Hrubala: Súdy nerozhodujú na objednávku verejnej mienky, oligarchov, politikov ani médií

VIDEO: S Jánom Hrubalom o súdnictve, špecializovanom súde aj osobnom živote.

Po rokoch, počas ktorých viedol Špecializovaný trestný súd Michal Truban, ste sa o túto funkciu rozhodli uchádzať vy. Odkiaľ pochádzala vaša motivácia?

Moja motivácia nebola ani patetická, ani príliš originálna. Predseda súdu je na každom súde Slovenskej republiky a v každej demokratickej krajine prvý medzi rovnými, ale má istý dosah na fungovanie inštitúcie. V mnohých veciach som mal inú predstavu ako dovtedajšie vedenie súdu. V mnohých veciach je možné nadviazať na bývalé vedenie a predchádzajúcich predsedov súdu a aj na ne nadviažem. Ale mnohé veci som chcel zmeniť. Preto aj ústredným motívom mojej kandidatúry bola zmena.

V čom by mala spočívať?

Predovšetkým v komunikácii tak dovnútra, ako aj navonok. Teda v komunikácii smerom k zamestnancom a sudcom nášho súdu. Nie som nadriadený sudcom, nemôžem im prikázať, ako majú rozhodovať, ale je potrebné komunikovať, nielen so sudcami, ale aj s administratívou. Mal som pocit, že táto komunikácia nebola v poslednom čase dostatočná a otvorená. Rozhodol som sa to zmeniť. Druhá ambícia bola komunikácia navonok. Súd musí skladať účty zo svojej činnosti. Skladáme ich v rozsudkoch a odôvodneniach rozsudkov. Podľa môjho názoru je však potrebné skvalitniť, kvalitatívne aj kvantitatívne zlepšiť aj komunikáciu s médiami.

Keď o nejaké dva roky už budú tieto vaše zmeny fungovať, v čom uvidí a pocíti občan túto zmenu?

Občanov budem presviedčať o tom, že súdy nerozhodujú na objednávku verejnej mienky, oligarchov, politikov ani médií, ale čisto na základe toho, čo je v spise. Budem občanov presviedčať, že sudcovské povolanie by mali a vo veľkej väčšine aj vykonávajú ľudia, ktorí sú síce omylní, ale ktorí to robia s vierou, že to robia najlepšie, ako vedia, teda v súlade so svojím svedomím a zákonom. Žiadne prevratné zmeny v takom konzervatívnom prostredí, akým je súdnictvo, sa nedajú robiť zo dňa na deň ani z mesiaca na mesiac. Ja ich preto ani neplánujem urobiť. Plánujem, aby sme častejšie verejnosti vysvetľovali, prečo sú naše postupy také, aké sú, a prečo robíme to, čo robíme.

Môžeme očakávať, že napríklad sudcovia po skončení pojednávania prídu pred novinárov a povedia im viac napríklad o svojom rozsudku?

Toto je téma na dlhú diskusiu. V Českej republike je časť sudcov ochotných poskytovať vyjadrenia médiám aj po skončení pojednávania. Cítim, že nielen moji kolegovia z tohto súdu, ale všeobecne, sú veľmi opatrní. Je to aj kvôli ochrane našich 14 sudcov. Ani ja sa veľmi nevyžívam v tom, že moja podobizeň bude v médiách. Ochrana sudcov, ktorí riešia najzávažnejšie kauzy v tejto republike, okrem iného spočíva aj v zamedzení nadužívania ich podobizní a ich vyjadrení. Každý, kto im chce škodiť, môže na internete nájsť informácie a obrázky, čím viac ich je, tým ľahšie to získa. Vybral som si toto povolanie aj so všetkými rizikami. Nadužívanie obrazových záznamov je však riskantné a rizikové. Každý kolega, ktorý na toto bude chcieť dbať, bude mať moju podporu.

Ako konkrétne by ste si to predstavovali, ak by malo byť po vašom?

Čo sa možno zmení, je, že budeme častejšie komunikovať s novinármi, nielen prostredníctvom našej profesionálnej hovorkyne, ktorá sa o novinárov stará najlepšie, ako vie. Pokiaľ to dovolí zákon a etické pravidlá, ako predseda súdu by som chcel po významnejších alebo verejnosťou sledovaných pojednávaniach robiť to, čo v dobrom zmysle slova nazývam „osvetovou činnosťou“. To znamená, že si nájdem na novinárov čas, aby som im mohol odpovedať na všetko, na čo budem môcť, aj ako človek, ktorý konkrétnu vec nerozhodoval. Neviem, ani nesmiem vedieť, ako prebiehala porada senátu. Sudcovia sú v tomto nezávislí. Ak ale budú otázky, ktoré budú môcť byť zodpovedané v zmysle šírenia osvety, bolo by dobré, aby verejnosť lepšie pochopila fungovaniu justície. Urobím všetko pre to, aby sme kvalitu tejto komunikácie zlepšili.

Veľa otázok a rôznych domnienok spôsobilo odloženie vyhlásenia rozsudku v kauze Kuciak, ktoré bolo z 5. augusta preložené na 3. september. Prečo bolo len deň predtým pojednávanie zrušené?

Informácie o obsahu ich porady nesmiem mať.

Ale o organizácii práce predsa informovaný môžete byť…

O organizáciu práce sa, samozrejme, zaujímať môžem. Je všeobecná zhoda na tom, že zákonom predpísaná trojdňová lehota na vyhlásenie rozsudku je len poriadková a možno ju predĺžiť. V tomto prípade bola naozaj predĺžená o atypicky dlhý čas. Môžem povedať len jednu jedinú vec, ktorú mi príslušní sudcovia mohli povedať, a nič iné mi ani nepovedali. Bola predĺžená z dôvodu, že tú vec potrebujú naozaj niekoľko desiatok hodín preberať a diskutovať o nej. Ja som to v plnej miere akceptoval a všetci traja členovia senátu majú moju plnú a absolútnu dôveru.

Ministerka si vás vybrala spomedzi troch kandidátov. Čím myslíte, že ste ju presvedčili?

Zrejme som presvedčil najmä výberovú komisiu. Pokiaľ viem, všetci štyria členovia komisie ma dali na prvé miesto a pani ministerka akceptovala toto poradie. Pri odovzdávaní vymenúvacieho dekrétu sme mali 90-minútový veľmi plodný rozhovor, kde mi ona povedala svoje predstavy a ja jej svoje. Pýtala sa ma na predstavy, ktoré som teraz stručne predstavil, pýtala sa tiež na moje predstavy o podpredsedovi súdu, teda mojom zástupcovi, a pýtala sa aj na veci, ktoré majú fungovať inak ako doteraz.

S ministerkou Máriou Kolíkovou, ktorá vás do funkcie vymenovala, sa poznáte aj osobne. Ako dobre?

Pani ministerka patrila medzi skupinu študentov práva, ktorá pred viac ako 20 rokmi, keď som ja bol ešte advokát, absolvovala aj mnou pripravovanú letnú školu ľudských práv. Túto letnú školu sme organizovali spolu s Pavlom Žilinčíkom v Centre pre podporu aktivizmu, čo je vlastne predchodca dnešnej Via Iuris. Mária Kolíková patrila medzi ľudí, s ktorými som neskôr spolupracoval, medzi nimi boli Eva Kováčechová, dnešní členovia Súdnej rady Andrej Majerník a už spomenutý Pavol Žilinčík, s ktorým som spolupracoval aj na mnohých ďalších nielen vzdelávacích akciách. A tiež veľa ďalších, ktorí sa stali úspešnými právnikmi. Keďže sme z tých ľudí vrátane pani ministerky mali dobrý pocit, pokračovali sme s nimi v spolupráci. Niektorí z nich sa stali aj koncipientmi v mojej vtedajšej advokátskej kancelárii, medzi nimi myslím, že na istý čas aj pani ministerka.

Nemohla vás práve kvôli vašej známosti pri výbere uprednostniť?

Toto je funkcia, kde minister a predseda súdu v zásade nemajú žiadne vzťahy, na základe ktorých by si mohli vzájomne nejako „nezákonne“ pomáhať. Veľmi jednoducho, ale razantne povedané, ak niekto má predstavu, že si ministerka dosadzuje svojich ľudí na pozície, kde si môžu vzájomne vypomôcť, toto nie je taký vzťah.

Ako by ste čitateľom predstavili svoju doterajšiu súdnickú kariéru? Vytiahli by ste nejaké významnejšie prípady? Ktoré?

<An> Niekedy aj pri výberových konaniach zažívam otázky na „najvýznamnejší prípad adepta“. Pre mňa je rovnako dôležitý prípad týranej ženy alebo extrémistami napadnutej rómskej obete, ktoré neboli mediálne sledované, ako nejaký prípad s doživotným trestom. Myslím, že mám za sebou asi osem „doživotných rozsudkov“, nepamätám si to presne, lebo to nepovažujem za dôležité. Napríklad kauza kyselinári, Adamčo, šátorovci a ďalšie zločinecké a „DPH skupiny“. Žiadny zo svojich prípadov nepovažujem za najdôležitejší. Sudca nerieši prípady preto, aby sa nimi prezentoval na verejnosti. Sudca musí naozaj venovať rovnakú pozornosť aj navonok menej významným prípadom.

Aké boli vaše prvé týždne vo funkcii? Čomu ste sa venovali?

Do chvíle, keď robíme tento rozhovor, som sa stihol porozprávať takmer so všetkými zamestnancami súdu, čo sú desiatky ľudí. Každého sa pýtam na jeho predstavy, na to, ako by robili veci oni. Konečné rozhodnutie, mimo rozhodovacej činnosti sudcov, bude na mne. Zaujímam sa o to, ako vidia fungovanie tohto pracoviska moji kolegovia a spolupracovníci. Prišiel som na to, že mnoho vecí chvalabohu funguje a v mnohom je možné nadviazať na prácu predchodcov vrátane Michala Trubana. Jeho prioritou bol dozor nad rýchlosťou konania súdu. Túto prioritu preberám, osvojujem si ju a urobím všetko pre to, aby tento súd bol naďalej súdom, ktorý promptne reaguje na veci a nemá prieťahy v konaní. Myslím, že s hrdosťou môžem povedať, že tak jeho zásluhou, ako aj zásluhou predchádzajúcich predsedov – Igora Králika a Oldřicha Kozlíka a všetkých našich sudcov, tento súd nemá absolútne žiadne problémy s prieťahmi v konaní. Pevne verím, že toto sa udrží. Samozrejme som si vypočul názory kolegov, ako by mohli niektoré veci fungovať inak a ako skvalitniť komunikáciu. Naše porady, nielen emailové, ale aj osobné, budú častejšie.

Silnou témou pri vypočúvaní kandidátov bola racionalizácia spolupráce medzi dvoma pracoviskami súdu – v Pezinku a v Banskej Bystrici. Ako sa s tým chcete vyrovnať?

Predovšetkým kolega Ján Buvala túto tému otváral. Uvedomujem si, že najmä časť pezinských kolegov mala pocit, že málo komunikujeme. To je dôvod, prečo som to chcel zmeniť. Minimálne tri dni do týždňa sa budem zdržovať v Pezinku, napriek tomu, že mojím pracoviskom je Banská Bystrica, kde aj súdim. Už som spomínal, že porady s pracovníkmi súdu aj samotnými sudcami budú častejšie. Inak je pravdou, že nikto doteraz neurobil zodpovedný audit toho, prečo máme dve pracoviská. V zásade, a v tomto som sa zhodol aj s pani ministerkou, som však došiel k názoru, že tento problém nespôsobuje nič neriešiteľné. Všetky veci sa dajú riešiť aj pri existencii dvoch pracovísk. Akceptujem rozhodnutie vtedajšej vládnej garnitúry, ktorá tento súd ustanovila, umiestniť jeho sídlo v Pezinku. Nemienim sídlo premiestniť do Banskej Bystrice. Nemienim v najbližšej dobe ani nejako razantne riešiť problém dvoch pracovísk. Mienim skvalitniť koexistenciu týchto dvoch pracovísk. Nateraz existenciu dvoch pracovísk necítim ako problém.

Vo svojej prezentácii na vypočutí kandidátov ste vyjadrili názor, že by pohotovostné služby, kde sa rozhoduje o odpočúvaní, ale najmä o väzbách, mal vykonávať čo najvyšší počet sudcov. Prečo ich dnes robia iba štyria? Je to málo?

Hovoril som najmä o potrebe obmeny týchto sudcov. Nielen kvôli vyhoreniu. Mnohí to robíme už niekoľko rokov, je to záťaž. Hovoril som o tom, že by som rád technicky preniesol túto agendu do Pezinka. Už sa to aj stalo. Práve v stredu som urobil všetky potrebné opatrenia na to, aby postupne, nie zo dňa na deň, sa táto agenda preniesla do Pezinka. Predbežne od 1. októbra budúceho roka s tým, že rozširujem a mením počty sudcov, ktorí budú túto agendu robiť. O podrobnostiach ale hovoriť nemôžem. Bude to potom zverejnené v rozvrhu práce. Dnes však už môžem povedať, že sa obmenil kolektív týchto sudcov, niektorí pribudli a iní odbudli. Aj ja som robil služby, ale času bude menej, a preto len kvôli zachovaniu profesionálnej kontinuity s týmto druhom agendy budem mať službu ja a aj budúci podpredseda Igor Králik zhruba raz za pol roka. Ďalšie podrobnosti sa dolaďujú.

Igora Králika ste si za podpredsedu vybrali vy?

Dal som ministerke návrh na kolegu Igora Králika. Je to bývalý, prvý predseda tohto súdu. Pani ministerka ho akceptovala a od 1. septembra sa Igor Králik stane podpredsedom súdu. Už má vymenúvací dekrét.

Ako vnímate doterajšiu existenciu Špecializovaného trestného súdu, ktorý bol najmä niektorými politikmi od svojho počiatku spochybňovaný? Oplatil sa jeho vznik?

Tento súd pozostáva tiež z ľudí, ktorí sú omylní. My si to všetci uznáme, ale snažíme sa svoju prácu robiť najlepšie, ako vieme. Útoky na nás zo strany Štefana Harabina a jeho vtedajšej vládnej garnitúry boli zamerané presne na to, kvôli čomu sme vznikli – aby sme popretŕhali lokálne väzby. Obviňovali nás z toho, že budeme posluhovačmi výkonnej moci, nazývali nás fašistickým súdom a podobne. Rating našich oslobodzujúcich rozsudkov je však úplne porovnateľný s ostatnými súdmi. My sme normálny súd, ktorý je špecializovaný na istý typ agendy – korupciu, závažné ekonomické trestné činy a závažné organizované násilné trestné činy, úkladné vraždy. Toto si špecializáciu určite zaslúži. Pokiaľ aj pani ministerka presadzuje ešte väčšiu špecializáciu, som všetkými desiatimi za. My sme prvý príklad toho, že 14 sudcovia sme sa špecializovali na istý druh agendy. Boli prípady, keď veci trvali dlho, napríklad kauza Majského. Trúfam si ale povedať, že keď niekto urobí čestný rozbor práce tohto súdu, dôjde k jednoduchému štatistickému záveru – s výnimkami, ktoré existujú vždy a nedá sa im vyhnúť, tento súd vo veľkej väčšine vecí konal, konal promptne, rýchlo a razantne. Kauzy ako kyselinári, iné mafiánske skupiny, korupcie ministrov i iných dôležitých ľudí sú ukončené a väčšina z nich právoplatne. To je nespochybniteľný a dobrý výsledok. Mám radosť z toho, že dnešné vládne garnitúry, súčasná ani tá predchádzajúca, nespochybňovali ani nespochybňujú dôvodnosť existencie tohto súdu a tešíme sa z toho, že vývoj sa uberá k ďalšej špecializácii.

Sú na súde kolegovia, voči ktorým nemáte dôveru?

Ako som už spomínal, mám, musím a budem mať dôveru voči všetkým, ktorým nie je preukázaný zlý úmysel v ich práci. Prezumpcia neviny je pravidlo, ktoré uplatňujem nielen voči obžalovaným a obvineným, alebo aj voči svojim kolegom. Ako v každom kolektíve, aj v našom má človek s niektorými bližšie a s inými menej blízke vzťahy, ale ani v jednom prípade moje osobné vzťahy s kolegami zatiaľ neprerástli do takej roviny, aby som mohol povedať, že voči kolegovi nemám dôveru.

S kolegami Buvalom a Trubanom ste sa už od výberového konania na predsedu stretli? Aké máte vzťahy?

Bol som s nimi a komunikujem s nimi. Nie sú to moji protivníci. Rozhodnutie ministerky a výberovej komisie akceptovali. Necítim žiadne podrazy ani v zákulisí od nikoho. Ak by som ich cítil, vyvodil by som z toho dôsledky, lebo podrazy jednoducho nie sú prípustné.

Dlhé roky ho viedol práve váš predchodca a protikandidát Michal Truban. Aj pri vypočúvaní ste voči nemu pôsobili skôr priateľským dojmom. Spomínali ste už jeho úspešné zameranie sa na rýchlosť konaní. Ako hodnotíte jeho vedenie Špecializovaného trestného súdu? Je niečo, čo by ste mu vytkli?

Preferujem nezákulisné vzťahy a transparentnosť aj pri vyslovení kritiky voči kolegom a podriadeným. V zásade týmto odpovedám na to, čo by som robil inak ako on. Na to som odpovedal aj v motivačnom liste. Inak by som komunikoval dovnútra, predovšetkým častejšie. Som za to, aby sa kolektív stýkal. Nemusíme byť priatelia, nemusíme spolu tráviť voľné chvíle, ale musíme koexistovať na tomto pracovisku. Na to, aby sme úspešne koexistovali, je potrebné sa stýkať a komunikovať. Otvorene som povedal, že bývalému predsedovi súdu sme zazlievali, že rezignoval na pravidelné porady kolektívu, či už sudcov, alebo pracovníkov súdu. Podobný názor vyjadril aj kolega Ján Buvala.

Ako dobre sa medzi sudcami poznáte? Poznáte navzájom aj svoje rodiny? Boli nejaké spoločné dovolenky alebo oslavy?

Máme plné právo na to byť priateľmi. Trúfam si povedať, že medzi mnohými z nás je priateľský vzťah. Na to, či niektorí spolu chodia na dovolenky, vám neviem odpovedať. Ani ma to veľmi nezaujíma. Ak to robia, je to fajn, ak nie, je to tiež fajn. Samozrejme, iný prípad je, keby chodili na dovolenky s advokátmi, stranami v konaní. To už je etický problém. Vzťah k iným povolaniam a iným profesiám je z iného súdka. My máme právo sa na pracovisku kamarátiť. Každý vyrastal v nejakom kolektíve a má nejakých priateľov či spolužiakov. Keď niekoho takého stretne po 20 rokoch, nezačne mu vykať. Ale akonáhle by sme sa mali stýkať bližšie, je o problém navyše. Ako povedal aj bývalý ústavný sudca Meszároš, súdnické povolanie je do istej miery celibátom. My musíme obmedziť mnohé kontakty. Ale na priateľov a rodiny právo máme. Ak sú ale nejaké dovolenky alebo oslavy s rodinami advokátov, treba to priznať, obmedziť a primerane manažovať, ak sa takíto ľudia objavia v konaniach pred nami, teda v takýchto prípadoch sa napríklad vylúčiť.

Práve kvôli tomu, že sa váš kolega Michal Truban nevylúčil z rozhodovania o väzbe Norberta Bödöra, ste sa dostali do otvoreného sporu s predsedom Súdnej rady Jánom Mazákom. Ako predseda Sudcovskej rady Špecializovaného trestného súdu ste odmietli dať návrh na Trubanovo disciplinárne konanie, na čo Mazák reagoval vyhlásením, v ktorom uviedol, že stanovisko Sudcovskej rady ŠTS je vecne nesprávne, nezákonné, zavádzajúce a potvrdzuje pretrvávajúci trend nechuti zapojiť sa účinným spôsobom do procesu navrátenia dôvery k súdnictvu. Nehodnotíte to ako chybu?

Kvalita človeka podľa mňa spočíva aj v tom, že si uzná pochybenie. Pán Mazák má pravdu, že náš rokovací poriadok je z roku 2009. Vtedy mala sudcovská rada zákaz podať návrh disciplinárneho konania voči predsedovi súdu. Tento stav sa v priebehu ďalších rokov zmenil. Áno, opomenuli sme zmeniť náš rokovací poriadok. Pánovi Mazákovi sme však odpovedali v tom duchu, že nie my sme ten pravý legitímny orgán, nie z dôvodu znenia nášho rokovacieho poriadku. Argumentovali sme tým, čo som ja tvrdil okrem iného aj s kolegyňou Elenou Berthotyovou, že na riešenie etických dilem je určená Súdna rada, resp. jej etická komisia. Práve som napísal kolegovi Mazákovi, že som ochotný kooperovať a zisťovať okolnosti, ktoré súvisia s touto vecou. Nevyhýbam sa tomu, že aj predseda súdu môže podať návrh na disciplinárne stíhanie, pokiaľ na to zistí dôvody. Ak zistím skutočnosti, ktoré budú presahovať etický rozmer problému, budem minimálne spolupracovať na eventuálnom vyvodení disciplinárnej zodpovednosti. Ale trvám na tom, že práve Súdna rada je orgán, ktorý má tieto dilemy a gordické uzly rozväzovať či roztínať. Nechcem sa zúčastňovať súťaže o najväčšieho alibistu. V takýchto vážnych veciach je však povinnosť na pleciach najvyššieho orgánu sudcovskej legitimity. Verte však tomu, že vec prešetrujem aj ja, ale niekoľko týždňov to bude trvať.

Ako to má vnímať obyčajný človek, keď vidí, že práve pri vyvodzovaní zodpovednosti sudcov sa ani najvyššie postavené osoby justície nezhodnú a prehadzujú si zodpovednosť?

Rozumiem. Je ťažko chápať, čo je to za hru, že si posúvame zodpovednosť. Profesor Mazák aj ja urobíme všetko pre to, o tom verejnosť uisťujem, aby sa preverili prípadné pochybenia kolegu Trubana, týkajúce sa toho, či sa mal vylúčiť z rozhodovania. Sľubujem verejne, že ak svojou investigatívnou činnosťou zistím podozrenia, ktoré by mal preveriť disciplinárny senát, budem aj ja konať. Naozaj nemám záujem kohokoľvek chrániť. Som však stále toho názoru, že by v tomto prípade mala prioritne konať Súdna rada, ktorá má na to zriadený orgán – etickú komisiu. Zákon nemá jednoznačne formulovaný normatívny príkaz, že sa mal Truban vylúčiť. Je to na jeho uvážení. Práve etická komisia Súdnej rady to má riešiť, pretože, samozrejme, pri „uvážení“ sa mohol vážnym spôsobom pomýliť.

Ako ste vnímali situáciu, keď ste sa dopočuli o zadržaní 13 sudcov z kauzy Búrka a keď ste ich videli na záberoch, ako prichádzajú s rukami v putách pred Ústavný súd?

Sú to pre nás živé kauzy, ktoré rieši náš súd. Zo zákona sa nemôžem vyjadrovať k živým kauzám. Môžem ale vyjadriť svoje pocity. Korupciu sudcov a prokurátorov sme už riešili. Bez ohľadu na to, kto a koľko ich je, nemáme z toho radosť. Budeme voči nim ale stále postupovať len v súlade so zákonom. Ja často zdôrazňujem, že my nerozhodujeme na základe objednávky, ale na základe obsahu spisu. Aj títo kolegovia musia mať istotu, a nemáme radosť, že ich je obvinených toľko, že budú mať zabezpečený spravodlivý proces.

Ako hodnotíte zmeny v niektorých orgánoch justície? Polovica členov Súdnej rady sa vymenila, má nového predsedu Jána Mazáka a na čele Najvyššieho súdu je Ján Šikuta. Má justícia nastavený dobrý smer?

V zásade to vnímam pozitívne. Aj pani ministerke som povedal, že v mnohom je jej smer reformy justície v súlade s tým, ako rozmýšľam ja. Napríklad nová súdna mapa, viac špecializácie, či najvyšší správny súd. Pri súdnej mape a na to nadviazanej špecializácii ale musí byť pri premiestňovaní sudcov opatrná. Nie som priaznivcom odborárskeho prístupu pri ochrane práv sudcov, ale aj Benátska komisia garantuje sudcom ich sociálne istoty. Prekáža mi, že sudcovia sa ozývajú najmä vtedy, keď sa im siaha na ich výdobytky. V mnohom práve kvôli tomuto držím súčasnému vedeniu ministerstva spravodlivosti palce. Je však pravdou, že sú tam nuansy, kde je potrebné byť opatrní.

Ako v tomto kontexte vnímate snahy ministerky o zrušenie rozhodovacej imunity sudcov?

Trestný čin ohýbania práva, prikrmovanie a podobne… Sú to všetko prekonateľné prekážky. Aj profesor Mazák povedal, že sudcovia by sa nemali diviť, že to chcú politici urobiť, keď majú v rukách nemálo vážnych indícií, že niektorí z nás si neplnia náležite svoje povinnosti. Neobávam sa toho, že teraz bude pohon na sudcov. Aj ohýbanie práva budú nakoniec posudzovať sudcovia. Ak by sa napríklad policajt chcel pomstiť sudcovi jeho neoprávneným stíhaním, iný sudca mu to potom zráta. Ja preto nie som ten, ktorý sa nejako zvlášť obáva týchto zmien.

Sledujete legislatívny proces zmien výberu generálneho a špeciálneho prokurátora? Ako ho vnímate?

V zásade nemám žiadne výhrady k tomu, aby sa generálnym prokurátorom stal aj kariérny neprokurátor. Sú krajiny, kde to funguje, aj keď je pravdou, že my takúto tradíciu nemáme. Je ale otázka, či nenastal čas povolať do tejto funkcie niekoho zvonku. A v tomto má ministerka iný názor ako ja. Ak je ale niekto názoru, že ten čas nastal, rozumiem mu. Moja rozhodovacia prax, a prokurátori ju poznajú, je dôkazom toho, že často mám výhrady ku kvalite práce prokuratúry. Mávam výhrady ku kvalite odôvodnenia ich obžalôb a k tomu, ako zvládajú dôkazné bremeno. S mnohými prokurátormi sa, samozrejme, pozdravím, s mnohými si aj tykám, ale zdôrazňujem, prokurátori nie sú naši kolegovia alebo partneri, ale len strany konania. Patrím medzi sudcov, ktorí neváhajú obžalovaných aj oslobodiť, pokiaľ prokurátor neunesie dôkazné bremeno. My ako súd nebojujeme voči kriminalite. Našou úlohou nie je odsúdiť každého, koho k nám pošlú. Naopak, našou úlohou je posúdiť spor dvoch strán. Absolútne preto nemám problém, nielen v mojich rozhodnutiach, ale aj takto verejne, povedať, že mnoho prokurátorov si svoje povinnosti plní, ako im káže zákon, ale mnoho tiež nie. Je potrebné na to dozrieť a tých, ktorí svoju prácu nerobia, ako by mali, je na to potrebné upozorniť. Možno práve človek zvonku by bol na to vhodný.

V roku 2001 ste ešte ako advokát pri cestnej kontrole nafúkali. Aj na vypočúvaní sa vás pýtali na dopravnú nehodu z roku 2005, ktorej ste boli už ako sudca účastníkom, za čo ste boli aj disciplinárne stíhaný. Po nehode ste sa mali odmietnuť podrobiť dychovej skúške, ale na podrobnosti nehody si pre vtedajší otras mozgu údajne nespomínate. Čo si pamätáte?

Prvú príhodu si vyčítam viac ako tú nehodu. K tej nemôžem povedať nič viac, než čo doteraz – nepamätám si niekoľko hodín pred a niekoľko hodín po nehode, otras mozgu bol objektivizovaný aj CT vyšetrením. Obe tieto príhody patria v mojom živote k tým, na ktoré nie som hrdý. Pevne však verím, že v mojom živote prevažujú pozitívne skutky. Do výberového konania som išiel, pretože som absolvoval niekoľko nie málo rokov v karanténe.

„Je to súčasť môjho života, s ktorou sa vyrovnávam,“ povedali ste. Vyrovnali ste sa s tým už? Brzdilo vás to v kariére?

Veľa ľudí mi teraz podáva ruku a gratuluje a ja sa im iba jednoducho poďakujem. V mojom živote sa veľa nemení. Nie je to nejaký svetoborný kariérny postup. Celé ma to ale pribrzdilo. Niekoľko rokov som bol tým, čomu sa hovorí normálny a obyčajný sudca a bol som s tým uzrozumený. Keby som nevyhral výberové konanie a pani ministerka ma nevybrala, bol by som s tým uzrozumený do konca života.