Ako hodnotíte vo všeobecnosti prezidentkinu správu o stave republiky?
Po formálnej stránke bol prejav skoncipovaný veľmi dobre. Bol štátnický, nadstranícky a súčasne veľmi aktuálny. Nielen v kontexte toho, čo sa udialo v rámci riešenia krízy spôsobenej koronavírusom, ale predovšetkým aj v kontexte vyhliadok, ako by mali politici, štát a istým spôsobom aj občania pristupovať k fungovaniu našej spoločnosti po kríze, a kam Slovenská republika v najbližších mesiacoch smeruje.
Z obsahu sa dalo vyčítať, že svoje výhrady voči krokom vládnej koalície či opozície adresovala skôr medzi riadkami. Mal byť jej prejav priamejší, alebo bol v súlade s vyššími štandardmi politickej kultúry?
Skoncipovanie prejavu a vystúpenia, ktoré malo byť štátnické, prezidentské a nadstranícke, ovplyvnilo aj celkový obsah. Prezidentka nechcela skĺznuť do osobnej roviny, nechcela vystupovať ako niekto, kto menovite vstupuje do politického boja, ktorý sa odohráva v parlamente. Snažila sa skôr všetky strany vyzvať, aby sa pri riešeniach a postupoch, ktoré reálne v súčasnosti prebiehajú v Národnej rade a celkovo aj v spoločnosti, snažili hľadať riešenia, než zbytočne vyhľadávať konflikty a polarizovať spoločnosť. Súhlasím s tým, že to urobila v súlade s vyššími požiadavkami na politickú kultúru. Bola to snaha o uchopenie novej podoby politickej kultúry, tak ako si to vymedzila už vo svojom inauguračnom prejave.
Prezidentka dala vo svojej správe miesto aj kritike súčasného stavu prokuratúry. Podotkla, že je nevyhnutné zbaviť ju politických vplyvov a nastaviť proces voľby tak, aby ho nebolo možné zneužiť v budúcnosti. Možno toto čítať ako apel na vládu, aby viac prepracovala súčasné znenie novely zákona o prokuratúre?
Áno. Dá sa to tak vnímať, že ide o apel predovšetkým na vládnu koalíciu, pretože ona bude zodpovedná za podobu novely zákona a predovšetkým za to, ako bude prebiehať voľba nového prokurátora. Istým spôsobom vyzvala vládnu koalíciu, aby k tomuto pristupovala zodpovedne, mysliac na budúcnosť Slovenskej republiky a budúcnosť samotného inštitútu Generálnej prokuratúry SR. Tak, aby táto voľba nebola spochybňovaná, a aj v budúcnosti zneužívaná akoukoľvek mocou. Myslím si, že vzhľadom na štádium, v ktorom sa dnes nachádza novela zákona týkajúca sa voľby generálneho prokurátora, skôr apelovala na strany vládnej koalície a na poslancov Národnej rady. Je to tak, pretože v tejto fáze si myslím, že už vláda nemá rozhodujúci vplyv na definitívnu podobu zákona a na to, za akých podmienok prebehne najbližšia voľba generálneho prokurátora. Čiže apelovala najmä na Národnú radu. Podčiarkuje to aj fakt, že správa o stave republiky odznela na pôde parlamentu a prezidentka sa vo vystúpení viackrát obracala práve na poslancov, ktorí majú osud prokuratúry v rukách.
Prezidentka celkom priamo a obsiahlo kritizovala súčasný stav informatizácie a digitalizácie verejnej správy, ktorá je neefektívna. Možno to vnímať ako nepriamu kritiku bývalého podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu, ktorým bol v minulej vláde Richard Raši, a jeho predchodcu Petra Pellegriniho?
Osobne si nemyslím, že ten odkaz bol mierený na konkrétnych politikov. Na druhej strane sme už v reakciách politikov mohli vidieť, že každý si pri čítaní a interpretácii tohto prejavu našiel tie čriepky, ktoré sa najviac hodia do jeho konceptu politiky. Skôr si myslím, že tak ako v prípade iných oblastí sa tejto téme prezidentka venovala oprávnene. Navyše je veľmi dobré, že sa nesústredila len na tie už mnohokrát opakované oblasti, ale snažila do svojho vystúpenia zapracovať aj tie súčasti spoločensko-politického života, ktoré boli doposiaľ prehliadané. Snažila sa pripomenúť alebo vyzdvihnúť to, aby sa na ne nezabúdalo a v prípade, ak boli v minulosti podceňované, alebo sa tam urobili chyby, tak na ne chcela upozorniť. Pramenilo to podľa mňa z toho, že tieto chyby práve v časoch krízy môžu byť pre budúcnosť Slovenskej republiky neraz až fatálne. Takže skôr sa sústredila na problémové oblasti a nedostatky, než na to, že by v rámci svojho vystúpenia osobne zaútočila na nejakého konkrétneho politika či politickú stranu.
Vedeli by ste v jej prejave konkretizovať tie témy, na ktoré sa zabúda?
Ak by som mal ísť hierarchicky, tak je to najmä prístup k legislatívnemu procesu v parlamente. To znamená ten apel na to, aby sa tí, ktorí majú dnes moc prijímať zákony, zamýšľali nad tým, či by sa im takýto postup páčil, ak by to bývalá vláda takýmto spôsobom robila. Apelovala aj na to, aby sa kríza nezneužívala na to, že parlament pracuje v skrátenom legislatívnom konaní a tým bola ukrátená verejnosť v možnosti participácie na legislatívnom procese. To je podľa môjho názoru ako politológa najdôležitejšie. Potom je veľmi dôležitou témou, ktorá doposiaľ málokedy odznela, akcent na dôležitosť vedy a celkovo inovácie aj v hospodárstve. Tretia téma, ktorá odznela a doteraz nevyčnievala, je apel na to, že aj kultúra je dôležitá pre spoločnosť a nemala by byť oblasťou, z ktorej sa len berie. No a v neposlednom rade si myslím, že nóvum, ktoré doposiaľ nebolo, je iný pohľad na problémové oblasti a dôležitosť ich riešenia v oblasti školstva, ale aj v oblasti zdravotníctva. V týchto dvoch oblastiach sa pri vystupovaní prezidentov najčastejšie hovorilo o nízkych platoch, ale nie o systémových zmenách, ktoré sú tiež potrebné v týchto oblastiach. Nemali by sme totiž diskusie okliešťovať len na finančnú rovinu, ale aj obsahovú a systémovú.
Prezidentka pripomenula, že „samotné vlastníctvo sľubu zvíťaziť nad korupciou nikoho z nás nerobí automaticky lepším“, dá sa to čítať ako nepriama kritika vlády, ktorá v niektorých aspektoch koná v rozpore so svojimi predvolebnými sľubmi?
Áno, dalo by sa. V každom prípade chcela prezidentka podčiarknuť aj fakt, na ktorý sa zabúda v politike. Zabúda sa naň najmä vtedy, keď získa vládna väčšina takú moc, akú má súčasná vládna koalícia, s tým, že má pohodlnú ústavnú väčšinu. Takže išlo o apel na vládnu koalíciu, aby neskĺzla do roviny politiky, v ktorej účel svätí prostriedky. V rámci práce vlády a parlamentu pri príprave legislatívy je dôležité nielen to, čo dosiahneme, ale aj to, akými prostriedkami to dosiahneme. Čo je mimoriadne dôležité najmä v kontexte politickej kultúry a zachovania fungujúcich inštitúcií liberálnej demokracie.