Základným posolstvom Bielej soboty je mlčanie, modlitba a nádej. Niektoré spoločenstvá kresťanov na Bielu sobotu spievajú „lamentácie“, teda žalospevy. Sú z čias, kedy bol Izrael zavlečený do babylonského zajatia a Jeremiáš sedel na rozvalinách Jeruzalema a nariekal spolu s inými pozostalými nad biedou, ktorá doľahla na Izrael. Sú to spevy bolesti, zármutku, vyznávania svojich hriechov a najmä prosba, aby nám Pán Boh odpustil a zachoval pri živote a doprial návratu.
Veľkonočná vigília je noc, ktorou sa začína Veľkonočná nedeľa. Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána. Počas Veľkonočnej vigílie cirkev bdie a slávi Kristovo zmŕtvychvstanie. Katolícka cirkev slávi vigíliu už ako radostnú slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.
Veľkonočná vigília bola pôvodne liturgicky veľmi bohatá bohoslužba, ktorá trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. Liturgia veľkonočnej vigílie sa začína zapaľovaním a požehnaním veľkonočného ohňa a svätením veľkonočnej sviece – paškálu. Táto svieca je stredobodom veľkonočnej slávnosti. Po slovách „Kristus, svetlo sveta – Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymianu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého.
Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje slávnostná noc. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky, bohoslužbu slova, ktorej súčasťou je aj slávnostné Aleluja; liturgiu krstu a bohoslužbu obety. V našich krajoch je zvykom sláviť aj obrad vzkriesenia, ktorý sa však odporúča preložiť až na nedeľné popoludnie.