rady pricestoval napríklad do Francúzska a nestretol by sa s ich predsedom parlamentu, ale napríklad s pani Le Penovou. Je skoro nemožné si to predstaviť, pretože v záujme Slovenska a ekonomickej diplomacie je nevyhnuté komunikovať s najvyššími ústavnými činiteľmi. Postoje slovenských občanov smerom k Európskej únii sú úplne väčšinovo pozitívne.
Kde nás výsledok parlamentných volieb radí v rámci Európy?
Najmä od výhry pani Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách niektorí politici Slovensko označujú v tomto regióne priam za ostrov politiky modernej liberálnej demokracie. Nemyslím si preto, že by výsledok týchto volieb nám mal v tomto ohľade prinášať nejaké mínusové znamienka. Posledným takýmto rozhodnutím bolo odmietnutie Istanbulského dohovoru. Tá časť dohovoru o rodových stereotypoch, ktorá vyvolala pnutia, môže zostať mimo hry, ale časť, ktorá sa bytostne dotýka násilia v rodinách, by mala byť predmetom zlepšenia našej legislatívy.
Keď príde na rad otázka podobná budovaniu „amerických vojenských základní“ na Slovensku, veríte, že nová vláda udrží stabilnú zahraničnú orientáciu Slovenska?
Neočakávam zásadnú zmenu v zahranično-politickom smerovaní Slovenska. Netreba zabúdať na brexit, je to poučný príbeh. Je nesmierne dôležité, aby bola jasná vízia zadefinovaná aj v programovom vyhlásení vlády a mala by byť aj záväzná. Aby sa nestalo, že sa odskakuje od medzinárodných zmlúv už po ich ratifikácii. Aby sa neopakovalo, že budeme hrať hru na dvojkoľajnosť, pretože to pri vyjednávaniach oslabuje.
Povedali ste si, že Slovensko si zvolilo zmenu. Očakávania sú vysoké, je vôbec možné ich naplniť?
Historicky sme na tom nikdy neboli tak dobre ako dnes. Napriek tomu sme ani nikdy nezažívali takú veľkú vlnu nespokojnosti. Očakávania rastú geometrickým radom, ale ich naplnenie ani nie lineárne. Priepasť medzi očakávaniami a možnosťami ich naplnenia sa zvyšuje. To ľudí vedie k rozhodnutiam na zásadné zmeny, dokonca až „spláchnutie“ niektorých politických garnitúr zo scény. Ekonomický model Slovenska v prvej etape transformácie našej ekonomiky založený na lacnej pracovnej sile a zahraničných investíciách ako komparatívnej výhody sa vyčerpal. Nikto za nás transformáciu neurobí. Je na nás, či naštartujeme ekonomiku na spôsob väčšej konkurencie shopnosti a lepšieho podnikateľského prostredia. Ideme dolu a potrebujeme reformy.
Ste optimistická v tomto ohľade?
Som presvedčená, že sa to zlepší.
Niektorí hnutie OĽaNO nazývajú „Matovičovou firmou“- a hovoria o ňom ako o produkte krízy zastupiteľskej demokracie. Malo by sa hnutie OĽaNO transformovať na štandardnú politickú stranu ukotvenú v regionálnych štruktúrach, očakávate to?
Všade vo svete sú dva typy politických strán. Členské a voličské. Nemám jednoznačnú odpoveď na to, ktorý typ je funkčnejší a transparentnejší. Pri členských stranách môžeme mať problém s konfliktom záujmov a klientelizmom. Pýtam sa preto, ako to vyriešiť, či tak, že nikto z rodiny nebude môcť byť zamestnaný v štátnej správe s odkazom na rodinkárstvo? Pri stranách voličského typu toto nehrozí. Majú však zas nevýhodu, že nie sú zakotvené v regiónoch. Buď sa teda rozhodneme ísť do členských strán, ale zadefinujeme pravidlá, ktoré by zabránili rodinkárstvu, klientelizmu a podobne, alebo poďme do voličských strán, ale potom zariaďme, aby tieto strany neboli len centrálne marketingové produkty alebo „firmou“, ale aby pôsobili a mali svoje základne v podobe dobrovoľníctva a pevného jadra voličov a nebola to len kamufláž. To je hlbší problém, ktorý nevidím tak jednoznačne.
Čo môže byť pre novú vládu najproblematickejším bodom? V akých témach očakávate najväčšie nezhody? Budú to kultúrno etické otázky, zahraničná politika, alebo personálne otázky?
Zhodnú sa na balíčku protikorupčných opatrení, návrhoch zmien v polícii, prokuratúre a súdnictve. Určite tiež bude zhoda v zlepšení podnikateľského prostredia, ktoré podľa mňa môžeme očakávať už v prvých 100 dňoch vlády, tiež na zmenách v hospodárskej politike na Slovensku, v prístupe k takzvaným sociálnym balíčkom prijatých v minulosti. Plná zhoda je aj v potrebných zmenách v rezorte spravodlivosti, v prioritách investícií do infraštruktúry. To, čo ich môže rozdeľovať, ich rozdeľovalo aj doposiaľ. Mohli sme to vidieť na hlasovaní v Národnej rade. Boli aj zásadné rozpory v kultúrno etických otázkach. Myslím, že bude platiť skôr zelená karta na voľné hlasovanie o týchto otázkach, než ukotvenie tejto otázky do programového vyhlásenia vlády. Isté rozpory sú aj v tom, ako riešiť zdroje na veľké infraštruktúrne projekty, či je možné riešenie navrhnuté stranou Sme rodina, alebo je nutné hľadať iné spôsoby financovania. Tu by mali nájsť dohodu, pretože je to veľmi zásadná vec. Isté rozdiely budú určite aj v tom, čo rozumieme pod sociálnymi opatreniami, čo všetko tam patrí. Pretože doteraz tu nebola zhoda napríklad pri zastropovaní dôchodkov, ale aj veľmi kritické a opodstatnené hlasy k nastaveniu minimálneho dôchodku. Tu môžu vzniknúť väčšie rozdiely už len preto, že rozdielne boli aj v minulosti.