Ako vnímate spôsob komunikácie predsedu vlády s verejnosťou?
Igor Matovič je svojím spôsobom taký slovenský Trump. Takto sa aj správa v rámci svojej komunikácie. Chce byť viditeľný, chce byť svojský a chce byť emočný. Preto mu práve komunikácia cez sociálne siete a istým spôsobom aj neexistencia hovorcu vyhovuje. On je človek, ktorý chce mať všetko vo svojich rukách, chce všetko riadiť, vrátane toho, čo, kedy a akým spôsobom povie a čo vyhovuje jeho momentálnemu emočnému nastaveniu.
Zástancovia jeho spôsobu komunikácie tvrdia, že to je správny prístup, lebo oslovuje široké publikum a funguje to. Je tento argument legitímny?
Jedna vec je legitimita, štandardnosť alebo efektivita a druhou vecou je to, aké dôsledky to bude mať na spoločnosť. To je to, čo nazývame politická zodpovednosť. Ak si niekto dá ako hlavné kritérium množstvo „lajkov“ (páčikov) a rast percent, tak je to pre neho legitímny spôsob komunikácie. Nemyslím si však, že je to zodpovedný prístup do budúcnosti, pretože tak rýchlo, ako môžu ľudia prejavovať nadšenie a súhlas s daným, v tomto prípade populistickým politikom, tak sa to môže v prípade neúspechu zvrátiť. Tí ľudia plní emócií sa môžu buď utiekať k inému, možno nebezpečnejšiemu populistovi, alebo môžu upadnúť do apatie. A pre demokraciu nie je ani prvý, ani druhý variant dobrý.
Môže to mať teda aj negatívny vplyv na jeho rozhodovanie?
Samozrejme. Ak politik podriadi svoje rozhodnutia nie tomu, čo je zodpovedné, rozumné a správne pre štát a vo všetkom sa riadi tým, či sa to páči ľuďom, alebo či to u nich vyvolá tú správnu emóciu, tak to nie je dobré. Takisto to nie je v kontexte budúcnosti a štátu to najlepšie, čo môže byť. Skôr to môže byť zhubné pre našu demokraciu a najmä našu budúcnosť.
Premiér sa rozhodol osláviť svoje narodeniny netradične, ako hosť relácie Inkognito. Možno hovoriť o vhodnom prostriedku na dosiahnutie účelu – priblíženie sa voličom? Závisí posudzovanie vhodnosti od toho, či ide o súkromnú, či o verejnoprávnu televíziu?
Ak bolo cieľom vystúpenia „priblíženie sa voličom“, resp. využiť mediálny priestor v tzv. prime time pre vlastné PR, tak táto relácia bola vhodným priestorom. PR premiér, akým Igor Matovič jednoznačne je, vie vycítiť, kde a kedy sa prezentovať ako „obyčajný premiér, obyčajný človek“. Obzvlášť to pre neho bolo lákavé z hľadiska toho, že v rovnakej relácii sa pred časom objavila prezidentka Zuzana Čaputová. Ak je však kritériom hodnotenia spôsob prezentácie a zachovanie dôstojnosti inštitúcie, ktorú premiér Matovič reprezentuje, tak forma a najmä obsah jeho vystúpenia boli skôr nevhodné. Opäť v porovnaní s predchádzajúcim vystúpením Čaputovej. Nemyslím si, že kritériom by malo byť to, či ide o verejnoprávnu alebo súkromnú televíziu, ale prednostne formát relácie, forma prezentácie politika a reprezentácia inštitúcie, na čele ktorej politik stojí (úrad predsedu vlády, resp. prezidenta republiky a podobne).
Dá sa na základe toho konštatovať, že zatiaľ čo Matovič zo svojho vystúpenia získal dobré PR, ujmu utŕžila hodnovernosť inštitúcie predsedu vlády ako taká?
To, aký spôsobom vystupoval, znižovalo renomé inštitúcie. No je možné, že fakt, že bol v prime time, teda v hlavnom vysielacom čase, mu osobne neuškodil.
Ako vnímate, podľa doterajšieho pozorovania, vzťahy v koalícii?
Na prvý pohľad je viditeľné, že vzťahy v rámci koalície sú postavené na dominantnej pozícii Igora Matoviča, ktorý nielenže riadi vládu, ale riadi aj komunikáciu vlády a neraz zasahuje aj do kompetencií iných ministerstiev. To by bolo ako prvá vec. Druhá vec, ktorá je viditeľná v rámci fungovania v koalícii, je zjavné napätie medzi Richardom Sulíkom a Igorom Matovičom. A to napriek tomu, že Richard Sulík bol jeden z prvých, kto vyjadril podporu nielen vláde, ale aj Igorovi Matovičovi a chcel byť istým spôsobom jeho tútorom v jeho pozícii predsedu vlády. Byť niekým, kto so skúsenosťami s pôsobením v exekutíve „vedie za ruku nováčika“. Ďalej je vidieť výraznú blízkosť názorov medzi OĽaNO a hnutím Sme rodina. No a poslednou vecou je istá neviditeľnosť strany Za ľudí. Nielen tým, že jej predseda sa po voľbách vytratil z politiky, ale aj jej nominanti nie sú takí výrazní, čo sa týka vzťahov v rámci koalície a budovania si svojich pozícií. Skôr si plnia len tie rezortné úlohy, ktoré majú, či už ide o Veroniku Remišovú, alebo Máriu Kolíkovú. Takže to sú také štyri viditeľné pozície v rámci vzťahov vo vládnej koalícii.
Prečo je napätie medzi Matovičom a Sulíkom najciteľnejšie?
V prvom rade je to kvôli tomu, že každý z nich má iný pohľad na to, ako by sa malo postupovať v súčasnej kríze. Kým Igor Matovič si dal za hlavné kritérium čo najmenej mŕtvych a primárne chce chrániť životy babičiek a starčekov, Richard Sulík sleduje aj to, čo bude po skončení epidemiologickej časti koronakrízy a snaží sa chrániť slovenské hospodárstvo. To je prvý dôvod. Druhým je asi to, že sú to veľmi silné osobnosti a každá z nich chce hrať prím vo vládnej koalícii. Zároveň Igor Matovič chce v podstate rozhodovať o všetkom. Vidíme, že svojimi rozhodnutiami obmedzuje manévrovaciu pozíciu iných ministrov a vyhradzuje si právo hovoriť do vecí, o ktorých si Richard Sulík myslí, že má rozhodovať prednostne on. Toto sú také základné dva faktory, prečo je medzi nimi napätie.