Čo sa na Slovensku v týchto dňoch deje z pohľadu práva?
Začal by som trochu širšie. Naša spoločnosť dnes čelí situácii, s ktorou nemá žiadnu praktickú skúsenosť. Slovenský právny poriadok obsahuje normy, ktoré reflektujú na možné plošné ohrozenia. A teda obsahuje aj nástroje na to, ako takýmto ohrozeniam predchádzať a rovnako čo robiť v prípade, ak tie ohrozenia reálne nastanú a je potrebné sa s nimi vyrovnať. Tieto právne normy upravujú postup a kompetencie štátnych orgánov a samospráv v prípade, ak nastane veľké ohrozenie, ktoré kobercovo postihuje celú slovenskú spoločnosť. Ako prvý môžeme spomenúť zákon o ochrane verejného zdravia, ktorý je alfou a omegou – akousi bibliou, – ktorou sa riadi Úrad verejného zdravotníctva. Zákon okrem všeobecných a špeciálnych kompetencií úradu stanovuje aj postup, ktorý má byť v prípade ohrozenia verejného zdravia dodržaný. A na to priamo je aj napojený pojem mimoriadna situácia. To znamená, že ak sa v spoločnosti vyskytujú určité parametre, ktoré svedčia o tom, že verejné zdravie je ohrozené, napríklad nákazlivou chorobou, tak zákon hovorí o tom, aké kroky na jej zvládnutie má úrad realizovať.
Napríklad aké?
Jedným z opatrení je, že ak ohrozenie verejného zdravia dosiahne určitú úroveň, úrad by mal navrhnúť opatrenia orgánom civilnej ochrany. Za organizáciu civilnej ochrany zodpovedá ministerstvo vnútra, ale pod ňu spadajú všetky jednotky, z ktorých sa Slovensko skladá. V rámci civilnej ochrany majú svoje kompetencie určené okresné úrady, obce, ministerstvá, atď. Ide teda o celú sieť civilnej ochrany. Aj na základe takéhoto návrhu úradu príslušný orgán vyhlasuje mimoriadnu situáciu. Toto všetko sa deje na báze zákona o civilnej ochrane, ktorý určuje, čo môžu tie kompetentné orgány robiť.
Aký je teda rozdiel medzi mimoriadnou situáciou a núdzovým stavom?
Keby som ich porovnal, tak sú to mäkšie opatrenia verzus striktnejšie opatrenia. Mimoriadnu situáciu môže vyhlasovať napríklad aj obec, čiže to ohrozenie môže byť aj lokálneho charakteru. Ak nestačia opatrenia, ktoré sú prijímané na báze zákona o civilnej ochrane, a naň nadviazaných predpisov, tak vtedy nastupuje možnosť využiť právny režim ústavného zákona o bezpečnosti štátu, ktorý umožňuje vyhlásiť núdzový stav. To je, samozrejme, len veľmi stručné porovnanie, v čom je rozdiel v následkoch vyhlásenia mimoriadnej situácie a vyhlásením núdzového stavu.
Čo teda znamená núdzový stav?
Najskôr sa letmo dotknem pojmu „krízová situácia“, pretože aj tento pojem v médiách rezonuje. Za krízovú situáciu ústavný zákon označuje obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu. Nástrojmi na zvládnutie krízovej situácie sú vojna, vojnový stav, núdzový stav alebo výnimočný stav. To znamená, že tieto štyri stavy zákon ponúka ako odpoveď, čo robiť, ak nastanú extrémne ohrozenia majúce vplyv vysokej intenzity na bezpečnosť štátu. Núdzový stav je jedným z týchto nástrojov a následkom jeho vyhlásenia je možnosť pre príslušné štátne orgány prijímať určité ináč neštandardné opatrenia na riešenie výziev, ktoré krízová situácia prináša. Ak by totiž núdzový stav nebol vyhlásený, buď by nebolo možné v takom rozsahu prijať niektoré opatrenia, alebo by ich prijatie trvalo omnoho dlhšie, pretože by museli byť napríklad odobrené súdom. Jednoducho, adekvátna reakcia štátu na ohrozenie by trvala omnoho dlhšie ako v prípade, keď vyhlási núdzový stav, čo umožňuje potrebné opatrenia prijímať omnoho pružnejšie. A, samozrejme, ich neplnenie postihovať napríklad v zmysle trestného zákona.
Ako napríklad aké?
Napríklad práceneschopnosť. Ak bola nejakej osobe uložená v súvislosti s riešením krízovej situácie povinnosť a takáto osoba sa dá na péenku, aby nemusela tú povinnosť plniť, tak na to trestný zákon reaguje hrozbou trestu. Trestný zákon v takom prípade hovorí, že ak človek nie je skutočne chorý, alebo dokonca si zámerne ublížil, alebo ak by použil nejaký iný úskok, aby sa vyhol povinnosti, tak sa týmto spôsobom dopúšťa trestného činu s trestnou sadzbou až na dva roky.
Opatrenia zo strany vlády, ktoré boli prijímané ešte v rámci mimoriadnej situácie (napríklad zákaz verejných podujatí a niektorých prevádzok) ako keby skôr spadali pod režim núdzového stavu. Na druhej strane spomínaný zákon o civilnej ochrane, kompetencie na vydávanie spomenutých opatrení neurčuje. Bol súčasný postup vlády v súlade so zákonom?
Špecifikáciu konkrétnych opatrení, ktorých plnenie môže byť vyžadované v súvislosti s ohrozením verejného zdravia a na to nadviazaného vyhlásenia mimoriadnej situácie sú upravené aj v zákone o ochrane verejného zdravia. Postavenie a kompetencie príslušných orgánov nemusia byť obsahom len jedného predpisu, aj v tomto prípade ide o prelínanie dvoch režimov. Obsah opatrení v tomto prípade vyplýva primárne zo zákona o ochrane verejného zdravia (napríklad v § 48) a proces vyhlásenia mimoriadnej situácie zo zákona o civilnej ochrane.
Je teda možné, že vláda prekročí svoje kompetencie?
Opäť je vhodné upozorniť na fakt, že sme takúto situáciu prakticky nikdy nezažili. To, čo sa dnes deje, predstavuje v podstate z pohľadu aplikácie predpisov zameraných na riešenie krízových situácií aj pre právnikov akoby prvé kroky človeka, ktorý reálne okúsi pocit chôdze. Ťažko mi je teraz hodnotiť, či je vylúčené, že došlo alebo či dôjde k nejakému nadmernému využitiu štátnej sily v prípade núdzového stavu. Jedno je však isté. Núdzový stav umožňuje zaviesť tvrdé opatrenia a právny poriadok aj s takouto extrémnou eventualitou počíta. Veď nakoniec aj preto má táto úprava povahu ústavného zákona. Jej účelom je aj za cenu dočasného obmedzenia práv jednotlivcov umožniť štátu, aby konal rýchlo a chránil bezpečnosť spoločnosti. V prípade koronavírusu vidíme, že keď sa koná pomaly, škody môžu byť nakoniec omnoho väčšie ako dočasné obmedzenia a škody tým spôsobené. Ale ex post sa nedá vylúčiť, že niektoré opatrenia by mohli byť podrobené napríklad dodatočnému prieskumu súdu. To je momentálne nemožné vylúčiť a ťažko sa k tomu aj vyjadriť, lebo sa nevieme odvolať ani na praktickú skúsenosť, kde by sme niečo obdobné právne riešili skutočne aj v praxi.
Spomínaný ústavný zákon explicitne hovorí okrem iného o náhrade nárokov za prácu nadčas či splnenie pracovnej povinnosti. Náhrada sa však podľa toho ustanovenia vzťahuje len na režim vojny, vojnového stavu a výnimočného stavu. O núdzovom stave sa nezmieňuje. Znamená to, že napríklad zdravotníci nebudú mať právny nárok na náhradu za nadčasy?
To je zaujímavá otázka. Ale teoreticky nie, pokiaľ z iných častí zákona nevyplýva iná úprava, čo by asi bolo zvláštn,e ak by vyplývalo, pretože vami uvádzaná časť sa vyslovene venuje otázke nárokov. Je pravdou, že v tejto časti zákona absentuje úprava nárokov na náhradu škody vzniknutej v súvislosti s núdzovým stavom. Bolo by vhodné pozrieť sa aj na dôvodovú správu ústavodarcu, či toto bolo zámerom ústavodarcu. Ťažko povedať, či by sme nároky na náhradu škody nemohli oprieť ešte o nejaký iný predpis alebo o základné právne princípy, ktoré vyplývajú z ústavy. Súdiac z textu zákona sa však javí, ako keby mal ústavodarca záujem vylúčiť nároky, ktoré by mali vzniknúť počas núdzového stavu, od nárokov, ktoré si inak môžu tie osoby uplatňovať pri vojnovom stave, vojne a výnimočnom stave.
Čo je dôležité sledovať na pochopenie rozsahu núdzového stavu?
Keď ideme určovať hranice zodpovednosti, tak by som sa na to pozeral cez špecifikáciu subjektov, na ktoré sa zodpovednosť rešpektovať opatrenia uložené v súvislosti s núdzovým stavom vzťahuje. V tomto ohľade je určite nevyhnutné pracovať so znením jednotlivých opatrení, ktoré budú vykonávať uznesenie vlády o vyhlásení núdzového stavu, ktoré bolo v týchto dňoch publikované v Zbierke zákonov. Opatrenia by mali byť dostatočne jasné, aby nepripúšťali veľmi extenzívny výklad a nemôžu presahovať ústavné mantinely vyplývajúce z ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. Účelom opatrení bude v podstate obmedzovať alebo určitým smerom korigovať určité práva, ktoré má zdravotnícky pracovník garantované. Toto je v podstate zákonom rešpektovaný následok vyhlásenia núdzového stavu, a to že za účelom ochrany verejného zdravia sa môže zasiahnuť do ústavou garantovaných práv osôb. Keďže ide o veľmi delikátnu situáciu, bude dôležité, aby sa jednotlivé opatrenia prijímali len v takom rozsahu a intenzite, ktorá je pre zvládanie ohrozenia skutočne nevyhnutná. Štát stále ostáva zodpovedný za spôsob výkonu moci a ani v núdzovom stave nemôže rezignovať na rešpektovanie práv a slobôd svojich občanov. Nástroje, ktoré považuje za nevyhnutné na boj s ohrozením, by mali do práv občanov zasiahnuť len v potrebnej miere. Čo je tou „potrebnou mierou“ sa neodvažujem odhadnúť a kompetentným osobám ich zodpovednosť vôbec nezávidím.