Zlatica Kušnírová: Na cintorín mám vychodený chodníček

, 21.02.2021 20:00

Zlatica Kušnírová (57) žije v Gregorovciach v okrese Prešov. Aj dnes ešte naráža na nepochopenie. „Aj môj splnomocnenec Roman Kvasnica ma tak trochu krotí. Ale ja by som fakt zverejnila hoci aj čiernobiele fotky tých našich detí, ako tam ležali vo vlastnej krvi... Možno až tak by to ľudia pochopili, a potom by si aj uvedomili - čo keby to bola moja dcéra alebo môj syn? Podľa môjho názoru to nebola vražda, ale poprava,“ hovorí so slzami v očiach.

Ako si spomínate na udalosti spred troch rokov?

Premieta sa mi to v hlave. Vidím, ako tam prišiel Marček, ako si mladí holými rukami nemohli pomôcť a ani utiecť. A my sme v pokoji boli doma… O ničom sme štyri dni nevedeli. Vyčítam si to. Ale Martinka mi povedala, nech im často nevolám, lebo majú veľa povinností. Napriek tomu som im prezváňala, ale neodpovedali. A potom sa im už vybil mobil. Písala som esemesku, aby sa nehnevala, že toľko otravujem, že mi stačí odpoveď, že sú O. K. Komunikovala som aj s Jankovými rodičmi. Volali sme na všetky strany. Kto neprežil to čo my, asi nepochopí…

Čo všetko sa za tie tri roky vo vašom živote zmenilo?

Život sa mi prevrátil naruby. Už to nie je to, čo bolo. Už nežijem, ale len prežívam. Vďaka najbližšej rodine, a najmä vnúčatám, ktoré ma držia nad vodou. Volajú mi však aj moje či Martinkine kamarátky. Nesmiem zabudnúť ani na Kuciakovcov, s ktorými si teraz pre koronavírus len telefonujeme. Nie sme oficiálne rodina, kvôli tomu, čo sa stalo, ale žijeme ako rodina.

Čo vás momentálne najviac napĺňa?

Možno práve boj za spravodlivosť. Aj keď je zle, vždy si poviem, že to nemôžem vzdať. Musím bojovať ďalej, pretože oni dvaja už nemôžu. Preto sme tu my, rodina, ale hlavne rodičia, ktorí by mali za deti bojovať, či už za ich života, alebo aj po ich smrti. A práve preto, za akých okolností a prečo zomreli, my to nevzdávame.

Už takmer 11 rokov ste profesionálna mama. V roku 2010 ste si zobrali z detského domova v Šarišských Michaľanoch dvoch chlapcov, ktorí mali vtedy osem a šesť rokov…

Už mám z dvoch iba jedného. Ten druhý mal v júni 19 rokov, skončil školu a už odišiel z detského domova aj od nás. Ostal mi tu jeho mladší brat. Celé leto až do Vianoc som zastupovala svoje kolegyne, ktoré nemali dovolenku, tak sa u mňa doma vystriedali rôzne deti. Mala som tu odrazu aj šesťtýždňové bábätko a jedenapolročné dieťa. Ale všetci moji blízki mi pomáhali. Hlavne nevesta, ktorá si na noc brala malé bábo k sebe domov, pretože sa deti navzájom v noci budili. Pred Vianocami som ešte k svojmu skoro dospelému chlapcovi dostala šesťmesačné dievčatko.

Mali ste to istý čas namierené aj do veľkej politiky, nakoniec ste sa rozhodli inak. Neľutujete to?

Nie, a zvlášť v tejto situácii, keď prišiel covid. Som rada, že som sa takto rozhodla. Fakt som zvažovala a dlho som o tom rozmýšľala. Aj som sa radila. Niektorí mi povedali áno, iní nie. Sama som nevedela, čo mám robiť. Ale som rada, že som sa takto rozhodla. Teraz za spravodlivosť bojujem ako mamka Martinky a dovolím si povedať, že aj Janka, pretože sme mali spolu veľmi dobrý vzťah. Aj ku mne aj k Martinke sa správal veľmi dobre. A keď oni dvaja dobre žili, tak aj ja som bola spokojná. Je to lepšie, že bojujem ako mamka, a nie ako politička, veď keď vidím, čo sa tam deje… O to viac by na mňa asi ľudia útočili a bolo by ešte horšie.

Splnila súčasná vláda vaše očakávania? Aký máte na ňu názor?

Nie je to presne to, čo som očakávala ja, ale aj iní ľudia. Možno keby sa ten covid trošku lepšie zvládol, prišlo by aj zlepšenie a napredovanie. Nepáči sa mi ani komunikácia koalície… Ja viem, že keď sa niečo robí, nemusí mať každý na danú vec rovnaký názor. Občas sa treba aj pohádať či vyjadriť opačný názor. Na verejnosti by mali vystupovať ináč. Nech si v zákulisí, v súkromí povedia hocijako, možno aj škaredo, ale na verejnosť by mali vyjsť ruka v ruke. Aby nedávali podnet opozícii a aj občanom, že je všetko zlé.

Ako zvládate pandémiu?

Zatiaľ som s nikým infikovaným neprišla do kontaktu. Snažíme sa. Hoci u syna v práci sa to melie a dosť je tam nakazených, stále sa testujú. Ľudia však podľa môjho názoru nie sú dostatočne opatrní. Veľakrát vidím ľudí bez rúška či s rúškom pod nosom. Preto sa toho nevieme zbaviť. Viniť vládu alebo možno aj lekárov je jednoduché, ale aj Martinka hovorila, že každý musí bojovať sám za seba, začať sám od seba a neviniť iných.

Ako si spomínate na zatiaľ ostatný rozsudok, keď Kočner aj Zsuzsová boli oslobodení pre nedostatok priamych dôkazov?

To bola hrôza a des. Očakávali sme spolu s Kuciakovcami, že dostanú aspoň tých dvadsať rokov. Nakoniec nič… Poviem úprimne, nečakala som to. Myslela som si, že príde nejaká spravodlivosť.

Kočnera odsúdili za zmenky na 19 rokov, Zsuzsová si za vraždu exprimátora Hurbanova odpykáva 21 rokov. Vnímate to ako akési zadosťučinenie, či napriek tomu očakávate, že im ešte nejaké roky v base pribudnú?

Som rada, že boli odsúdení, patrí im to. Ale očakávam, že aj v našom prípade budú odsúdení a dostanú doživotie. Je to síce len môj sen. Súdy by mali byť prísnejšie. Ani u odsúdeného Marčeka sa mi nepáčilo, že dostal iba 23 rokov za to, že spolupracoval. On ale začal v podstate spolupracovať až potom, keď už bol usvedčený. Takto svojím spôsobom dávajú zelenú vrahom. Priznajú sa a dostanú menší trest. Po odsedení troch štvrtín trestu ich za dobré správanie pustia na slobodu. Dvoch mladých ľudí nezabili preto, že boli mafiáni alebo robili niečo zlé, nekalé. Janko, keď písal, poukazoval na kauzy a tie teraz vychádzajú na povrch. Článkov, ktoré napísal či na nich spolupracoval, bolo viac ako 140, a dúfam, že orgány činné v trestnom konaní, súdy a prokuratúra, budú ďalej vo vyšetrovaniach pokračovať. Ale s takou malou dušičkou musím povedať, že tomu veľmi neverím, keď vidím, čo sa deje. Jeden deň niekoho „mocného“ zatvoria a po pár dňoch ho pustia… Som z toho trošku sklamaná. Takí väzni ako Kočner, ktorý vraj teraz začal upratovať cely, úmysel majú, sú "vychcaní"". To nie sú takí obyčajní ľudia, čo nevedia čo a ako. Keď už je veľmi zle, vedia, ako spáchať samovraždu, aby sa vyvinili a ochránili svoju rodinu.

Počas pojednávaní ste reagovali aj na Lučanského, ktorý ako policajný prezident rozpustil tím Kuciak. Viacerí sudcovia aj vysokopostavení policajti boli vyšetrovaní a nakoniec skončili vo väzení… Prepustili Haščáka, aj sudkyňa Jankovská by mala ísť na slobodu… Ako vnímate tieto udalosti?

Jankovská chce ísť von, lebo je na tom psychicky zle. Ale koľkým ľuďom ona spôsobila nielen psychické problémy. S naším prípadom nemá veľa spoločné. Ale už len za tú spoluprácu s Kočnerom, že mohol narásť až do takých rozmerov, si to nezaslúži… Kto sa pýta na náš psychický stav, či to naše rodiny zvládajú? Kto sa pýtal na psychický stav Ondreja Janíčka, keď ho nevinne zatvorili, a koľkých takých nevinných je po celom Slovensku, ktorí kvôli takýmto ľuďom trpeli. Môj názor je, že hoci by sa po zemi plazili a lízali ju, ja by som ich nepustila. Veľmi ma to štve, keď o Lučanskom hovorili ako o prominentnom väzňovi. Prečo? Väzeň je väzeň. Aký je rozdiel medzi väzňami? Myslím si, že tí, ktorí tam v jeho blízkosti sedeli, sú možno oveľa prominentnejší, pretože tam sedeli za menšie zlo, možno za alimenty alebo že ukradli niečo malé, ale neboli až takí zlí ako on. Toto ma fakt vie vytočiť.

Pripravujete sa nejako na pojednávanie na Najvyššom súde?

Momentálne ešte nie. Hoci sa snažím byť silná, moje nervy to niekedy nezvládajú a sadne mi to na žalúdok. Prednedávnom som musela ísť aj na pohotovosť. Ešte na to nemyslím, až keď príde ten čas, niekedy na jar alebo v lete. Dúfam len, že Najvyšší súd nebude rozhodovať ako ten špecializovaný. Z toho som veľmi sklamaná. Ale pokiaľ mi to okolností a zdravie dovolia, určite budem chodiť na pojednávania.

Miroslav Marček sa k vražde priznal. Dokážete mu niekedy odpustiť?

Nedokážem. Písala mi aj Marčekova mama, aj sám Marček, že prosia o odpustenie. Kuciakovci, myslím, že odpustili. Povedali, že dobre. Možno, že ma teraz ľudia odsúdia, ale ja nemôžem. Prišla som o to najcennejšie, čo som mala. Ako môžem prepáčiť človeku, ktorý mi úmyselne a za peniaze zastrelil dcéru. Všeličo sa dá prepáčiť, keby sa boli ťažko zranili pri nejakej havárii alebo by ich zbili a boli na prístrojoch, ale dali by sa dokopy, prepáčila by som.

Spolu s Kuciakovcami žiadate odškodné milión eur. Ak ich získate, čo s nimi urobíte?

Keby to bolo aktuálne, tak som rozmýšľala, že by som podporila napríklad archeologický výskum Šarišského hradu. Vzhľadom na to, že Martinka bola archeologička. Útulky krachujú, a ona mala rada zvieratká. Pomohla by som. A nielen zvieratkám, ale aj chudobným či postihnutým ľuďom, alebo dieťatku, ktoré potrebuje drahú liečbu či prístroj. Určite by som si ich nenechala. Pomohla by som aj tým mojim zverencom, ktorých som vychovávala. Hoci nie som ich mama, ktorá ich porodila, ale som ich vychovala. Aby mali chlapci lepší život. Je to vízia do budúcnosti. A mám ešte jeden taký plán. Všetkých tých, ktorí mi pomáhali, by som vzala na dovolenku na Island. Oni by možno radšej k moru, ale ja som sa rozhodla tak preto, lebo tam mali ísť Janko s Martinkou na svadobnú cestu. Zobrala by som si so sebou aj ich fotografiu a absolvovala by som s nimi ich vysnívanú trasu, ktorú mali naplánovanú.

Hovorí sa, že ste zbohatli na nešťastí svojej dcéry…

Aj u nás v Gregorovciach si to niektorí myslia. Kúpila som si na splátky auto, a už hovorili, že som naň dostala od Matoviča. Poctivo ho splácam, kto neverí, ukážem mu aj výpis. Zatepľovali sme dom, tiež bolo zle. A pritom sme to robili zo stavebného sporenia. Aj sa ma pýtajú, že či sa nehanbím za peniaze predávať svoju dcéru napríklad novinárom. Nikdy som od nikoho nič nepýtala ani nezobrala. Tých peňazí by som sa nevedela ani dotknúť. Robím to preto, že za nich dvoch bojujem, a nie, že chcem na nich zarobiť. To fakt len scestný človek môže povedať, že chcem zarobiť na svojich mŕtvych deťoch. Každý rodič, ak má napríklad jeho dieťa problémy v škole, sa chodí za neho biť. A my máme v takom prípade byť ticho?

Ako zvládate takéto ataky, či už z nejakých osobných stretnutí, alebo na sociálnych sieťach?

Mnoho ľudí mi nadáva do alkoholičiek a že beriem drogy a zapíjam ich alkoholom. Zo začiatku ma to aj trápilo, ale potom som si povedala, že sa nevzdám. Ja viem, čo robím, viem, ako to robím. Moje okolie ma pozná a Pán Boh vie, aká som. Nemám sa za čo hanbiť a ani čoho sa báť. Píšu to väčšinou ľudia, ktorí majú problém nie so mnou, ale sami so sebou. Niektorí mi dokonca vyčítali, ako veľa ľudí bolo na protestoch za Janka a Martinku. Ale ja som tie protesty neorganizovala. Len som na ne chodila. Už vtedy mi hovorili, že mám sedieť doma, modliť sa a vyšliapať si cestičku na cintorín. Tú cestičku vyšliapanú mám. Teraz je ju dobre vidieť, keďže napadlo veľa snehu. Chodím tam každý deň. A keď som bola na súde a nemohla som, tak som niekoho poprosila, aby šiel zapáliť sviečku a ja som sa doma pomodlila.

Čo bude ďalej s domom vo Veľkej Mači?

Dala som Jožkovi Kuciakovi splnomocnenie, pretože ja kvôli deťom cestovať veľmi nemôžem. Malo by sa to teraz na jar začať búrať. Z letnej kuchyne by mala byť pamätná izba a v okolí nejaký park. Chceme to stihnúť do budúceho roku, na štvrté výročie. Ale kvôli covidu sa všetko zdržuje.

Na 21. február 2018 už nikdy v živote nezabudnete. Ako si pripomeniete túto smutnú udalosť tohto roku?

Zatiaľ sme vždy boli spolu s Kuciakovcami, tohto roku sa to, žiaľ, nedá. Dala som za nich slúžiť omšu, budeme si volať, a potom pôjdem tak ako každý deň na cintorín. Viete, na televízore mám ich fotku. Ale čo ide v televízii, ani poriadne nevnímam. Rozprávam sa radšej potichučky s Jankom a Martinkou. Stále som s nimi. Boli to veľmi dobré deti…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Ján Kuciak a Martina Kušnírová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku