V tomto období sa veľa hovorí o panike. Ako sa prejavuje?
Ľudia podliehajú emóciám. Majú pocit ohrozenia, nebezpečenstva, obmedzenia slobody. Zvyšuje sa u nich neistota, musia prijímať rôzne veci, na ktoré nie sú zvyknutí. Človeku to spôsobuje, pochopiteľne, obrovskú záťaž. Preto je ľahko ovplyvniteľný a dá sa strhnúť k masovému konaniu.
Čo všetko sú ľudia schopní v takom stave robiť?
Nepoužívajú takzvaný zdravý rozum a riadia sa informáciami, ktoré sa lavínovito šíria medzi obyvateľstvom.
Kam to až môže zájsť?
Mali sme možnosť vidieť, že sa prijali obmedzenia a zaistenie toho, aby sme nenakazili druhých. Na druhej strane je to podcenenie nebezpečenstva, absolútne ignorovanie nariadení, ktoré sú z rozumného hľadiska nevyhnutné. Mohli sme tak postrehnúť väčšinu ľudí bez rúšok, bez akejkoľvek starosti o vlastné zdravie a bezpečnosť ostatných.
Mnohí vykupujú potraviny. Je to v poriadku?
Každý si asi všimol, že niektoré regály sú v obchodoch naozaj zásobené v obmedzenej miere. Na podobné ohrozenie boli ľudia citliví napríklad v roku 1968, keď nás napadli vojská Varšavskej zmluvy. Vtedy tiež nikto netušil, čo sa bude diať. Zo skúsenosti z druhej svetovej vojny vedeli, že môže dôjsť k nedostatku potravín. Tým pádom ho sami spôsobili, lebo sa chceli nadmerne zásobiť. Viedla ich k tomu nevedomosť, na ako dlho ich tá situácia obmedzí.
Ako sa to môže prejaviť na správaní obyvateľov?
Bezohľadnosťou voči druhým, lebo je tam predpoklad, že aj oni k tomu zaujmú rovnaký postoj. Takže bez ohľadu na iných si nahromadia čo najviac, aby si zaplnili pivnicu.
Pre vypredané dezinfekčné mydlo sú v obchode niektorí schopní sa aj pohádať. Prečo takto reagujú?
V panike prekračujú určité hranice. Vedie ich k tomu pocit už spomínaného vlastného ohrozenia, preto zbytočne útočia na druhého. Ich vnímanie je skreslené práve panikou a neschopnosťou uvažovať racionálne.
Nikto momentálne nevie, či práve človek kráčajúci ulicou oproti nemu nie je nakazený. Sú ľudia v týchto dňoch voči sebe viac podozrievaví?
To neviem posúdiť, ale určite trpia zvýšenými obavami.
Viacerí musia byť v karanténe, musíme rešpektovať rôzne obmedzenia. Nie všetci sú v tom ale dôslední. Nastáva doba vzájomného udávania sa?
Neviem, či k tomu dochádza. Skôr si myslím, že sa to môže stať v prípade nedoriešených susedských alebo kolegiálnych vzťahov. Vtedy takú možnosť určite niektorí využijú. Nezdá sa mi ale, že by to prevažovalo. Zodpovední ľudia sa však do takýchto situácií nedostanú.
Slovo udavačstvo znie dosť negatívne. Je možné to aj v tomto prípade brať z takého uhla pohľadu?
Ak človek, ktorý okolo seba šíri nebezpečenstvo, neberie ohľad na druhých, je potrebné ho zmravniť. V takom prípade oznámenie toho, kto sa nechcel podriadiť, je namieste. Ide predsa o zdravie nás všetkých. Práve rýchle napredovanie nákazy nás vedie k disciplinovanosti.
Ako sa dá celé toto kritické obdobie prežiť v čo najlepšej duševnej kondícii?
Práve uvedomením si nebezpečenstva, ktoré hrozí spoluobyvateľom štátu. V rámci vlastnej disciplinovanosti prispievame k tomu, aby to nebezpečenstvo pominulo. Zostáva nám len dôstojne prijať obmedzenia.