Nakoľko je dôležitá pre slovenskú politiku debata o diplomovkách najvyšších ústavných činiteľov premiéra Igora Matoviča, predsedu parlamentu Borisa Kollára či ministra školstva Branislava Gröhlinga?
Je to veľmi dôležitá téma. Ide o integritu našich predstaviteľov a reputáciu Slovenska. Týka sa to aj toho, ako našu krajinu vnímajú vonku, ale najmä toho, čo si z toho môžu zobrať naši občania. Keď sa pozrieme na vyspelé demokracie, s ktorými sa chceme porovnávať, tak aj v nich sa vyskytli takéto diskusie. No trvali veľmi krátko a viedli k razantným krokom. Nemali by sme len tak uzavrieť túto debatu, akoby sa nič nestalo.
Čo by teda malo prísť?
Takéto veci sa musia nejakým spôsobom vyriešiť a treba dať za nimi bodku. Ale nie tak, že sa zametú pod koberec. Ťažko sa mi to aj hodnotí, som v obrovských rozpakoch. Lebo keď sa na to pozriem z istej strany, tak si kladiem otázky. Je chybné naše školstvo? Dávajú niektoré naše vysoké školy tituly aj na základe kritérií, ktoré by možno niekde inde znamenali plagiátorstvo, ale u nás počujeme, že 50 či 60 percent zhody je možné? Neviem. Nevyznám sa v školstve. Ale keď je možné, že prešli práce, ktoré majú svojím spôsobom blízko k plagiátorstvu, tak znehodnocujeme náš vzdelávací proces. No hlavne znehodnocujeme šance pre absolventov našich vysokých škôl, keď sa uchádzajú o zamestnanie či už doma, ale najmä v zahraničí. Kto si bude vážiť diplom, ktorý vznikol v systéme školstva, nad ktorým visia určité otázniky?
Obrana premiéra Matoviča spočíva v tom, že tvrdí, že si nebol vedomý, že podvádzal. A ešte zaútočil na médiá, ktoré tému otvorili. Čo hovoríte na takúto obranu útokom?
Nechcem sa vyjadrovať k jednotlivým prípadom. Nepoznám presné kritériá, na základe ktorých práce vznikli. Ako som už povedal, pochybnosti o fungovaní systému školstva vrhajú tieň na všetkých absolventov. Snažiť sa to zahrať do autu, možno aj útokmi na médiá, asi nie je spôsob, ako to riešiť. Médiá majú svoju úlohu a musia ju plniť. Doteraz sa im to na Slovensku darilo celkom slušne. V 90. rokoch sme sami o sebe hovorili ako o demokracii karpatského typu. Po tohtoročných voľbách na Slovensku nastala veľmi vítaná zmena. Nebolo by dobré, keby sme mali pocit, že sa niektoré prvky takzvanej demokracie karpatského typu začínajú znovu objavovať.
Obávate sa toho?
Všeličo sa stáva. Hovoríme veľa o demokracii neliberálneho typu. Určite by som ju nechcel vidieť na Slovensku. Nevnímam to tak, že by sme k tomu smerovali. Ale je dobré mať sa na pozore, pokušenia v politike sú obrovské.
Rozprávali sme sa aj pred parlamentnými voľbami. Na Slovensku rezonovali obrovské kauzy týkajúce sa systému spravodlivosti. Ako vnímate predstavy novej vlády v boji s korupciou či snahy o zmenu justičného systému?
Mimoriadne to vítam. Myslím, že som vtedy povedal, že ten chliev je potrebné vyčistiť. Hodnotím snahy vlády v tejto oblasti veľmi pozitívne. Je potrebné robiť to razantne. Samozrejme, nebolo by dobré nejakým spôsobom ohýbať právny systém, ale aj pri prekročení istých hraníc vždy existujú aj opravné prostriedky. Poznám mnoho ľudí v súdnictve, o ktorých som presvedčený, že sú čestní a nepodplatiteľní. Ale prípady, ktoré vyplávali na povrch, ukázali, aké svinstvá na kvadrát sa diali. Keby sme to akceptovali, tak by sme ublížili nielen sami sebe, ale aj našim deťom. Mohli by sme sa dostať do situácie, že by tu mohol posledný zhasnúť. Lebo naše deti a vnuci by opúšťali Slovensko. Preto som veľmi rád, že sa vláda snaží razantne presadzovať zmeny. Je potrebné bez milosti očistiť súdnictvo, pozrieť sa tiež na zmeny v oblasti prokuratúry, polície a iných štátnych inštitúcií.
Slovensko len v podobe grantov môže z fondu obnovy využiť 7,5 miliardy eur. Čo s takým balíkom peňazí?
Áno, otázka je, ako ho uchopíme. Dúfam, že nikto z predstaviteľov vlády nepodľahne ilúzii, že jedine jeho názor by mal byť rozhodujúci pri rozhodovaní, ktoré sú kľúčové oblasti a projekty, v ktorých by sme mohli využiť ponúkané prostriedky. Bola by to chyba. Neviem, či máme v tejto chvíli nejakú víziu a stratégiu, ako s výhľadom do najbližších desaťročí zhodnotiť tento takpovediac druhý Marshallov plán pre Európu, a teda aj pre Slovensko. No bez takejto stratégie bude využitie financií výsledkom politických kompromisov jednotlivých rezortov a politikov. Týmto spôsobom by sme však premrhali nielen peniaze, ale aj možnosti na transformáciu Slovenska, ktoré sa nám núkajú. Netvrdím, že je to jediný spôsob, ako to urobiť, ale bol by som veľmi rád, keby sa podarilo vytvoriť nejaký silný poradný orgán so zastúpením akademickej sféry, politikov, ale aj ekonomických odborníkov s praktickými skúsenosťami. Od Klubu 500 až po malých podnikateľov a aj odborárov. A netreba zabúdať na mladých ľudí. Bude to ich svet. Dajme dokopy mozgy, skúsenosti a znalosti o tom, čo krajina do budúcnosti potrebuje a aký má byť jej charakter. Pretavme to do vízie napríklad Slovensko 2050. Museli by sme to však urobiť vo veľmi krátkom čase. Privítal by som, aby takýto orgán nefungoval len na centrálnej úrovni, ale aby presahoval do žúp a pracoval aj na úrovni prirodzených regiónov, ktoré majú svoje potreby a predstavy. Bolo by dobré, keby sa takú víziu podarilo urobiť na základe takmer celospoločenského konsenzu a diskusie v parlamente, lebo je to historická šanca.
Mali by ste záujem pôsobiť v takom poradnom orgáne, ktorý spomínate?
Nemal by som s tým žiadny problém. Máme mimoriadne profesionálneho ministra zahraničných vecí, ktorý svoju prácu a oblasť dokonale pozná. Znalosti a vedomosti na Slovensku určite sú. Ale kedykoľvek by som bol pripravený vo svojich oblastiach prispieť.