Príslušník zboru, ktorý si neželá byť menovaný, pracuje vo väzniciach už vyše dvadsať rokov. Vraví, že ak niekto za mrežami chce ukončiť svoj život, cestu, ako to spraviť, si nájde. Sám sa s tým osobne stretol.
„Spáchať samovraždu za mrežami ústavu je možné, stáva sa to. Bol som svedkom viacerých takýchto pokusov. Videl som, ako sa väzni obesili na remeňoch. Nevidel som však ešte, aby sa niekto pokúsil obesiť teplákmi alebo teplákovou bundou,“ hovorí s tým, že nevylučuje ani takúto možnosť.
Podľa neho si však väzni častejšie podrezávajú žily. „Mávajú v celách žiletky na holenie alebo použijú pohár, plech, ale väčšinou sa im takýto pokus nepodarí,“ hovorí muž.
Čo sa týka miest v ústave na výkon trestu a odňatia slobody, kde sa je možné obesiť, vie o dvoch. „Keď sa idú umývať do umyvárne, dá sa obesiť o železnú konštrukciu, ktorá je hore na strope, priložia si stoličku a je… Potom, ak nie tam, tak v cele, otvoria si okno a zavesia sa o mrežu. Inak sa nemajú kde, len o niečo pevné, niekedy sa pokúšajú aj o radiátor, a to takým spôsobom, že si tam sadnú. To je ale fyzicky možné len veľmi ťažko. Či človek chce, alebo nie, telo sa proti takejto smrti udusením bráni, je to reflex,“ konštatuje príslušník zboru.
Kamery snímajú iba priestory chodieb. Cely kontrolujú príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže v pravidelných intervaloch.
„Chodia raz za polhodinu alebo hodinu. Do cely sa dívajú cez priezor na dverách. Teoreticky sa dá vypočítať, kedy obvineného videli a koľko bude mať teda času na to, aby si siahol na život,“ myslí si príslušník.
Vysvetľuje, že obvinený vo väzbe sa môže o celu deliť aj s inými obvinenými. No nesmú byť obvinení v jednom prípade, aby sa nemohli navzájom ovplyvňovať. Skôr je neobvyklé, ak je väzeň dlhší čas sám, samotka je vnímaná ako trest, pripomína.