Problém však vidí inde. Prijímaným opatreniam chýba systematickosť a jednotný postup. Zároveň dodáva, že zatiaľ čo verejnosť citlivo reaguje na predĺženie núdzového stavu, v úzadí figuruje hlavný hygienik, ktorý má omnoho väčšiu mieru voľnej úvahy pri obmedzovaní základných práv a slobôd.
Sú podľa vás splnené podmienky na predĺženie núdzového stavu?
Myslím si, že áno. Keď to bolo v poriadku pri jeho zavádzaní dňa 30. septembra, o to viac to musí byť v poriadku dnes, kedy sú počty nakazených a hospitalizovaných oveľa horšie. Ústavný súd by teda nemal mať problém s ústavnosťou predĺženia núdzového stavu, hoci sa dá sporiť o to, či je to najlepšie možné opatrenie na boj proti pandémii.
Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní. Je možné jeho predĺženie, ak takýto postup zákon nepredpokladá? Napríklad pri výnimočnom stave to je explicitne uvedené.
Tejto otázke sa podľa mňa dá vyhnúť tým, že vláda svojím uznesením núdzový stav nepredĺži, ale ho vyhlási nanovo. Keď teda uplynie starý núdzový stav, dá sa vyhlásiť stav nový, ktorý na ten predchádzajúci plynulo nadviaže. Druhá vec je otázka, či to môže mať v súhrne na viac ako 90 dní. Domnievam sa, že teoreticky áno, pokiaľ pretrvávajú dôvody, pre ktorý sa núdzový stav zaviedol. Limit 90 dní by som interpretoval tak, že vláde prikazuje, aby núdzový stav nevyhlasovala na neurčito.
Ústavný súd skonštatoval, že vláda je v lepšej pozícii posúdiť okolnosti vyhlásenia núdzového stavu, a za toto posúdenie je demokraticky zodpovedná. Predstavuje to precedens, že Ústavný súd nebude posudzovať proporcionalitu zásahov do základných práv v pandémii, keďže nedisponuje podrobnými epidemiologickými dátami?
Nie som si úplne istý. Ja to rozhodnutie nečítam tak, že by Ústavný súd úplne zavrhol test proporcionality. Skôr to čítam tak, že ho použiť môže, ale bude oveľa zhovievavejší pri jeho hodnotení. Napríklad v prvom kroku tohto testu riešime otázku, či prijaté opatrenie prispeje k dosiahnutiu deklarovaného cieľa, teda v tomto prípade či núdzový stav povedie k účinnejšej ochrane verejného zdravia. Pri núdzovom stave by to mal súd vyhodnocovať zmierlivejšie. To znamená, že aj keď má nejaké menšie pochybnosti o efektivite daného opatrenia, nemal by to byť dôvod na jeho zrušenie. Skúsme sa na to pozrieť očami toho sudcu: dostali ste na stôl núdzový stav a máte posúdiť jeho efektivitu, no nemáte k dispozícii také dáta, aké má vláda so všetkými jej poradnými orgánmi. Nehovoriac o riziku, že keď to stopnete, tak de facto následkom môže byť ohrozenie života. V takomto nastavení rozhodovacích podmienok je zrejme celkom rozumné, ak si Ústavný súd povie, že za protiústavné bude považovať len zjavné excesy.
Vláda avizovala zatiaľ neurčitý zámer, novelizovať zákon o bezpečnosti štátu, ktorý umožňuje okrem iného aj vyhlásenie núdzového stavu. Na čo by sa mala zamerať?
Najväčší problém nevidím v zákone o bezpečnosti štátu, ale v zákone o ochrane verejného zdravia. Keď sa pozrieme na jeho poslednú novelu, tak zistíme, že ten problém je niekde úplne inde, konkrétne v § 48 ods. 4 písm. z), ktorý zveruje hlavnému hygienikovi právomoc prijať akékoľvek nevyhnutné opatrenia na nevyhnutný čas v nevyhnutnom rozsahu. Pritom sa nerieši, či to má schváliť nejaké konzílium odborníkov, vláda či parlament; nerieši sa, či to má byť na 90 dní alebo povedzme na 700 dní. Väčšinu z tých opatrení, ktoré najviac zasahuje do práv ľudí, sú vydávané cez vyhlášku hlavného hygienika. Nám záleží na tom, aby sme mali dobrý zákon o bezpečnosti štátu, aby nedochádzalo k excesívnym zásahom do základných práv a slobôd, ale na druhej strane niekde úplne v úzadí máme nejakého úradníka, ktorý môže de facto prijímať oveľa drastickejšie opatrenia ako tie, ktoré sú umožnené vláde počas núdzového stavu. Prirodzene, aj hygienik je limitovaný princípom proporcionality, pretože aj on môže prijímať iba opatrenia, ktoré sú nevyhnutné. Ale sama osebe je táto podmienka veľmi vágna a domnievam sa, že pri takýchto celospoločensky závažných opatreniach je asi lepšie, keď sa o nich diskutuje v širšom kruhu. Keď už by sa mal meniť zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny, tak by bolo vhodné ten zákon nastaviť tak, aby bol v racionálnom súzvuku so zákonom o ochrane verejného zdravia. Treba hlavne nastaviť kompetencie medzi orgánmi tak, aby mal orgán s väčšou legitimitou aj väčšie právomoci a urobiť v nich akoby nejakú hierarchiu. To sa však nedá urobiť iba cez novelu zákona o bezpečnosti štátu v čase vojny, treba určite novelizovať aj zákon o riadení štátu v krízových situáciách, kde treba lepšie rozvrhnúť právomoci. Malo by byť zároveň jasné, kedy a akou formou má vláda prijímať núdzové opatrenia. Či to má byť uznesením vlády, alebo to má byť nariadením.
V čom spočíva rozdiel?
Nezdá sa mi že, by sa uznesením vlády, ktoré je interným normatívnym organizačným aktom, mali ukladať povinnosti občanom. Tento akt slúži skôr na úkolovanie podriadených. Ďalším problémom je, že keď sa vyhlási núdzový stav, tak sa automaticky aktivujú aj prísnejšie kvalifikácie trestných činov. Asi by bolo vhodné, aby v novej úprave bolo napísané, či chce vyhlasovateľ núdzového stavu tieto následky aktivovať, možno by mal mať právo vybrať si, ktoré z nich aktivovať chce a ktoré nie. Možno by sa dalo spraviť niečo ako krízový kódex, ktorý by tieto otázky upravil jednotne, podobne ako máme napríklad vo verejnom práve volebný kódex, ale to je na diskusiu.
To by istotne pomohlo aj lepšej orientácii občanov v tom, čo sa vlastne deje…
Definitívne áno. A hlavne by v tom bola nejaká inštitucionálna logika. Ako som spomenul predtým: teraz sa bavíme o tom, či vláda smie predĺžiť núdzový stav, ale popri tom hygienik môže prijímať opatrenia bez ohľadu na časové obmedzenia a to aj také, ktoré do ľudských práv zasahujú intenzívnejšie. V tomto treba urobiť poriadok. Veľmi by pomohlo, ak by sme vedeli, kedy hygienik môže vydávať opatrenia v rámci núdzového stavu, lebo ho tým poverila vláda v nejakom uznesení a kedy ho môže vydať sám od seba, lebo chce iniciatívne riešiť zlú situáciu. Toto je dôležité aj vzhľadom na možnú súdnu kontrolu týchto aktov. Preskúmanie aktov vydaných v rámci núdzového stavu podlieha inému režimu kontroly ako preskúmanie iných aktov. Pri vyhláškach hlavného hygienika vydaných mimo núdzového stavu ani nevieme s istotou povedať, či ich môže ústavný súd zrušiť.
Ak má hygienik silné kompetencie, tak načo vláda potom potrebuje núdzový stav?
To je veľmi zaujímavá otázka. Núdzový stav má zrejme logiku práve pri mobilizácii zdravotníkov, ktorí sú potrební pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti o pacientov postihnutých covid-19. Je to zrejme potrebné ako záložné riešenie na vydávanie povolávacích rozkazov pre zdravotníkov. To je presne ten dôsledok, od uplatnenia ktorého premiér prednedávnom odhováral niektorých riaditeľov nemocníc na severe Slovenska. Takúto právomoc totiž hlavný hygienik zrejme nemá, na rozdiel napríklad od zákazu vychádzania, ktorý by teoreticky mohol vydať aj on. Pritom ak by boli tie právomoci rozhodené systematicky, tak by sme mohli prísť k záveru, že zákaz vychádzania hygienik vydávať nemôže, lebo ide o taký extenzívny zásah do základných práv, že by o ňom mala rozhodovať radšej napríklad vláda. V tejto situácii by bolo jasné, že vyhlásenie núdzového stavu je legitímnejšie. Keďže však v tých právomociach nemáme poriadok, posudzuje sa to ťažšie.