„Rozdiel je v tom, že ani Boris Kollár, ani Petra Krištúfková nepísali práce pred mnohými rokmi, ako to bolo v prípade Andreja Danka, ktorý možno vtedy netušil, že bude pod drobnohľadom. Tým chcem povedať, že v tomto prípade ide ešte o nepochopiteľnejšie konanie, pretože tieto osoby v čase písania svojich prác už boli vo funkcii,“ poukázala Monika Čambáliková zo Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied. Potrebné je podľa nej rozprúdiť debatu o tom, prečo a ako písať práce a čo od nich očakávame.
Keď bola súčasná koalícia v opozícii, pri odhalení plagiátu niekdajšieho šéfa parlamentu Andreja Danka (SNS) mu nič nedarovala a vyzývala ho na odstúpenie. Teraz sa objavili plagiáty v hnutí Sme rodina. O čom to svedčí?
Je to veľmi vážny spoločenský problém. Svedčí to nielen o úrovni našich politických elít. Nie je to dobré vysvedčenie ani pre vysoké školy. V mnohom sa tu negatívne zrkadlí aj prístup spoločnosti i jednotlivcov k vzdelaniu. Demokratizácia prístupu k vzdelávaniu v školách spôsobila prudký nárast študentov vysokých škôl a to sa nie vždy pozitívne premieta do kvality, vrátane kvality záverečných prác. Je ich veľa, a každoročne ich do akademického informačného systému pribúdajú stovky. Učitelia sa pri kontrole ich pôvodnosti spoliehajú najmä na protokol originality, teda počítačové kontrolovanie zhody práce s inými prácami v systéme. Nejde tu však iba o samotnú mieru či percento zhody, treba zvážiť aj korektnosť citovania a presnosť uvádzania použitých zdrojov. Nie je v silách učiteľa a školiteľa všetko skontrolovať, malo by to byť najmä na svedomí a zodpovednosti študenta. Súčasťou práce je predsa aj čestné vyhlásenie, že prácu študent vypracoval samostatne s použitím uvedenej literatúry a zdrojov. Ide tu aj o istú dôveru v akademickom prostredí a o osvojenie si princípov akademickej slobody. Ťažko povedať, aká miera pochybenia je v tomto konkrétnom prípade, ako aj v prípade niekdajšieho šéfa parlamentu na jednotlivých stranách. Každopádne je to však treba riešiť rovnako, mať rovnaký meter. Vieme, aké stanovisko zaujalo hnutie voči Andrejovi Dankovi, myslím si, že by mali zostať konzistentní vo svojom názore a mali by rovnakým spôsobom, akým pristupujú k iným, pristupovať aj k sebe. Je potrebné vyvodiť nielen individuálne dôsledky za individuálne zlyhania, ale bolo by žiaduce zaoberať sa plagiátorstvom ako vážnym problémom vo všeobecnosti.
V čom je rozdiel oproti plagiátu Andreja Danka?
Nepoznám tieto práce, nemôžem sa teda vyjadriť ku konkrétnym rozdielom v jednotlivostiach. Rozdiel je však aj v tom, že ani Boris Kollár, ani Petra Krištúfková nepísali práce pred mnohými rokmi, ako to bolo v prípade Andreja Danka, ktorý možno vtedy netušil, že bude pod drobnohľadom, že bude verejne činný. Tým to nechcem ospravedlňovať, chcem len povedať, že v tomto prípade ide ešte o nepochopiteľnejšie konanie, pretože tieto osoby v čase písania svojich prác už boli vo funkcii a neskôr boli verejnými kritikmi takéhoto konania, a predsa sa ho sami dopustili. Svedčí to podľa mňa aj o tom, akoby títo ľudia mali pocit, že všeobecne záväzné pravidlá sa ich netýkajú. To mi príde ako niečo v demokratickej spoločnosti neprijateľné, aby ľudia, ktorí vytvárajú pravidlá a deklarujú ich záväznosť, sa z nich zároveň vyčleňovali.
Čo vedie študentov, aby takto podvádzali?
Očakávať, že každý študent napíše niečo originálne, sa nedá. Veľkým strašiakom aj pre svedomitých študentov je kontrola originality a často diskutujeme o tom, aké percento zhody je ešte akceptovateľné. So skúsenosťou, ktorú mám, môžem povedať, že niekedy je aj lepšie, keď je vyššia miera zhody, ale je to poctivo priznané a korektne odcitované. A keď vidím, že študent mal pri písaní práce svoju logiku a svoje myšlienky podoprel aj použitou literatúrou, je to v poriadku. Naozaj je ťažké byť celkom originálny, vymyslieť novú tému, či spracovať ju úplne inovatívnym spôsobom. Aj téma, ktorú mala Petra Krištúfková, je už z rôznych hľadísk spracovaná. Podozrivé sú však aj také práce, ktoré sú na frekventované témy a napriek tomu majú nízku, ba takmer nulovú mieru zhody. Potom, keď to pozerám, tieto práce obsahujú krkolomne deformované vetné formulácie, len aby sa študenti vyhli zhode so zdrojom, ktorý síce využívajú, ale ho korektne necitujú. To podľa mňa tiež nie je v poriadku. Domnievam sa, že by bolo vhodné rozprúdiť akademickú debatu o tom, prečo a ako písať práce, čo od nich očakávame, aká miera vlastného prínosu a originality je nevyhnutná v akom type záverečnej kvalifikačnej práce. A to všetko v širšom kontexte a v súvislosti so zvyšovaním kvality školstva a vzdelávania.
Ako sa dá predchádzať opakujúcim sa prípadom plagiátorstva?
So študentom by mal v prvom rade pracovať školiteľ, a je to aj spoluzodpovednosť školiteľa, keď sa stane niečo takéto. On by nemal takúto prácu pripustiť na obhajobu. Školiteľ však nemá šancu poznať všetky zdroje. Preto kvalita práce, ako aj jej pôvodnosť je primárne na zodpovednosti študenta. Teraz sa navyše bavíme o študentoch, ktorí boli v čase písania svojich kvalifikačných prác verejne známymi. Získali dôveru vo voľbách a dnes už reprezentujú nielen svojich voličov. Pozície a statusy, ktoré v spoločnosti zastávajú, kladú v demokratickej spoločnosti na svojich nositeľov vysoké nároky. Ich konanie výrazne ovplyvňuje spoločensko-politickú kultúru a jej vnímanie verejnosťou. Domnievam sa, že tá časť verejnosti, ktorá kladie dôraz nielen na dosiahnutý stupeň vzdelania, ale najmä si cení skutočnú vzdelanosť ako vnútornú charakteristiku osobnosti, nemôže takéto konanie akceptovať.