Odtajniť či neodtajniť? Hlasovanie sudcov v trestných senátoch je zo zákona tajné. Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (Za ľudí) by však v tomto ohľade privítala zmenu. Odborníci a sudcovia sa do veľkej miery zhodujú, že trestným sudcom by malo byť umožnené vyjadriť svoj právny názor v odlišnom stanovisku. Pri odtajnení pomeru hlasov však zhoda nepanuje.
Ministerka spravodlivosti by odtajnila pomer hlasov sudcov trestných senátov, ktorým dospeli k rozhodnutiu. „Je absolútne v poriadku vedieť ten pomer. Prispieva to ku kvalite rozhodnutí,“ skonštatovala Kolíková. Chce k tomu pridať aj možnosť sudcom vyjadriť takzvané nesúhlasné stanovisko. Pri ňom by mal „prehlasovaný“ sudca možnosť vysvetliť, prečo hlasoval inak. „Nad týmto uvažujem a som viac-menej presvedčená, že je dobré to urobiť a navrhnem takúto zmenu,“ vyhlásila Kolíková.
Súčasná právna úprava si však odporuje. Zákon o súdoch totiž hovorí, že sudca má právo vyjadriť iný právny názor v odlišnom stanovisku, pričom do rozhodnutia sa má uvádzať aj pomer hlasov v senáte. Takto postupujú napríklad civilné súdy. Trestný poriadok však ustanovuje povinnosť sudcov zachovávať mlčanlivosť o obsahu porady, na ktorej sa hlasovalo o verdikte. Tento rozpor vyriešil až v roku 2011 Najvyšší súd, ktorý priniesol výklad právnej úpravy. Pri svojej úvahe uplatnil pravidlo, že špeciálna právna úprava (trestný poriadok) má prednosť pred všeobecnou (zákon o súdoch). Odvtedy je zavedenou praxou, že v trestnom konaní sa výsledok hlasovania nezverejňuje.
Dvojsečná nezávislosť
Prospela by teda zmena v tomto ohľade kvalite rozhodnutí a transparentnosti súdov? Podľa ústavnej právničky zo SAV Lucie Berdisovej možno argumenty za a proti rozdeliť do dvoch kategórií. Obe sa však paradoxne opierajú o nezávislosť justíce. „Jedni vidia nezávislosť ako snahu o eliminovanie akéhokoľvek tlaku na sudcov. Tí druhí vidia nezávislosť skôr ako možnosť sudcu vyjadriť svoju vlastnú právnu úvahu. Špeciálne odlišné stanovisko vás totiž veľmi oslobodzuje od kolektívu, s ktorým nesúhlasíte. Stotožňujem sa skôr s tým názorom, že odlišné stanovisko podporuje nezávislosť, pretože umožní sudcovi presadiť svoj právny názor a nedať si ho zakryť kolektívnym rozhodovaním,” vysvetlila Berdisová.
Zároveň si však uvedomuje, že ide skôr politickú otázku o koncepcii súdnictva, ktorá nemusí mať jediné správne riešenie. „Je to o tom, aké súdnictvo chceme mať. To, či odtajníme pomer hlasov a umožníme sudcom písať odlišné stanoviská, je štýlotvorným prvkom justície. Ak vnímame súdnictvo skôr ako rýchlu úradnícku robotu, kde sa postupuje od okresného súdu po najvyšší, tak tam je typickejšie nemať odlišné stanoviská. Pre systémy, kde sa sudcovia vnímajú ako osobnosti prinášajúce svoje super právne názory do celospoločenskej diskusie, sú však odlišné stanoviská typické,” objasnila ústavná právnička.
Mýtus objektivity práva
Otázne však je, či je slovenská spoločnosť, ktorá má beztak nízku dôveru v súdnictvo, pripravená na takúto zmenu. Zverejnenie pomeru hlasovania a iné právne názory na rovnaké skutkové okolnosti by mohli totiž uškodiť presvedčivosti rozhodnutí. Kameňom úrazu však môže byť i skreslené vnímanie spoločnosti, že právo má len jednu tvár. Podľa Berdisovej sa tu za minulé roky vybudoval akýsi mýtus objektivity práva. „Možno sme ako právnici a právničky nedokázali zrozumiteľne vysvetliť, že právo nie je objektívne a spravodlivosť je fakticky pluralitná. Právo také jednoducho je, a preto je dôležité hľadať riešenia na základe jednotných parametrov a diskutovať o nich. Je však jasné, že na nejaký čas to môže oslabiť dôveru. Otázkou teda je, či sme zvyknutí na diskusiu o súdnych rozhodnutiach a ak nie sme, či je dobré ich takto spúšťať. Ale kde začať, ak nie práve prostredníctvom odlišných stanovísk?” zamýšľa sa právnička.
Civilnej sudkyni Krajského súdu v Trnave Daši Kontríkovej verejnosť hlasovania v senáte neprekáža. Skôr naopak, umožnenie sudcom vyjadriť svoj názor v odlišnom stanovisku podľa nej prispieva ku kvalite rozhodnutí súdov. „V praxi nie je nič čierno-biele. Odchýlky a individuálne okolnosti každého prípadu sú často také, že niekedy má odlišný názor svoje opodstatnenie a presne toto veci posúva správnym smerom. Senátne rozhodovanie súvisí aj so spôsobom myslenia členov senátu,” myslí si sudkyňa.
Prax jej totiž ukázala, že rozdielnosť názorov sudcov ovplyvňuje nielen ich právne zameranie, ale aj skúsenosti z regiónu, z ktorého pochádzajú, pohlavie, vek, osobný stav a podobne. „Právnické myslenie sa u každého z nás nejakým spôsobom budovalo a stále sa vyvíja. Ak sudca rozhoduje rutinne, môže sa stať, že mu lepšie riešenie jednoducho nenapadne. To znamená, že som konfrontáciu s oponentom vždy brala ako prínos v rozhodovacej praxi. Aj týmto spôsobom sa to rozhodnutie zlepší, prípadne vypracuje do dokonalosti. Rozumná argumentácia, aj tá nesúhlasná, určite prispieva ku kvalite rozhodovacej činnosti a odôvodnenia rozhodnutí sa nezjednodušujú, k čomu má človek prirodzený sklon,” vysvetlila Kontríková.
Existuje aj kompromis
S týmto názorom sa stotožňuje aj Berdisová. Podľa nej odlišné stanoviská nepriamo nútia sudcov skvalitniť svoje argumenty vo väčšinovom stanovisku. „To platí aj pre všeobecné súdy. Ak to vnímame ako prejav nezávislosti sudcu povedať vlastný právny názor, tak potom opäť ten argument sa týka aj všeobecných súdov. Myslím, že sa dajú nájsť rôzne kompromisné cesty. Sú napríklad úpravy, kde v trestných veciach sa odlišné stanovisko zakladá len do spisu, ale sa nevyhlasuje. Dá sa s ním však oboznámiť. To podporuje deliberáciu a skvalitnenie väčšinového rozhodnutia s tým, že sa drží aj jednotnejšia tvár trestnej justície,” mieni ústavná právnička.
Sudca z trestného kolégia Najvyššieho súdu Patrik Príbelský je skôr za zachovanie súčasného stavu, pretože by to mohlo mať negatívny dosah na presvedčivosť rozhodnutí. „My sme národ, ktorý akonáhle zistí, že nejaké rozhodnutie bolo prijaté dva ku jednej, tak ho začne spochybňovať. Som skôr za to, aby sa nezverejňoval pomer hlasov a aby nebolo možné zo samotného rozsudku zistiť, akou väčšinou sa k nemu dospelo,” myslí si sudca. Zároveň by však privítal kompromisné riešenie. „Nebránil by som sa tomu, aby sudcovi, ktorý rozhodnutie považuje za rozporné s jeho právnym názorom, bolo umožnené dať rozhodnutiu disent – jeho právny názor. Tým by sa síce odkryl pomer hlasov, ale toto si myslím, že by bolo prípustné, pretože by sa to nevyskytovalo často. Ak by sa zverejňovalo každé hlasovanie, neviem, komu by to prospelo,” uviedol Príbelský. S obdobnými názormi sa stretáva aj pri diskusiách s inými kolegami – trestnými sudcami.
S argumentom, že zverejnenie výsledkov hlasovania by vytváralo neprimeraný tlak na sudcov, sa však nestotožňuje. „Podľa mňa to musí sudca ustáť. Nejaký nátlak by určite nerobil problém. Zo strany verejnosti by sa však mohlo ešte viac útočiť na presvedčivosť súdnych rozhodnutí. Ono to rozhodnutie môže byť aj presvedčivo odôvodnené, ale keby ho niekto napádal, že nebolo prijaté jednohlasne, tak by asi také presvedčivé nebolo. Mohlo by to mať zbytočne negatívny vplyv na presvedčivosť tých súdnych rozhodnutí, respektíve na ich autoritu v očiach verejnosti a vôbec celkovú dôveru v súdnu moc,” uzavrel Príbelský.