Šéf Súdnej rady Mazák: Medzi ľuďmi vládne obrovská nedôvera v justíciu

Od 29. júna má najvyšší samosprávny orgán spravodlivosti nového predsedu. Je ním Ján Mazák. Aké zmeny súdnictvo potrebuje a ako ich dosiahnuť?

13.07.2020 07:22
Ján Mazák Foto: ,
Ján Mazák
debata (33)

VIDEO: Rozhovor s Jánom Mazákom.

Video

Čo chcete ako predseda Súdnej rady dosiahnuť, aké ciele si dávate?

Súdna rada by sa mala presadiť ako permanentný a dôveryhodný orgán. Aby si politici náhodou nezmysleli, že ak nefunguje, ako má, že ju treba zrušiť alebo modifikovať do podoby, v ktorej by nič neznamenala. Druhým cieľom je, aby Súdna rada fungovala ako kolektívny orgán. Aby nebola rozdelená ako doteraz na tých, ktorí sú zvolení sudcami, a tých vymenovaných zložkami zákonodarnej a výkonnej moci. Tretím cieľom je, aby Súdna rada používala také princípy, na ktorých stojí rozhodovanie takéhoto typu orgánu všade v Európskej únii. Musí rozhodovať spravodlivo, nestranne a v primeraných lehotách. Základný cieľ, ktorý si Súdna rada musí ale najviac všímať v tejto ťažkej dobe pre slovenskú justíciu, je vrátenie dôveryhodnosti, respektíve reštart obnovy dôvery politikov a širšej vrstvy slovenskej spoločnosti v slovenskú justíciu. Nielen obnovenie, ale aj jej udržanie.

Ako ho chcete dosiahnuť?

Pripravil som diskusný materiál pre Súdnu radu, ktorý budeme analyzovať. Materiál obsahuje analýzu stavu slovenskej justície, príčiny a opatrenia, ktoré by nedobrý stav mohli zvrátiť. Sú to opatrenia, ktoré sa týkajú viacerých poschodí výkonu súdnej moci. Chceme do tohto procesu v prvom rade zapojiť všetky sudkyne a sudcov, aby pochopili, že jedine kvalitné a včasné rozhodovanie vráti dôveru verejnosti v ich pôsobenie. Samozrejme si musíme v prvom rade poupratovať v systéme. Musíme sa vyrovnať s tými, ktorí pravdepodobne popáchali trestné činy, ba zločiny. V druhom rade sa musíme vyrovnať aj s disciplinárnymi postihmi ľudí, ktorí síce nepáchali trestnú činnosť, ale podieľali sa na skutkoch nezlučiteľných s ich pôsobením. Napokon, pouvažujeme aj nad tým, ako sa postaviť k niektorým výzvam, ktoré sa týkajú porušovaní „len“ etických pravidiel. Aj tie budeme razantne riešiť. Bude to pôsobiť preventívne, ale aj smerom k verejnosti. Aby verejnosť uverila, že vnútorná očista a ozdravenie justície sa začali a smerujú k nejakému zmysluplnému výsledku.

Chcete, aby Súdna rada už nebola rozdelená na tých, ktorí sú volení sudcami, a tých, ktorých nominujú politici. Pri voľbe predsedu Súdnej rady ste dostali podporu 13 z 18 členov. Ako vnímate tento výsledok, cítite dostatočnú podporu vo vašich plánoch?

Výsledok ma milo prekvapil. Hlavne od tých členov, ktorí boli volení sudcami. Príjemný pocit vzápätí nahradil pocit zodpovednosti, pretože takú dôveru vnímam ako záväzok. Akonáhle ma podporili toľkí členovia, pričom nikto nehlasoval proti, nazdávam sa, že mi vytvorili dobrú východiskovú situáciu. Tú však budem vedieť zúročiť iba vtedy, ak si získam pre svoje návrhy, odporúčania a postupy takú istú podporu Súdnej rady. To si ale vyžaduje, aby sme v rade viac diskutovali, pretože sa pred nami vynárajú vážne problémy. Tie sú o to vážnejšie, že sa Súdna rada teraz nachádza vo zvláštnom období. Musí riešiť veľmi zložité situácie vo vnútri slovenskej justície, a nemusím nikomu osobitne zdôrazňovať, že sú to vlastne zločiny, ku ktorým s veľkou pravdepodobnosťou došlo. Popri tom všetkom musí Súdna rada normálne fungovať a plniť si všetky svoje bežné povinnosti a využívať svoje oprávnenia, ktorých tiež nie je málo. Je to dosť náročné a vyžaduje si to značné nasadenie celého úradu. Očakávam, že sa vyriešia urgentné situácie, a keď sa veci dotiahnu do racionálneho konca, nastúpi bežný výkon našich právomocí.

Štyrikrát ste sa uchádzali o nomináciu na európske súdy, až trikrát ste pred Súdnou radou neuspeli. Po parlamentných voľbách došlo v Súdnej rade k výrazným zmenám a vy ste sa stali rovno na návrh koaličného poslanca predsedom rady, ktorá vás dovtedy odmietala. Nevnímate svoju novú pozíciu aj v politickom kontexte? Neovládla Súdnu radu nová politická moc?

Otázky o týchto pochybnostiach sú legitímne. Odpoveď je však zložitejšia. Pochybnosti možno vysloviť, keďže hneď po voľbách odišli šiesti členovia Súdnej rady po rozhovore s novou ministerkou. Menilo sa aj vedenie rady, rezignoval podpredseda a neskôr aj predsedníčka. Na odpoveď na túto otázku si však budeme musieť počkať. Neviem inak potvrdiť svoju nezávislosť v pozícii, len svojimi skutkami, rozhodnutiami, postupmi a aktivitou. Hoci som nezávislý, zatiaľ nemám dôkaz. Povedal som už aj na Súdnej rade, že ak niekto na mňa čo i len skúsi tlačiť, pôsobiť alebo ma ovplyvňovať, hneď o tom prehovorím verejne. V tomto som naozaj tvrdý. Niet na Slovensku nikoho, komu by som priamo nepovedal, čo si myslím, ak by na mňa niekto tlačil. To je jediný spôsob, ako nestranne a nezávisle riadiť Súdnu radu a celé slovenské súdnictvo.

Kvôli funkcii predsedu Súdnej rady ste sa museli vzdať kandidatúry na sudcu Súdneho dvora Európskej únie. Mohli ste ovplyvňovať európske právo a namiesto toho riešite smutné a niekedy až trápne poklesky svojich kolegov. Neľutujete to?

V žiadnom prípade neľutujem, aj keď to bolo veľmi ťažké rozhodovanie. Mojou ambíciou bolo skončiť kariéru na Súdnom dvore. Už som tam bol vo funkcii Generálneho advokáta, čo je to isté ako sudca. Šesť rokov som sa výrazne podieľal na rozvoji práva Európskej únie, jeho výklade a používaní, o čom svedčia stovky citácií mojich návrhov od Washingtonu až po Moskvu. Tak som si povedal, že táto krajina mi dala veľa, v justícii žijem od roku 1978, pôsobil som vo všelijakých funkciách, takže asi dozrel čas na to, aby som vlasti vrátil to, čo do mňa investovala. Pokúsim sa prispieť k očisteniu a ozdraveniu justície. Či tento pokus vyjde, ešte neviem. Teraz predo mnou a celou Súdnou radou stoja výzvy, ktoré sa objavili len náhodou. To ma najviac mrzí, že sme sa o zločinoch, porušovaniach zákona a etiky sudcu dozvedeli len náhodou. Preto jedným z čiastkových cieľov je aj to, aby sme sa o stave slovenskej justície nedozvedali náhodou z nejakej Threemy, ale aby sme ju dokázali monitorovať aj bez náhody, dokázali vnímať vznikajúce problémy a vyriešiť si ich, skôr než dospejú do páchania kriminálnych činov a nejakého ďalšieho defilé sudcov s putami na rukách pred budovou Ústavného súdu.

Spomínali ste, že chcete obhájiť existenciu Súdnej rady. Naozaj si myslíte, že je ohrozená?

Neviem, či je to tak aj momentálne. Súdna rada nevedela zaujať stanovisko k veľmi závažným javom a celé mesiace váhala, čo urobiť s ťažkými obvineniami a podozreniami voči sudcom. Niekto navrhol ako kandidátku na Ústavný súd osobu, o ktorej už vtedy bolo známe, že sa dopúšťa nekalých konaní a v justícii pôsobí v úplnom rozpore s postavením sudkyne a štátnej úradníčky. Súdna rada nevie štyri roky zvoliť kandidáta na sudcu Všeobecného súdu a štyrikrát tam pošle niekoho nekompetentného či morálne nespôsobilého. Nikomu okrem Slovenska sa nestalo, aby bol jeho kandidát štyrikrát odmietnutý. Niektorým krajinám vrátili maximálne jedného kandidáta. Dôveryhodnosť za ostatné štyri roky klesla pod bod mrazu. Ak sa po tomto všetkom nič neurobilo, politici sa môžu oprávnene pýtať, načo nám je v republike jeden nákladný ústavný orgán, keď vykazuje nielen nulovú činnosť, ale dostáva sa do zápornej hodnoty a je proste nekompetentný. Toto treba zvrátiť. Preto si myslím, že táto obava je úplne opodstatnená a zatiaľ sme ju nerozptýlili. To, že som sa stal predsedom Súdnej rady, môže byť prísľubom zmeny, ale treba počkať na výsledky. Úlohou celej Súdnej rady bude totiž ostatných presvedčiť, že vieme dosiahnuť objektívne výsledky a naše právomoci transparentne vykonávať a prezentovať. Súdna rada doteraz fungovala formalisticky, a preto nemala ani žiadne výsledky.

Formalistický prístup bol spomínaný aj v návrhu na odvolanie vašej predchodkyne Lenky Praženkovej. Stotožňujete sa aj s ostatnými dôvodmi na jej odvolanie?

Tých sedem strán návrhu na odvolanie bolo pripravených s veľkou dávkou úcty ku kolegyni Praženkovej. Boli tam opísané len tie najzávažnejšie výčitky, najmä porušovanie jej povinností. Aj vtedy, aj dnes si zasluhuje úctu a zachovanie ľudskej dôstojnosti aj pri takom akte, akým by bolo jej odvolávanie. To nebolo nič osobné voči pani predsedníčke, išlo o vec. Aj ona sa nachádzala v toxickom prostredí a jej tvár reprezentovala Súdnu radu v minulosti. Či by som bol zvolený, alebo nie, ona by už na tej funkcii zrejme nemohla pokračovať z dôvodov, ktoré sú úplne zrejmé. Po prvé, výsledky boli úplne chabé a po druhé, reprezentovala tú Súdnu radu, ktorá tolerovala veci, ku ktorým v justícii došlo. Sčasti tomu aj nevedomky sekundovala, lebo návrh Jankovskej za sudkyňu Ústavného súdu bol ozaj nedomyslený. Momentálne navrhujem na Ústavný súd kolegyňu, ale prvé, čo som urobil, bolo, že som napísal členom Súdnej rady, či voči nej majú výhrady. Keby mal niekto vážne výhrady, stačil by jeden-dvaja, ja by som od toho návrhu odstúpil, hoci ho môžem podať aj sám.

Hovorilo sa však aj o tom, že tí kandidáti na sudcu Všeobecného súdu boli neúspešní kvôli tomu, že ste proti nim v Luxemburgu lobovali.

Písal som o tom aj článok pod názvom Sudca všeobecného súdu, minister a lietajúca holubička. Vtedajší minister spravodlivosti Gábor Gál sa vyjadril, že výbor 255 bol pod mojím vplyvom, pretože s predsedom Christianom Timmermannom som pôsobil na Súdnom dvore. Slovenské reálie sú, žiaľ, také, že ľudia veria aj takému výmyslu. S nikým z toho výboru som o žiadnom slovenskom kandidátovi nikdy nehovoril ani jedno slovo, aj keď som sa s nimi stretol. Veď to odporuje elementárnej slušnosti a etike. Je vylúčené, aby som prišiel za holandským predsedom výboru a sťažoval sa mu, že poslali iného ako mňa. Bol by to môj posledný rozhovor s týmto vzácnym, múdrym človekom a vynikajúcim sudcom Súdneho dvora. Mne je veľmi ľúto, že to takto časť slovenskej verejnosti vnímala, vrátane pána Gála.

Hovoríte o očiste justície, ale popritom ste robili poradcu prezidentovi Andrejovi Kiskovi, ktorý mal sám problémy so zákonom v oblasti daní a pozemkov. Nevidíte v to problém? Ste so svojím pôsobením v prezidentskej kancelárii spokojný?

S pôsobením u prezidenta Andreja Kisku som bol nielen spokojný, bol som nadšený. Pre mňa to bolo krásnych a zaujímavých päť rokov. Pôsobil som pri jednom statočnom človeku s dobrým srdcom. Možno trochu neskúsenom, na čo doplatil. Andrejovi Kiskovi ďakujem, že si ma vybral. Snažil som sa mu byť dobrým poradcom, aj keď sa nezriedka stalo, že na moje rady nedal a rozhodol sám. Bol ale hlavou štátu a mal na to absolútne právo. Pokiaľ naletel zlomyseľným ľuďom pri používaní lietadla, to nepovažujem za dôležité. Ale k daňovým veciam a pozemkovému sporu chcem povedať, že keby bol dal pri tom daňovo-právnom konaní na mňa a žalovali by sme to na správnom súdnictve, dnes už by bolo po probléme, pretože by sme to boli vyhrali. Lenže on sa nechcel súdiť s vlastným štátom. Nemôžem za to, že túto jeho slabosť všetci využili. V skutočnosti jeho jediným problémom bolo, že porazil Fica v prezidentských voľbách a dostal ho zo stoličky predsedu vlády.

Po tom, čo mu bolo vznesené obvinenie, ho Daniel Lipšic obhajoval zvláštnym spôsobom. Tvrdil, že Kiskova spoločnosť mu zaplatila kampaň, aby po jeho prezidentovaní bohatla z jeho mena. To si môže firma takto kúpiť prezidenta?

Hovorím o tom, že v správnom súdnictve by prezident Kiska uspel. Chcem ešte raz zdôrazniť, že Kiska je stíhaný za konanie, za ktoré nikto iný na Slovensku nebol stíhaný ani odsúdený. To je najlepší indikátor toho, o čom hovoríme. Vysvetlenie pána Lipšica možno otvára pochybnosti, ale nemá vplyv na to, že k daňovému podvodu nedošlo. Pri pozemkovom spore by sme boli v prípade podania odvolania uspeli. Rozsudok sudcu Radačovského je slabý. Pán Kiska sa neodvolal kvôli tomu, že Radačovský v rozsudku na troch miestach napísal, že Kiska konal v dobrej viere. Jemu to stačilo, a preto sa neodvolal.

Komunikujete s ním aj teraz?

Andreja Kisku si vážim. Teším sa, že aj teraz, keď som bol zvolený, mi poslal gratuláciu. Držím prsty, aby bol zdravý. Podľa mňa sa prezident Kiska zapísal do dejín Slovenskej republiky výrazným spôsobom.

Kisku expresívne chválite za to, že porazil Fica. Nezdá sa vám to ako predsedovi Súdnej rady nevhodné?

Veď sa nevyjadrujem k politike, ale k histórii. Prezident Andrej Kiska je historický fakt. Hovorím preto o jeho historických zásluhách. O dnešnej politike som nehovoril a ani nemienim.

Minulý pondelok podpredseda parlamentu aj strany Andreja Kisku Za ľudí Juraj Šeliga hovoril o väzobnom rozhodnutí sudcu Michala Trubana vo veci Norberta Bödöra. To sa vám zdalo v poriadku?

Vidíte, chcete ma teraz navigovať smerom k politike. Nebudem sa vyjadrovať k stanoviskám politikov, ku konkrétnemu súdnemu rozhodnutiu. O tento prípad sa ale bude treba zaujímať. Akonáhle sa preukáže, že sudca Truban mal skutočne vzťah k veci, ktorú prejednával, že Pôdohospodárska platobná agentúra mu poskytovala nejaké dotácie na jeho osobný majetok, alebo jeho rodiny, a napriek tomu rozhodoval v tejto veci, to bude otvárať otázky, ktoré bude treba zodpovedať. Nie preto, že sa o to zaujíma nejaký politik, ale preto, že to môže byť otázka nestrannosti ako súčasť sudcovskej spôsobilosti. Inak povedané, môže to byť otázka etická.

Ako konkrétne to chcete riešiť?

Vyžiadame si príslušné dokumenty a pozrieme sa na to. Vyšetrovateľ NAKA vyslovil pochybnosť o nezaujatosti sudcu. Zatiaľ je to len na úrovni informácií, ktoré odzneli v médiách. Vôbec ma v tom informačnom toku nezaujalo to, ako sa k tomu podpredseda parlamentu Šeliga postavil.

Ako presne sa chcete s novou, aktívnejšou Súdnou radou zhostiť toho preverenia možnej zaujatosti pána sudcu Trubana?

Nemáme to zatiaľ premyslené. Je to čerstvá informácia. Ide však naozaj o otázku nestrannosti súdu, tá je súčasťou sudcovskej spôsobilosti a súčasne tvorí aj určitý základ pre hodnotenie etického správania. To bude pre Súdnu radu východisko pre hľadanie riešenia.

Človek vo väzbe mal podpisovať nejaké dotácie na Trubanov rodinný penzión, a mal sa dobre poznať práve s Bödörom. Je to už dôvod na vzdanie sa prípadu pre zaujatosť?

Ja by som sa zaujatý cítil. Rozhodujete v prípravnom konaní vo veci, ktorá sa týka aj vás, vašej rodiny a vášho majetku. Bol som päť rokov trestným námestníkom a už aj za nižšiu úroveň vzťahov k trestnej veci sa sudcovia navrhli vylúčiť.

Vstupujú plány vlády v niektorých oblastiach do nezávislosti justície alebo sa s programovým vyhlásením vlády v oblasti justície stotožňujete?

Programové vyhlásenie vlády do istej miery reaguje na to, čo by nemusel žiadny vládny program obsahovať, a to je zbedačený stav slovenskej justície a takmer žiadna dôvera verejnosti v súdnictvo, čo nás robí v Európskej únii neblaho výnimočnými. Z tohto aspektu vnímam návrhy sledujúce zmenu stavu pozitívne. Lenže všetky tieto opatrenia musia byť diskutované. Napríklad ohýbanie práva je v nemeckom trestnom zákone v poriadku, ale treba zistiť, či to bude aj v našom právnom prostredí fungovať. Očividne nestačilo, že už máme možnosť postihovať sudcu, ak rozhoduje svojvoľne. Ak je však v zákone takýto prostriedok, treba sa ho naučiť účinnejšie využívať a potom nie je azda potrebný nový trestný čin. Či to politici prijmú, alebo nie, to je ich vec. Ak to bude narážať na limity ústavnosti, jednoducho podám návrh na konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom a uvidíme, aké stanovisko zaujme.

Ministerka spravodlivosti má tiež veľké plány so zreorganizovaním justície, s takzvanou novou súdnou mapou. Podporujete ju v tomto zámere?

Súdna mapa mešká už nejakých 12 rokov. Sleduje jeden ozaj užitočný cieľ – racionalizáciu. Zabudnime na to, že ak som primátor malého mestečka, mal by k môjmu honoru patriť aj okresný súd. Na 5,5 milióna obyvateľov má Slovensko 1 400 sudcov. Rovnako veľké Írsko má 195 sudcov. Už len to človeka núti sa zamyslieť. Sudcov máme dosť, len ich treba správne umiestniť. Ak by sa nová súdna mapa podarila, považoval by som to za veľký úspech súdnictva a justičnej politiky. Mečiarov nápad vytvoriť plno krajských a okresných súdov naráža na úžasné problémy. Väzby na okresných aj niektorých krajských súdoch sú živnou pôdou pre personálnu korupciu aj pôsobenie ľudí ako Kočner a spol. Niekomu sa môže zdať, že ide o politizáciu justície, takže nemožno čakať, že takýto zámer, hoci odobrený Radou Európy, bude každý vítať. Bolo by to ale určite v racionálnejšie. Súdy by konali v rozumných lehotách, kvalitnejšie a na prospech skutočnej spravodlivosti.

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková má v tomto vašu podporu?

V tomto určite, a ak sa nemýlim, v tomto ju podporia aj sudkyne a sudcovia, ktorí majú naozaj záujem na efektívnom fungovaní justície, ako aj na tom, aby sa zbytočne neatomizoval výkon spravodlivosti, tak ako je to dnes. Na tých maličkých súdoch sudca pomaly nemá čo robiť, a na okresnom súde v Bratislave sudca už rozmýšľa nad odchodom z justície, lebo jednoducho nezvláda záplavu vecí. Títo ľudia padajú od únavy, a je to najmä psychická únava zo stoviek spisov, o ktorých vedia, že si s nimi nemajú ako poradiť. Vyzval by som preto sudcov, aby prejavili solidaritu a pouvažovali, ako týmto kolegom v Bratislave, Žiline, Banskej Bystrici, ale aj v Košiciach pomôcť. Lebo tých preťažených alebo problémových súdov nie je veľa. Možno len desať. Sudca v Leviciach dostáva rovnaký plat ako sudca na okresnom súde v Bratislava, ale je nepomer v zaťažení. Sudcovia niekedy vystupujú veľmi razantne na obranu svojich výhod, ale pravidelne zabúdajú na solidaritu a kolegialitu. Chýba im empatia.

Návrh na zmenu voľby generálneho prokurátora obsahuje aj dve – široko kritizované – ustanovenia, otvorenie kandidatúry pre neprokurátorov a rozšírenie možností odvolania generálneho prokurátora, ak svoju funkciu nevykonáva čestne a nestranne. Ako to hodnotíte?

Rozšírenie profesií, z ktorých by sa mohli uchádzať o kandidatúru na generálneho prokurátora, nevnímam ako problematické. Pôsobím ako člen komisie pre Európsku prokuratúru. Do výberového konania sa mohli prihlásil aktívni prokurátori alebo sudcovia. Na úrovni Európskej únie ani členských krajín to nie je problém. Otvoriť pozíciu generálneho prokurátora pre neprokurátorov nie je teda nejaká ústavná exotika. Napokon aj jeden, ba možno jediný ozajstný generálny prokurátor Milan Hanzel bol bývalý vynikajúci trestný sudca, politik, štátny tajomník.

Ako vnímate tú rozšírenú možnosť odvolania?

Ako problematické vnímam práve to druhé ustanovenie o dôvode na odvolanie generálneho prokurátora. Treba trvať na tom, aby mal generálny prokurátor skutočne dôveru. Nový dôvod na odvolanie je príliš kaučukový. Generálni prokurátori sa len tak z ničoho nič neodvolávajú, a toto by mohlo k tomu viesť. Aj keď je zlá situácia nielen v justícii alebo aj v prokuratúre. Každý každého tu podozrieva z rôznych vecí a musí sa konečne nájsť spôsob, ako prekonať tú obrovskú nedôveru, ktorá vládne vo vnútri aj navonok, medzi politikmi, justíciou, prokuratúrou. Všetko sa dnes hneď označí za politické, korupčné, zmanipulované alebo vymyslené. Treba trošku vytriezvieť, inak sa nepohneme ďalej a budeme sa stále potácať na chvoste Európskej únie a vzbudzovať útrpné úsmevy. Tomu by sme sa chceli vyhnúť. Možno sa nám podarí otočiť to kormidlo iným smerom, aby aj sudcovia pochopili, že stačilo. Sudcovia sa navzájom poznajú, vedia, ako pracujú, s kým sa stretávajú, a musia byť schopní kolegovi povedať, že medzi nich nepatrí, lebo kazí dobré meno. Inak sa aj naďalej budú slušní sudcovia cítiť urážaní.

© Autorské práva vyhradené

33 debata chyba
Viac na túto tému: #súdnictvo #Súdna rada #Ján Mazák