VIDEO: Čo pomohlo Slovensku lepšie zvládať pandémiu ako iným? V čom urobili chybu štáty, v ktorých sa situácia vymkla z rúk? Ako sa môžeme poučiť zo situácie, ktorú vidíme okolo seba. pozrite si, čo hovorí profesor Krčméry.
Aký problém predstavuje ochorenie COVID-19 pre bezdomovcov?
Pred dvoma týždňami sme sa na krízovom štábe dohodli, že sa budeme venovať dvom skupinám, ktoré považujeme za rizikové. Bývalý vládny splnomocnenec pre rómsku komunitu Peter Pollák si zobral na starosť takzvanú anglickú stopu a do karantény išli celé osady. Druhou skupinou sú bezdomovci, mnohí z nich ako pendleri chodia žobrať do Viedne. Im však nemôžeme nariadiť domácu karanténu, veď ich domovom je ulica. V Bratislave sme preto vytvorili pre bezdomovcov starších ako 65 rokov tzv. life island, ostrov života. Tých najohrozenejších sme dostali mimo ostatných, nepohybujú sa po staniciach, najmä však nevyberajú odpadky, kde sa môžu infikovať ochorením COVID-19. Až do utorka by nemali opustiť útulok, pričom nemusia platiť za prespanie, dostanú trikrát denne jesť, lieky, starostlivosť. O nejaké dva mesiace by sme sa opäť reprofilizovali na normálny útulok pre bezdomovcov.
Prichýlili ste len bezdomovcov z Bratislavy?
Každá obec sa má postarať o svojich bezdomovcov, dostáva totiž na to dotáciu. Nepýtame sa ich však, odkiaľ sú, nemajú sa ako niekam vrátiť. Momentálne im robíme rýchlotesty, ktoré sú hotové za 25 minút. Ak sa ochorenie potvrdí, izolujeme ich a na budúci týždeň presťahujeme do kontajnerového mestečka na Zlatých pieskoch.
Pri anglickej stope možno hovoriť o komunitnom šírení koronavírusu?
Všetky prípady v osadách sú importované. Takže nie, nemôžeme hovoriť o komunitnom šírení. To je dobrá správa a verím, že krivka sa bude vyvíjať, ako som predpokladal – nárast a aj pokles ochorenia bude pomalý. Máme čas naučiť sa žiť s touto chorobou, prispôsobiť sa jej. Mnohé veci teraz vnímame dramaticky. Najmä pre Európsku úniu sú tropické choroby neznámy nepriateľ. Možno aj my lekári sme urobili chybu, že sme obyvateľstvo naučili žiť v pocite bezpečia, že všetko vieme liečiť, riešiť a organizovať. Táto choroba nás však tak troška naučila pokorne žiť taký normálnejší život. Možno sa naučíme žiť skromnejšie, čo nás priblíži k ostatnej časti zemegule.
Je teda správne, že sa osady uzavreli?
V tejto chvíli je to osvedčený spôsob, ako sa dá epidémia lokalizovať. Použili ho aj v zahraničí. Osady sa neuzavreli preto, lebo sú to rómske, ale preto, lebo je tam vysoká koncentrácia obyvateľov, ktorí žijú istým spôsobom života. Britská stopa chce, aby sme epidémiu lokalizovali a nemohla sa rozširovať. Poviem príklad z Pensylvánie, keď Amiši nechceli očkovať deti. Guvernér vtedy rozhodol, že ich deti nesmú ísť do školy. Aj nám by sa zišiel zákon o ochrane verejného zdravia, ktorý vláda pred voľbami pripravila, ale poslanci ho nechceli. Podľa jedného opatrenia by sa do predškolských zariadení nedostali nezaočkované deti. V rámci ochrany verejného zdravia sú takéto karanténne opatrenia logické a funkčné.
Keď prejdú testami všetky kontakty britskej stopy, bude to znamenať, že môžeme ochorenie potlačiť?
V prvom rade identifikujeme pozitívnych. Dobrá správa je, že niektoré etnické skupiny majú vyššiu prirodzenú imunitu voči určitým patogénom. Je možné, že recipienti britskej stopy majú imunologický profil na svojom genetickom materiáli, keďže ich predkovia pochádzajú z Indie. Majú vyššiu odolnosť. Na jednej strane je dobré, že drvivá väčšina neochorie. Na druhej strane však, keď nemajú príznaky, nemajú ani dôvod prihlásiť sa na testovanie. Príroda si v tomto prípade môže pomôcť sama. Na Slovensku máme ostrovčeky kolektívnej imunity. Ak by sme testovali ľudí na protilátky, boli by sme prekvapení, koľko z nich ich už má, pretože prekonali COVID-19. Dobrá správa je, že už nie sú infekční a chorobu nešíria. Britská stopa má už nejakú históriu, nie je preto nevyhnutné, že v osadách príde k explózii ochorenia.
VIDEO: Krčméry: Musíme sa naučiť žiť s koronavírusom.
Slovensku sa podarilo udržať si – zatiaľ – nízky počet nakazených. Ako sa to podarilo, alebo je situácia vážnejšia a nevieme o tom?
Pomohli nám jarné prázdniny, ktoré sú rozdelené na tri časti. Prvý prípad prišiel až po nich. Musíme si fakty usporiadať do logickej reťaze a poučiť sa z nich. Po bitke je každý generál a keď sa povie, že niektoré opatrenia mali prísť skôr, hovorím: dobre, že vôbec prišli. Jediné, čo zazlievam, je dohrávka športových zápasov. V západnej Európe totiž horia chorobou práve krajiny, kde je futbal modlou. V mestách, kde sa odohrala Liga majstrov, počet prípadov narástol z troch na tristo, potom tritisíc… Keď si pozrieme mapu veľkých zápasov a mapu, kde sa vírus šíril, dopláca sa na to. Mohli sa poučiť z Wu-chanu, 19. januára mali veľké športové podujatie, kde bolo 45-tisíc ľudí, potom 23. januára vypukla epidémia a 25. zaviedli tzv. lockdown, uzavreli sa. Epidemiológ si urobí čiaru, hore zapisuje intervencie, dolu brutálne chyby, a tak vie s nákazou účinnejšie bojovať. Z wu-chanského príbehu sa Európa nepoučila. Ba ani z toho, že sa to Čína snažila spočiatku ututlať. Aj severné Taliansko, aj Rakúsko sa pred lyžiarmi v lyžiarskych strediskách nechválili nákazou. A dnes množstvo ľudí žaluje rakúske strediská, že ich nevarovali. Ale podstatné je, že ochorelo desaťtisíc ľudí a ďalších dvadsaťtisíc neochorelo. Európa okopírovala čínske chyby.
A Slovensko?
Urobili chybu, keď štyri dni vopred povedali, že sa zavrú hranice. Tak stihlo prísť z Rakúska niekoľko sto až niekoľko tisíc sestier, ktoré tam museli pracovať bez rúšok. Politici tiež robia chyby, pozrime sa na britského premiéra Borisa Johnsona alebo Spojené štáty, ktoré začali s rúškami, až keď mali dvestotisíc nakazených a ich prezident doteraz vystupuje bez rúška. Slovensko malo šťastie, že aj predchádzajúci premiér aj terajší berú situáciu vážne. Je dobré, aby sme nehľadali chyby v minulosti, už ich nevieme napraviť. Pamätajme si ich, ale nehovorme o nich. Poučme sa z nich, lebo múdry sa poučí z chýb iných, hlúpy z vlastných.
Aký bude scenár ďalšieho vývoja ochorenia? Ráta sa s kolektívnou imunitou?
Diskutujeme o dvoch. Podľa prvého scenára sa nakazí veľké množstvo ľudí a budeme mať veľké zdravotnícke straty, budeme potrebovať veľa pľúcnych ventilátorov a choroba sa niekedy na jeseň stratí. Druhý scenár hovorí, že choroba bude mať pomalý nárast a naučíme sa s ňou žiť. Ani jeden zo scenárov nepočíta so získaním kolektívnej imunity. To stojí príliš veľa ľudských životov a zdravotníctvo je predsa o záchrane ľudských životov. Hoci, scenár kolektívnej imunity má rácio – no nie pre celý štát, ale pre určité lokality. V problémových lokalitách je dokonca naším významným spolupracovníkom.
Ktorý scenár je najlepší podľa vás?
Taký, aby nezomierali ľudia.
Potvrdené máme dve úmrtia, to nie je veľa.
V jednom prípade to však ešte stále nie je uzatvorené. Bola to pacientka, ktorá mala závažné pridružené iné ochorenia. Je celkom možné, že by na ne zomrela, aj keby dostala chrípku alebo pneumokokové ochorenie. Sú veľké rozdiely v mortalite, ktorú uvádzajú európske krajiny. Trvalo totiž istý čas, kým sa zjednotili epidemiológovia s klinikmi. Prvé definície kopírovali definíciu pri úmrtí na SARS, kde rátali každého, kto zomrel na pneumóniu. Iní si zasa vybrali ďalšie definície. Takže tieto údaje môžu byť do istej miery skreslené. Nenechajme sa však vystrašiť veľkými číslami, dôležitá je dynamika ochorenia, teda počet chorých na stotisíc obyvateľov. Jeden na stotisíc, to by nás nemalo vystrašiť.
Kedy sa naučíme žiť s koronavírusom?
Jeden zo scenárov hovorí, že sa s ním naučíme žiť, keď ho dobre spoznáme. Kým tohto nepriateľa nepoznáme, musíme ho brať extrémne vážne. Do času, kým nepríde vakcína. To je podľa mňa otázka šiestich mesiacov, možno aj skôr. Príchod vakcíny je výborná správa, kríva však na jednu nohu. Máme vakcínu na chrípku, ale neočkujeme sa. Preto by som bol rád, aby sme nestratili ostražitosť a brali COVID-19 vážne aj naďalej.