Domáci sa k situácii postavili – tak, ako obyvatelia väčšiny ďalších slovenských miest – zodpovedne. Podvolili sa prísnym nariadeniam, ktoré zaviedla vláda. Rúška na ich tvárach, rukavice na rukách, prísna hygiena, pravidelné rozstupy, obmedzený kontakt s najbližšími – to všetko sa pre nich stalo samozrejmosťou.
Nezvyčajná situácia nepriniesla do vinárskeho mestečka ani len závan strachu. Až do uplynulej nedele, keď uprostred Veľkej noci na povrch presiakli hrozivé čísla z domova sociálnych služieb, kde už nepočítajú len nakazených, ale najmä mŕtvych.
Opatrenia, ktoré Pezinčania podstúpili, sa mnohým z nich zdajú v týchto dňoch akési zbytočné… „Priznám sa, že po zverejnení prvých informácií som situáciu nepovažovala za mimoriadnu,“ vraví Pezinčanka Lucia Kuková.
„Veď pozitívne prípady pribúdajú každý deň. Keď sa však objavili údaje o počte nakazených, nebolo mi všetko jedno. Od toho okamihu som myslela najmä na to, že zamestnanci mohli nakaziť svoje rodiny, mnohí z týchto ľudí sa akiste pohybovali po Pezinku. Boli v obchodoch, na pošte, kdekoľvek,“ dodáva mama dvoch malých detí – 6-ročného Andreja a 3-ročnej Hanky.
S rodinou sa len prednedávnom vrátila z dvojmesačného pobytu na Mauríciu. Dva týždne strávila v domácej karanténe. Rodičov, súrodencov či priateľov od začiatku roka nevidela. A zrejme tak skoro ani neuvidí.
„Mám v sebe nepríjemný pocit. Uvedomujem si riziká, ktoré na nás i našich blízkych zrazu striehnu. Hrozba nákazy je reálnejšia ako pred niekoľkými dňami,“ hovorí mladá žena. Obavy v hlase nevie skryť napriek tomu, že s manželom Radovanom žije v okrajovej časti mesta – mimo centra, kde sídli DSS.
VIDEO: Primátor Pezinka o situácii v meste. (15. 4. 2020)
Bojíme sa, no s mierou
Za bezpečné miesto so zodpovedným prístupom ľudí považovala Pezinok aj Jana Dojčanová. Ďalšia mladá mamička dvoch detí – 3-ročnej Ley a o rok a pol mladšej Zojky.
Verila som, že pri dodržiavaní nariadení a hygienických štandardov sa z tejto situácie rýchlo dostaneme," povzdychne si. „Teraz však ani len netušíme, kde všade sa vírus reťazovou reakciou rozšíril. Napokon, pri počte zamestnancov a ich rodinných príslušníkov, ktorí neboli v karanténe a pohybovali sa kdekoľvek, môže ísť o veľmi vysoké číslo,“ dodáva.
Stratila v meste, kde už roky žije s manželom Michalom, pocit bezpečia?
„Samozrejme, bojíme sa, no s mierou, aby sme sa nezbláznili. Zminimalizovali sme napríklad návštevy obchodov – na nutné a naozaj nevyhnutné nákupy,“ vraví.
S deťmi chodí aspoň na chvíľu do okolitej prírody, kde sa vyhýba ľuďom. Centrum mesta od prepuknutia krízy nenavštevuje. „Úprimne? Od prevalenia kauzy v DSS sa cítim bezpečne už len za dverami nášho bytu,“ zakončí Jana.