Žitný k únosu Kováča ml.: Prezident ani jeho rodina dodnes nedostali satisfakciu

, 03.09.2020 05:30

Bezpečnostný analytik Milan Žitný patril ako novinár medzi priamych pozorovateľov a miestami až účastníkov príbehu okolo únosu a zavlečenia prezidentovho syna Michala Kováča ml. do Rakúska. Pri príležitosti 25 rokov od tohto aktu štátneho terorizmu pripomína, prečo považuje Mečiara za duchovného otca únosu, čo tomuto plánu predchádzalo a ako nečakane v prospech HZDS do toho celého zasiahli rakúske a nemecké štátne orgány.

O čom je pre vás príbeh tohto únosu?

Tento príbeh hovorí o snahe zbaviť sa nepohodlného prezidenta, ktorá smerovala cez jeho syna. Celé to bolo proti prezidentovi špinavým komplotom, v pozadí ktorého stálo HZDS a ich peniaze. Mysleli si, že keď sa prejaví údajný škandál jeho syna, čomu pomáhali silnou kampaňou aj v mečiarovských médiách, prezidenta zlomia. To však nevyšlo a prezidenta to, naopak, vnútorne posilnilo a vydržal až do konca svojho volebného obdobia. Premiér Vladimír Mečiar si tým zároveň pod sebou odpílil konár, a tieto udalosti sa stali začiatkom jeho konca.

Kedy sa to celé začalo?

Už pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky bolo jasné, že Slovensko bude potrebovať vlastnú hlavu štátu. Mečiar nemal záujem o Michala Kováča, príliš mu nedôveroval, pretože Kováč bol v uvažovaní značne samostatný a dôrazný. Nakoniec mu ale nezostalo nič iné ako kvôli nedostatku hlasov v parlamente a podpore opozície nominovať Kováča. Od počiatku boli ale s Mečiarom v spore. Prvé, čo od neho Mečiar chcel, bolo, aby sa Ivan Lexa stal ministrom privatizácie. Prezident to namietal s tým, že on a Lexa mali podpisové právo v HZDS a že vie, čo všetko Lexa nemal podpisovať a myslí si preto, že Lexa by tam nemal čo hľadať. Mečiar naliehal, ale prezident to odmietol, rovnako ako keď odmietol Lexu aj za riaditeľa SIS. Mečiar teda rýchlo pochopil, že kým bude Kováč prezidentom, Lexu, svojho dôverníka, nebude môcť umiestniť, kam potrebuje. Nastala preto potom prípravná fáza. Začiatkom roka 1994 začal kontrolný orgán OKO, ktorého predsedom bol Lexa, vypočúvať niektorých príslušníkov SIS a z toho vznikla tzv. zvieracia správa, ktorú Lexa predniesol v parlamente. Hovorila o tom, že vedenie SIS pod Vladimírom Mitrom nerobí, čo im zákon ukladá. Za základe tejto správy bol zmenený zákon o SIS, ktorý právomoc na menovanie šéfa SIS presunul od prezidenta vláde. Lexa k 18. aprílu 1995 nahradil Mitra, a aj keď som pri tom nebol, Mečiar dal Lexovi pokyn: zbavte ma ho – myslel tým prezidenta. Aj bývalý námestník SIS Jaroslav Svěchota v 1999. v rozhovore pre Plus 7 dní povedal, že Vladimír Mečiar bol duchovným otcom zavlečenia. Najprv sa pokúšali kúpiť osem hlasov z opozície, aby mohli prezidenta odvolať. Nepodarilo sa to, a tak vytiahli plán B.

Prečo prišlo k samotnému únosu a zavlečeniu?

Mali informácie z mníchovskej prokuratúry, že na prezidentovho syna bol vydaný medzinárodný zatykač pre podvod voči spoločnosti Technopol. Mladý Kováč s tým podvodom nemal síce nič spoločné, napokon to uznal aj mníchovský súd, ale navliekli to takto a padlo rozhodnutie, že odvlečú prezidentovho syna do Rakúska a tí sa postarajú o vydanie do Nemecka. V tom ich pláne ale začalo postupne kadečo haprovať. Každá takáto operácia prináša obrovské riziká. Je do toho zapojených veľa ľudí a hociktorá časť sa môže pokaziť, čo sa aj stalo. Ako vypovedal Oskar Fegyveres, Kováčovho syna v Svätom Jure pri Bratislave monitorovali dlhodobo. Útok mal prísť 30. augusta 1995, Michal Kováč ale viezol do Bratislavy deti, a preto to preložili na 31. augusta.

Tvrdíte, že na únose sa nevedomky podieľali aj rakúske orgány. Ako k tomu došlo?

Námestník SIS Jaroslav Svěchota v rámci príprav kontaktoval Ericha Z., ktorý v Rakúsku riadil jednotku pre boj s terorizmom. Požiadal ho o súčinnosť pri cvičnej protiteroristickej akcii, na ktorú potrebovali voľný prejazd vybraných áut cez všetky tri spoločné hraničné priechody. Rakúšania súhlasili a požiadali o evidenčné čísla týchto áut. Keď tento Erich Z. zistil, že v Hainburgu našli prezidentovho syna, skontroloval ŠPZ a zistil, že to vozidlo, v ktorom Kováča doviezli, bolo na zozname. Pochopil tak, že ho podviedli. Na druhý deň si zavolal Svěchotu na schôdzku a vynadal mu. Na to mu Svěchota pokojne povedal, aby sa nerozčuľoval, pretože to urobili presne tak, ako sa dohodli, o všetkom dopredu vedeli. Rakúšania vtedy pochopili, že majú problém a zverejnenie by ich poškodilo a boli by na smiech. Pre vyšetrovacie orgány ale vypovedali a to sa prejavilo aj v rozsudku, ktorým súd prepúšťal Kováča ml. z väzby a kde konštatoval, že ho do Rakúska zavliekli slovenské štátne orgány.

Poznáme už priebeh únosu a zavlečenia alebo má ešte stále nejaké nejasné okolnosti, biele miesta, ktoré treba objasniť? Môže nás ešte niečo prekvapiť?

Je známa obžaloba ešte z tých čias, ktorú spracoval prokurátor Michal Serbin. Tam je celá trajektória tohto príbehu dostatočne zdokumentovaná. Neviem, či sa dá ešte k tomu samotnému priebehu niečo nové dodať.

O týchto udalostiach už bol natočený film, dotýka sa ich viacero kníh či seriálov. Je niečo, čo by ste tej ustálenej podobe tohto príbehu vyčítali?

To, ako sa dodnes udržiava falošný mýtus o spoluúčasti prezidentovho syna na podvode voči Technopolu. V tom čase som pracoval v Rádiu Slobodná Európa a my sme si vtedy povedali, že dáme bokom, či ten podvod s Technopolom Kováč ml. spáchal, alebo nie, pretože zavlečenie je akt terorizmu, ktorý je neodpustiteľný. Od právneho zástupcu som si vyžiadal nemecký spis a po jeho prečítaní som okamžite pochopil, že je to celé podvod. Obžalovaný Peter Krylov natrel prezidentovho syna až mesiac pred svojím prvým pojednávaním, keď požiadal o doplnenie výpovede, kde uviedol, že celý ten podvod vymyslel Michal Kováč ml. a za to dostal na svoj účet v luxemburskej banke určitú sumu v markách. S Ľubou Lesnou a režisérom Máriom Homolkom sme navštívili mníchovskú prokuratúru so žiadosťou o rozhovor. My sme to už vopred preverili a zistili, že účet, aký Krylov uvádzal, v tej banke neexistoval, ani Michal Kováč tam nemal žiadny účet. Zároveň na Kováča vydali medzinárodný zatykač bez toho, aby ho vôbec vypočuli, pričom ľudí okolo Technopolu predtým vypočúvali. Keď zistili, že toto všetko vieme, rozhovor nám odmietli.

Ako si to vysvetľujete?

Od toho momentu tvrdím, že mníchovská prokuratúra mala veľmi špinavé maslo na hlave a bola tam nejaká materiálna či finančná motivácia prokurátorovi alebo komisárovi, ktorý to vyšetroval. Inak si to nedokážem vysvetliť.

V minulom volebnom období boli dokonca zrušené Mečiarove prezidentské amnestie, napriek tomu nebol nikto potrestaný. Možno ešte očakávať, že niekto potrestaný bude?

To neviem posúdiť. Je to na súde, aby posúdil obžalobu a pristúpil k dokazovaniu. Po tých 25 rokoch to bude asi ťažké, ale ak je to už v takomto štádiu, musíme si na to súdne pojednávanie počkať. To, čoho sa dopustil minulý parlament, ale považujem za nehoráznosť. Voči zrušeniu amnestií som mal určité výhrady, ale akým právom zrušil parlament individuálnu milosť prezidentovmu synovi? To je nesmierne hrubé porušenie právnej istoty. Aj keď už mníchovský súd potvrdil, že Kováč ml. nemal s Technopolom nič spoločné, u nás umožnili otvorenie tohto vyšetrovania? Uvedomujú si, čo tým spôsobili rodine Michala Kováča? Veď jeho žena a deti museli túto traumu opätovne prežívať. Veď Kováča museli vtedy presviedčať, aby ju synovi udelil, inak by mu nevydali pas a nemohol vycestovať do Nemecka, aby sa očistil.

Napriek tomu, že spravodlivosť opäť nestíha, dostalo sa rodine prezidenta Kováča od spoločnosti aspoň dostatočné morálne zadosťučinenie?

Odpoviem na to jednou delikátnou príhodou. Po tom, čo som sa stal odporcom zrušenia amnestií, ozval sa mi cez niekoho Ivan Lexa, že by sa so mnou rád stretol. Ja som mu odkázal, že veľmi rád, ale až deň po tom, ako dá Lexa do médií vyhlásenie, že sa hlboko ospravedlňuje nebohému prezidentovi, jeho synovi a celej ich rodine za príkoria, ktoré im spôsobil. Odkázal som, že hneď na druhý deň sa s ním rád stretnem a pred kamerami mu podám ruku. Bolo mi potvrdené, že odkaz bol odovzdaný, ale nikto sa mi už potom neozval. Takže prezident ani jeho rodina dodnes žiadnu satisfakciu nedostali.

Je možné urobiť niečo, aby sme sa s tým ako spoločnosť vyrovnali a poučili sa?

Vstupom do nového režimu s nami v roku 1989 prichádzali aj tí, ktorí nás dovtedy strážili a držali nad nami totalitný bič. Oni navyše mali aj svoj politický vplyv. S otvorením možnosti súkromného vlastníctva nastalo obdobie Klondiku, lúpežných rytierov a toho, čo Mečiar nazval tvorbou domácej kapitálotvornej vrstvy. Dnes sú mnohí z nich úspešní oligarchovia, ktorí sa už od Mečiara odstrihli a pripojili sa niekde inde, aj keď staré záväzky zostávajú. Tohto dedičstva sa tiež tak skoro nezbavíme. Tú káru svojich skutkov z minulosti si nesieme so sebou. Otvorenie amnestií a zrušenie milosti bolo dôkazom toho, že sme sa vôbec nepoučili. Veď to ukazuje aj súčasné zloženie parlamentu. Napriek tomu, čo sa vtedy robilo, kvalita a úroveň parlamentu ide stále len dolu. Dnes tam máme taký mentálny výkvet, že človeku je do plaču. A budúci parlament bude podľa mňa ešte horší. To dedičstvo so sebou stále vlečieme a žijeme zo svojej minulosti. Aj keď pre rodinu je traumou, považujem za dôležité, aby sme my, ktorí sme pri tom boli, pripomínali, že HZDS s Mečiarom bola banda darebákov. Malé zločinecké spoločenstvo, ktoré rameno spravodlivosti len sotva niekedy dostihne.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku