Tkáč by rád ponúkol know-how skúsených Úradu pre verejné obstarávanie v rámci pripravovanej novely. Prečo trvá vo viacerých prípadoch verejné obstarávanie až päťsto dní a ako sa dá zefektívniť?
Čo bolo spúšťačom vzniku Únie profesionálov verejného obstarávania?
Predseda Úradu pre verejné obstarávanie Miroslav Hlivák veľmi bojuje za profesionalizáciu verejného obstarávania. Chce, aby verejné obstarávania robili len profesionálne subjekty. Práve to bola pohnútka, aby sa spojili skutoční profesionáli, vybudovala sa ich databáza. Radi by sme ponúkli naše know-how v rámci pripravovanej novely o verejnom obstarávaní.
Koľko členov máte?
V súčastnosti máme okolo 30 zakladajúcich členov. Nebránime sa prípadnému rozšíreniu, ale musia to byť skutoční profesionáli. Radšej ako cestou kvantity pôjdeme cestou kvality. Ďalej sú členmi významné konzultačné firmy ako napríklad Ružička and Partners, ktorí robia veľké železničné tendre, či Process Management a iní relevantní hráči.
Aký máte cieľ?
V prvom rade chceme byť platformou odborníkov, o ktorej bude trh vedieť. Ponúkame štátu v rámci konzultácií naše dlhoročné skúseností. Aktuálne sa opäť hovorí o novelizovaní zákona o verejnom obstarávaní a my chceme ponúknuť návrhy, akým spôsobom by sa dal zjednodušiť jeho celý proces. Samotný proces verejného obstarávania funguje momentálne veľmi zložito.
Predstavte si, že idete do obchodu a kúpite si rožok. O tom je práve verejné obstarávanie – štát si jednoducho nevie ten jeden rožok kúpiť. Trvá mu to šesť mesiacov, no potom je už rožok starý, medzičasom vznikli nejaké nové a lepšie rožky…Práve preto, že proces verejného obstarávania trvá neúmerne dlho, chceme prispieť k zrýchleniu a zefektívneniu procesu.
Chcete teda pomáhať aj pri vytváraní legislatívy?
Nemáme zákonodarnú iniciatívu, čiže nie. Ale v prípade, že nás niekto bude počúvať, by sme veľmi radi vyslovili naše názory. Samozrejme, nečakáme, že to niekto na stopercent bude akceptovať.
V akom vzťahu bude únia k Úradu pre verejné obstarávanie?
Ako predseda únie rešpektujem zvrchované postavenie úradu, určite nemôžeme byť konkurentom pre úrad. Po prázdninách chceme osloviť predsedu úradu Miroslava Hliváka s cieľom, aby sme si vymieňali know-how. Ponúkli by sme úradu idey, ktoré momentálne máme na zefektívnenie verejného obstarávania. Aj k jeho novele máme nejaké vlastné návrhy. Na druhej strane, v prípade ak úrad vydá rozhodnutie, ktoré extrémne nerešpektuje princípy verejného obstarávania, budeme na to upozorňovať.
Čo je to vlastne verejné obstarávanie?
Je to nákup štátu. Je jedno, či štát kupuje napríklad vládne noviny alebo stavia diaľnicu alebo či starosta niekde na Kysuciach chce rekonštruovať námestie a potrebuje vymeniť lavičky. Akýkoľvek nákup, ktorý realizuje štát, musí ísť cez verejné obstarávanie ak je hodnota zákazky nad päťtisíc eur.
V súčasnosti tento zložitý administratívny proces do sumy päťtisíc eur netreba absolvovať. Nevýhodou je, že vo verejnom obstarávaní nemožno konkrétne osloviť len dílerov, o ktorých máme záujem, a na druhej strane vylúčiť takých, ktorí nám nevyhovujú. Preto sú aj podmienky všeobecné a o to dlhšie trvá celý proces.
Na akej úrovni funguje verejné obstarávanie v rámci krajiny?
Na Slovensku máme vyše štyritisíc verejných obstarávateľov – od poslednej malej dediny až po Úrad vlády. Je to problém, keďže pri tom neexistuje žiadna koordinácia a metodika. Nemôže sa jednoducho porovnávať človek, ktorý robí na Úrade vlády len verejné obstarávanie so starostom nejakej obce, ktorý okrem obstarávania musí robiť všetky iné úlohy, ktoré samospráva od neho vyžaduje.
Ak však nastane nejaký problém, rovnakou optikou sa hľadí na starostu i na špecializovaného pracovníka z Úradu vlády. Starosta nemôže vedieť, a ani to od neho nemôžeme čakať, aby sa vyznal v tak zložitom administratívnom procese.
Ako hodnotíte legislatívu verejného obstarávania? Prečo môže trvať až 500 dní?
Vysvetlím to na konkrétnom príklade. Deväťdesiat percent verejných obstarávaní, ktoré sa robia v mestách a obciach, sú zákazky s takzvanou nízkou hodnotou. V zákone o verejnom obstarávaní majú jeden jediný paragraf. Zvyšných stodeväťdesiat paragrafov sa týka úplne niečoho iného.
Znamená to, že na jednej strane máme extrémne prebyrokratizovaný proces komplikovanejších zákaziek a na druhej strane je veľmi nejasné, akým spôsobom zadávať zákazky pre samosprávy. V súčasnosti sa podnikateľ nedozvie z verejne dostupných zdrojov, akým spôsobom sa má jeho zákazka realizovať v obci, v ktorej býva. V rámci obecného zastupiteľstva len zistí, kto vyhral verejné obstarávanie a toto je jeden z tých veľkých problémov.
V samosprávnej oblasti je extrémne malá transparentnosť, čo znamená, že lokálny trh nevie o tom, že sa má niečo realizovať. Druhým problémom je, že pri väčších zákazkách je zákon príliš prebujnený a komplikovaný. Celý proces je extrémne administratívne náročný. Pozitívne je, že sme prešli na elektronické verejné obstarávanie, čo znamená, že už okrem malých zákaziek sa ponuky nedajú predložiť v listinnej forme. Je to výborný nástroj, pretože sa znižuje riziko manipulácie s obsahom, keďže systém by mal evidovať všetky pohyby.
Stále je však proces administratívne náročný a vôbec nie je výnimkou, keď sa napríklad robí obyčajná rekonštrukcia materskej školy, spis o verejnom obstarávaní má niekoľko šanónov. To nemôže takto fungovať – musí to byť efektívne a rýchle a nie administratívne náročné.
Čím by sa podľa vás dalo zefektívniť verejné obstarávanie a ako by sa dala skrátiť jeho doba?
V prvom rade budem asi protipodnikateľský a budem viacej za štát. Jeden zo základných návrhov, je sťaženie uplatnenia revíznych postupov. V súčasnosti je veľmi ľahké podať námietku a je to veľmi lacné. Máme napríklad tender na diaľnicu za niekoľko desiatok miliónov eur, desaťtisíc eur stojí podať námietku voči tomuto tendru. Pre veľkú firmu je to málo.
Je potrebné mať primeranú výšku kaucie – poplatku za podanie námietky. Ďalej treba upriamiť pozornosť na takzvané špekulatívne námietky. Na trhu sa objavili firmy, ktoré účelovo podávajú námietky a z akýchkoľvek pohnútok sa snažia zbrzdiť proces verejného obstarávania. Štát by mal na toto reagovať – ak sa ukáže, že existuje subjekt, ktorý dlhodobo zastavuje proces verejného obstarávania, mal by byť jednoducho sankcionovaný a treba mu zakázať či už podávanie námietok alebo sa zúčastňovať verejného obstarávania.
Mal by existovať tzv. black list. V súčasnosti síce existuje, ale je v ňom len desať subjektov, čo je málo. Mal by sa zefektívniť, aby existovali firmy, ktoré keď sa prihlásia do súťaže bude možnosť ich odmietnuť kvôli ich predošlej problémovosti.
Od čoho závisí dĺžka verejného obstarávania?
Zo skúsenosti viem, že najzložitejšie sú stavebné zákazky, tam totiž existuje vysoká miera konkurencie. Druhé najzložitejšie sú IT projekty. Pri týchto dvoch skupinách trvajú zákazky extrémne dlho. Prvým z dôvodov je, že na Slovensku sa venuje extrémne malá príprava projektu verejného obstarávania.
Napríklad plánovaný projekt vládnych novín – pred štyrmi mesiacmi nikto ani len netušil, že takýto projekt bude existovať a v súčasnosti je už projekt na stole. To je extrémne krátky čas na to, aby sa obstarávateľ pripravil a zadefinoval si, čo vlastne vládne noviny majú mať, čo chce od vydavateľa, akým spôsobom sa bude doručovať, kto to bude písať a všetky ostatné podmienky plnenia.
Keď sa vyhlási nepripravené verejné obstarávanie, trh na to reaguje otázkami, verejný obstarávateľ začína odpovedať a tým sa predlžuje celý proces obstarávania. Následne sa môže stať, že prídu revízne postupy. Nemám vyčíslené, či je v tých päťsto dňoch zahrnutá aj kontrola zo strany eurofondových orgánov. Veľakrát sa stane, že samotný proces vereného obstarávania trvá štyri až päť mesiacov.
Ďalších stopäťdesiat až dvesto dní trvá proces samotnej kontroly. Je to o tom, že proces je administratívne náročný. Projekty môžu trvať dokonca aj viac ako päťsto dní, sú to napríklad stavebné projekty. Preto sa stáva, že verejné obstarávanie, ktoré trvalo rok a pol, vyhrá uchádzač, pre ktorého už nie je projekt zaujímavý. Napríklad vyhral materskú školu za dvesto tisíc eur, no nemôže držať kapacity rok a pol. Preto sa stáva, že uchádzač už zákazku nechce a odmietne ju. Nastúpi druhý v poradí a to už môže byť drahšie. Keby proces a kontrola trvala kratšie, nemuselo by sa to v konečnom dôsledku predražovať.
Aká doba trvania by bola najideálnejšia pre verejné obstarávanie?
Minimálna zákonná lehota na čas aby sa podnikatelia pripravili na predloženie ponuky je vo všeobecnosti okolo tridsať dní. Minimálne mesiac by mal slúžiť na to, aby sa trh dozvedel, že je nejaká ponuka vonku a pripravil sa. Následný proces by nemal byť tak komplikovaný. Vo všeobecnosti by to mohlo byť tak, že do mesiaca by bol vybraný úspešný uchádzač.
Takže do šesťdesiat dní by mohlo trvať verejné obstarávanie. Potom je tu ešte otázka, koľko by trvala následná kontrola – koľko by to kontrolovali eurofondové orgány. Tam by to tiež mohlo trvať maximálne dva mesiace. Keď si to zrátame, optimálny čas na verejné obstarávanie by boli štyri až päť mesiacov. A teda čím lepšia príprava, tým vo všeobecnosti kratší proces.