Trnavská univerzita sa zapojila do výskumu, ktorý má zistiť, ako sa nový koronavírus šíri na Slovensku. Prečo sa nestačí pozrieť na výskumy z iných krajín? Môžu tam byť zásadné rozdiely?
To práve nevieme, do akej miery je to podobné. Tento vírus sa šíri primárne superšírením. To znamená, že jeden človek, ktorý má pravdepodobne veľkú vírusovú nálož, nakazí vo svojom okolí veľkú časť ľudí, s ktorými príde do kontaktu. Toto je podľa všetkého hlavný mechanizmus šírenia. Podporným faktorom sú malé, uzavreté, nevetrané priestory, v ktorých sa skupina ľudí zdržiava dlhšie. To sú ideálne podmienky na to, aby vznikol superšíriteľský incident – udalosť. Potvrdzujú to viaceré krajiny, ale aj sledovania našich epidemiológov. Pri iných vírusoch, napríklad pri chrípke, vieme predpovedať, ako budú čísla narastať, pretože šírenie má lineárnejší priebeh, je podstatne predvídateľnejšie. Pri koronavíruse sa systém hľadá ťažšie. Udalosti vznikajú viac-menej náhodne, pričom v každej krajine to môže byť v úplne iných komunitách za úplne iných podmienok. Vyplýva to z rôzneho spôsobu života a fungovania komunít. Detailných informácií máme v tomto smere o Slovensku veľmi málo.
Do akej miery ovplyvňuje šírenie vírusu politický režim, politické elity, citlivosť k osobnej slobode či vnútorné napätia danej krajiny ako napríklad v Spojených štátoch amerických, kde im práve v čase pandémie eskaloval dlhodobý problém rasovej diskriminácie?
V tomto zmysle tu je veľa premenných a vplyvov. Celková spoločenská situácia je významný faktor. Dôležitá je aj dôvera v autority, ktoré informácie verejnosti komunikujú. Ak je naštrbená, snaha ľudí spolupracovať môže byť menšia. Situácia je navyše veľmi dynamická, stále sa vyvíja. Špeciálne ťažko sa preto komunikujú prognózy vývoja. Prijaté opatrenia ovplyvnia vývoj a potom sa niekedy falošne zdá, že neboli potrebné, lebo veci sa zlepšili.
Martin Smatana, bývalý šéf Inštitútu zdravotnej politiky, ktorý robil modely vývoja šírenia nákazy, sa aj pre Pravdu vyjadril, že je lepšie nastaviť modely pesimistickejšie. Súhlasíte s ním?
Namodelovať priebeh šírenia vírusu je komplexná vec. Pokiaľ viem, prvé modely sa odvíjali od reprodukčného čísla R0, ktoré hovorí o tom, koľko ľudí priemerne nakazí jedna pozitívna osoba. To sa bralo naprieč všetkými štátmi na základe údajov, ktoré boli v danej chvíli k dispozícii. Potom sa počítalo efektívne reprodukčné číslo, ktoré zohľadňuje situáciu v určitom momente a mieste. Pri koronavíruse máme ten problém, že hoci je reprodukčné číslo veľmi dôležité, nie je úplne spoľahlivé na detailné popísanie situácie, pretože nákaza sa šíri nárazovo. Aritmetický priemer ako matematická veličina je veľmi citlivý na extrémne výkyvy údajov a superšírenie takýmto výkyvom je. Podľa matematických prepočtov 10 percent nakazených ľudí je zodpovedných za 80 percent sekundárnych prípadov. Príčinou eskalácie epidémie môže byť preto len veľmi malá časť nakazených, ktorá to šíri superefektívne, a to je veľmi ťažké namodelovať. Aj preto potrebujeme mať detailné dáta.
Koncom augusta ministerstvo zdravotníctva zverejnilo grafikon o rizikových aktivitách rozdelených do troch skupín. Nestačia nám teda dáta, ktoré už máme k dispozícii, aby sme vedeli prijať efektívne opatrenia?
Stačili by, ak by šírenie nebolo také komplexné a ak by sa opatrenia dôsledne dodržiavali. Ako mnohé ďalšie infekcie, aj táto sa šíri úzkym intenzívnym kontaktom. Z toho vyplývajú opatrenia, ktoré majú zamedziť prenosu vírusu. Na Slovensku vznikol problém vtedy, keď sa po zlepšení situácie zmiernila nielen ich prísnosť, ale aj dodržiavanie opatrení.
Dovedú detailné informácie ľudí k tomu, aby sa správali inak, zodpovednejšie?
Myslím, že áno. Keď ukážeme, že na Slovensku má šírenie infekcie konkrétny charakter a dynamiku, bude to signál pre tých, ktorí plánujú opatrenia, aby ich vedeli adresnejšie nastaviť. Ak sa ukáže, že v slovenských pomeroch sú podstatne rizikovejšie pracoviská ako reštaurácie či bary, tam treba smerovať opatrenia. Pod kontrolou treba mať všetko, ale možno netreba také veľké celoplošné reštrikcie. Možno ešte dôležitejšie je to, že na základe týchto informácií môže aj jednotlivec nastaviť svoje správanie.
Mal teda minister hospodárstva Richard Sulík pravdu, že nie je v poriadku zatvárať napríklad reštaurácie, pokiaľ nevieme, či a koľko ľudí sa nakazilo práve v týchto zariadeniach?
Pravdu má v tom, že každé opatrenie by malo byť založené na dôkazoch, na konkrétnych dátach. Nepoznám dáta, ku ktorým má prístup konzílium odborníkov, ktoré navrhuje opatrenia. Videl som len sumárne čísla, ktoré vo svojom mesačnom reporte zverejňuje Úrad verejného zdravotníctva. V septembri boli primárne ohniská v rodinách, na pracoviskách a v zdravotníckych zariadeniach a menšej miere to boli reštaurácie. To však nemusí znamenať, že ľudia, ktorí to priniesli do rodín, sa nenakazili v reštaurácii. Koncepčne rozumiem, prečo sa obmedzilo fungovanie reštaurácií, ale neviem, či na to existovali reálne podklady. Niektoré opatrenia sa možno prijmú na základe dát z iných krajín, kde to majú podložené údajmi alebo zo skúseností z vyšetrovaní iných epidémií. Treba dôverovať ľuďom, ktorí toto robia desiatky rokov, že majú profesionálny pohľad na vec a skúsenosti a vedia zodpovedne rozhodnúť.
Je možné, aby ľudia uverili výskumu a rešpektovali opatrenia v čase, keď sa seriózna práca vedcov stále spochybňuje, máme tu protiútoky z konšpiračnej scény, pričom ľudia si neoveria ani jednoduchú vec, ale rovno ju šíria ďalej na sociálnych sieťach?
Extrémne dôležitá je forma komunikácie. Myslím si, že veľká časť verejnosti tomu dokáže načúvať. Keď sa ľudom jasne povie, že máme konkrétne dáta, takto to u nás je a ak chceme šíreniu zabrániť, treba spraviť konkrétne kroky, pretože na to máme urobený výskum, tak to budú dodržiavať. Problém je, keď informácie zapadnú do akéhosi chaotického priestoru, primárne on-line priestoru, kde sa rôzne typy bludov šíria veľmi rýchlo a veľmi to škodí. Ak neexistuje priama a jasná komunikácia kvalitných dát a informácií, potom priestor zaberú tie neoverené a populisticky ladené. Komunikácia v takýchto krízových situáciách je kľúčová.
Pomôže aj taká maličkosť, že sa informácie nebudú prezentovať spôsobom „zahraniční vedci zistili“, ale pôjde o náš vlastný výskum, za ktorým sú skutočné tváre slovenských kapacít?
Verím tomu, že pre ľudí môže byť uveriteľnejšie a akceptovateľnejšie, ak budú údaje pochádzať priamo zo slovenských podmienok, ako keď niekto komunikuje štúdiu zo zahraničia, kde má každá krajina iné fungovanie, iné nastavenie.
Niektoré štáty začali s výskumom dát omnoho skôr, kým Slovensko začína až teraz. V čom vidíte problém, že sme nevedeli zareagovať v tejto oblasti rýchlejšie?
Na Slovensku je veľa údajov, ktoré sa zbierajú, a máme ľudí, ktorí ich analyzujú. Údaje zo štandardného epidemiologického informačného systému však nemajú taký detail, ktorý potrebujeme na popísanie toho, o čo sa snažíme. Musíme ísť o jeden stupeň ďalej a získať tie podrobnosti dodatočne. Na to regionálne úrady verejného zdravotníctva nemajú momentálne ani kapacity, ani čas. Toto je priestor pre akademickú sféru a výskum, aby dal dokopy rutinne zbierané údaje a doplnil ich o nové a detailnejšie zistenia. Musíme ísť naspäť v čase, osloviť identifikovaných pozitívnych ľudí a údaje, ktoré od nich získame, validne interpretovať.
Ktoré údaje vám chýbajú a musíte ich prácne dohľadávať?
Kľúčovou informáciou je čas, ktorý ubehne od stretnutia prvotného kontaktu s druhotným kontaktom do prípadného nástupu príznakov. Hovoríme tomu sériový interval. Dôležité je vedieť pomer ľudí, ktorých infikovaný človek s istými charakteristikami svojho ochorenia vo svojom okolí nakazí. Tieto údaje sa nezbierajú úplne rutinne, aby mohli ucelenejšie popísať šírenie vírusu v komunite. My budeme robiť výskum v Bratislave a Trnave, kde budeme kontaktovať pozitívne testovaných ľudí a spätne budeme dohľadávať ich kontakty.
Ľudia majú problém rozpamätať sa na svoje stretnutia spred dvoch týždňov, keď sa ich na to hygienici pýtajú pri trasovaní kontaktov. Čím viac do minulosti pôjdete, tým to bude s ich pamäťou zrejme horšie.
Ide o systematickú chybu a s ňou sa pri epidemiológii stretávame vždy, bez ohľadu na to, čo skúmame. V angličtine tomu hovoríme recall bias. Žiadne retrospektívne sledovanie nie je bez tejto chyby, treba s tým rátať.
Dá sa vôbec zistiť, či bol napríklad môj druhotný kontakt nakazený odo mňa, keď sa stretáva s ďalšími ľuďmi v rámci svojej sociálnej siete?
Kľúčové je dohľadať prvotné prípady. To znamená kontakty, ktoré infekciu do komunity priniesli a šírili. To sa nedá nijako inak, len prácne sa s ľuďmi rozprávať a snažiť sa dať dokopy epidemický strom. Niekedy to možné je, inokedy nie. Okrem toho budeme robiť aj sérologické testovanie na prítomnosť protilátok, ktorými u danej osoby potvrdíme, že infekcia prebehla.
Výsledky výskumu chcete prezentovať na jeseň budúceho roka, dá sa v prípade pandémie robiť v reálnom čase výskum, aby sme mali výsledky s minimálnym oneskorením?
Každý výskum si vyžaduje čas a financovanie. Sú krajiny, kde s tým začali oveľa rýchlejšie. Možno sa zdá, že táto kríza sa skončí o pár mesiacov, no vôbec to nemusí byť pravda. V súčasnosti čakáme na vakcínu, no tá nás zrejme plne neochráni a koronavírus tu s nami bude podľa môjho názoru dlhodobejšie. Aj keď sa podarí preočkovať časť populácie, stále môže dochádzať k lokálnym ohniskám. Čím detailnejšie údaje budeme do budúcnosti vedieť, tým lepšie potom vieme zvládať lokálne epidémie a ustrážiť ich tak, aby neprerastali ďalej.
Spomínali ste, že niektoré dáta musíte dohľadávať, pretože nie sú súčasťou rutinného procesu. Pomohla by zmena aj v tejto oblasti?
Pokiaľ viem, plánuje sa aktualizácia a rozšírenie epidemiologického informačného systému. Budú sa tam pridávať ďalšie polia na informácie, ktoré sa budú rutinne zbierať. Dnešná situácia potvrdzuje, ako veľmi to potrebujeme. Na základe dát, ktoré sa dnes rutinne zbierajú, je ťažké počítať napríklad efektívne reprodukčné číslo, koeficient disperzie či sekundárne ataky. Ak by sme už v tomto momente mali takýto systém, tak sme od začiatku mohli situáciu riešiť efektívnejšie. Niektoré krajiny majú tieto databázy podstatne detailnejšie a potom sa tie dáta dajú hneď zanalyzovať a využiť.
Najrizikovejšími miestami pre superšírenie nákazy sú menšie komunity. Dôkazom toho je oravský región, v ktorom sa obchádzali opatrenia týkajúce sa svadieb. Problematické sú aj rodinné oslavy. Štát môže prijať dobre cielené opatrenia na základe výskumu, otázkou je, ako sa zachovajú ľudia.
Každé opatrenie bude určitá časť populácie obchádzať. Ani jedno z nich samo osebe túto krízu nevyrieši. Ak sa nedodrží jedno z kľúčových opatrení, akým je zákaz zhromažďovania, môžu nastať lokálne eskalácie a tie potom poháňajú celonárodnú epidémiu. Štát nemôže stáť nad každým jednotlivcom. Tu ide aj o individuálnu zodpovednosť každého človeka.
Je naše správanie ako spoločnosti výsledkom komunikácie, ktorá je opakom toho, aká by mala byť?
V takýchto situáciách je najlepšie, ak má odborná verejnosť jedného hovorcu, ktorý je dôveryhodný, ktorý konzistentne a pravdivo informuje verejnosť o situácii, informácie vie podložiť dátami, vie, prečo ich hovorí a vie opatrenia odôvodniť. V niektorých krajinách to fungovalo lepšie ako u nás, napríklad v Nemecku. Ak toto chýba, dôvera verejnosti k opatreniam postupom času klesá. Je to veľmi dôležité aj preto, že nás možno o niekoľko mesiacov čaká kampaň na preočkovanie, kde bude potrebné presvedčiť čo najväčšiu časť populácie.
Hovoríte o komunikácii odborníkov. Je zlé, ak situáciu a opatrenia tlmočí premiér krajiny alebo sa stále menia tí, ktorí v súvislosti s pandémiou pred verejnosť predstupujú?
Dôležité je, aby komunikácia bola konzistentná a dôveryhodná. Nemám problém s tým, keď je hlavným komunikačným kanálom premiér alebo iný politik, aj keď si myslím, že v takýchto situáciách by v akejkoľvek spoločnosti mali mať prím odborníci.
Prejdime k výskumu, ktorý má ukázať, ako sa vírus šíri v našich podmienkach. Ako si máme predstaviť začiatok realizačnej fázy? Pýtate si od hygienikov zoznamy nakazených?
Presne tak, v spolupráci s regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva identifikujeme ľudí, ktorí boli PCR testom potvrdení ako infikovaní. Budeme ich kontaktovať a ďalej s nimi pracovať, aby sme v ich komunite vytvorili epidemický strom.
Čo už máte za sebou?
Už máme identifikovaný určitý počet ľudí a pripravujeme hlavnú fázu, kde budeme ľudí oslovovať a získavať od nich dáta.
Zmeníte sa tak trochu na detektívov?
Naozaj je to v podstate detektívna práca, kde musíme dávať pozor, aby sme čo najpresnejšie popísali rozvoj infekcie v rodinách či čas medzi kontaktom infikovaných a symptómami, ktoré nám zatiaľ chýbajú.
Postupovať budete podľa protokolu Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorým sa riadili pri výskume aj v iných krajinách, takže to budeme vedieť porovnať. Aká je pravdepodobnosť nakazenia sa v malých komunitách v zahraničí, teda sekundárnej miery infekcie?
Na to je veľmi ťažké odpovedať, pretože sa to líši od krajiny ku krajine. Priemerné čísla nám spravidla hovoria, že v rodinách sa nakazí 10 až 30 percent ľudí, ktorí prišli do kontaktu s infikovanou osobou.
Vo výskume sa spomínajú okrem rodiny aj školské kolektívy či triedy. Je to práve preto, že vzdelávanie sa považuje za prioritu a v rámci opatrení sa utlmuje ako jedno z posledných?
Primárne budeme pracovať s rodinami, ale aj školy sú dôležité. Ich fungovanie je zásadné nielen z hľadiska vzdelávania, ale aj z ekonomického. Keď sa vyblokujú materské a základné školy, s deťmi musí niekto zostať doma, a tak nastávajú problémy vo firmách, v zdravotníckych zariadeniach, v štátnej a vo verejnej správe.
Koľko kontaktov musíte preveriť v rámci spätného vyšetrenia, aby bol výskum postavený na relevantných číslach?
Predpoklad je niekde medzi 1 000 až 1 500 v rámci dvoch okresov. Je však ťažké predpovedať, ako sa nám bude dariť a aká bude ochota ľudí spolupracovať. Čím viac ohnísk budeme vedieť popísať, tým validnejšie budú informácie.
Nebolo by zaujímavejšie pozrieť sa na okresy, kde epidemiologická situácia doslova vybuchla, ako sa to stalo v okresoch na Orave či v Bardejove?
Ohnisko sa môže veľmi rýchlo presunúť z jedného regiónu do druhého. Bratislavský kraj má dlhodobo relatívne vysoký výskyt, hoci momentálne nie najvyšší v rámci Slovenska. Takýto výskum je lepšie robiť v situácii, kde vieme obsiahnuť celé ohnisko. Na Orave by to bol v tejto chvíli problém.
Stratili by ste sa v tom?
Presne tak. Momentálne je tam situácia vážna a mali by sme veľký problém detailne popísať vývoj jednotlivých ohnísk. Jednoduchšie je skúmať niečo prehľadné, bez mätúcich faktorov rôzneho typu, ktoré treba vo výskume prácne vylučovať.
Do výskumu sa zapájajú viacerí odborníci pôsobiaci na Trnavskej univerzite. Budú sa na ňom podieľať aj študenti?
Budeme sa o to snažiť. Minimálne do toho zapojíme našich doktorandov. Máme systém, prostredníctvom ktorého zapájame do takýchto projektov magisterských študentov ako vedecké sily. Myslím, že sa zapoja, pretože je to pre nich cenná skúsenosť.
Stihla sa už pandémia dostať nejakým spôsobom aj do vzdelávacieho procesu?
Som presvedčený, že keď sa pandémiu podarí dostať globálne pod kontrolu, celý jej priebeh bude jedna veľká škola. Jednak preto, ako sú nastavené medzinárodné pravidlá, výstražné systémy či systém zberu a hodnotenia údajov, a to sa sekundárne pretaví do učebných osnov. Na predmetoch v rámci nášho štúdia verejného zdravotníctva sa o tom určite rozpráva, ale k úprave sylabov môže dôjsť, až keď o tom bude viac literatúry.
O chvíľu si budú študenti končiacich ročníkov vyberať témy záverečných prác, tam sa pandémia neobjaví?
Ak nie teraz, na budúci akademický rok určite. Kolegovia z infekčnej kliniky, ktorá je naším pracoviskom, či kolegovia z Centra mikrobiológie a prevencie infekcií sú priamo pri testovaní a liečbe pacientov. K dispozícii bude množstvo údajov, na ktoré sa bude dať a bude treba pozrieť a následne ich vyhodnotiť. V našom odbore sa diplomové práce väčšinou odvíjajú od exaktných dát. Myslím, že dáta z nášho výskumu poslúžia ako podklad pre viaceré diplomové práce.
O výskume
jeho cieľom je zistiť rozsah a rýchlosť šírenia epidémie COVID-19 v slovenskej populácii, čo má pomôcť pri strategickom rozhodovaní a efektívnej kontrole epidémie bude prebiehať v trnavskom a bratislavskom regióne výskum koordinuje Ústav epidemiológie Univerzity Komenského, partnerom je Trnavská univerzita výsledky projektu by výskumníci chceli predstaviť na jeseň budúceho roku financuje ho Agentúra pre podporu výskumu a vývoja