Situáciu ste prirovnali k rokom totality. Prečo ste zvolili taký tvrdý slovník?
Lebo je to naozaj tak. S nástupom demokracie po roku 1918 sme získali pomerne široké akademické práva a slobody. Prvýkrát boli značne okresané v rokoch 1938 a 1940, keď predstavitelia totalitného fašistického režimu používali toto okresanie akademických slobôd aj na to, aby si na vysoké školy dosadzovali svojich funkcionárov a aby ich ľuďom uľahčili postup na docentov a profesorov, aj keď na to nemali. Následne prišlo po roku 1945 k opätovnej demokratizácii a v roku 1950 sa zas s nástupom komunizmu akademická práca a slobody podriadili politike. Po roku 1989 prišlo znovu k demokratizácii. Jeden z vtedajších tvorcov nového vysokoškolského zákona založeného na princípoch akademickej samosprávy a slobody bol aj podpredseda českého ústavného súdu profesor Pavel Holländer. O súčasnej situácii som s ním hovoril a vyslovil hlboké rozčarovanie z toho, že po tridsiatich rokoch je potrebné opäť o akademické práva a o akademickú samosprávu bojovať.
Na slovenských vysokých školách, ktoré sú dlhodobo značne podfinancované, dnes máme naozaj ľudí, vedcov a pedagógov, z presvedčenia. Určite nie kvôli finančnému ohodnoteniu, ktoré je v mnohých iných profesiách lepšie. Jedným z dôvodov, pre ktoré si mnohí z nich vybrali prácu vysokoškolského učiteľa, je práve sloboda ich bádania, učenia a šírenia svojich vedeckých názorov. Či už pre zamestnancov, ktorí sa zodpovedajú, aj pracovnoprávne, rektorom a dekanom, ale aj pre študentov, ktorí majú disciplinárnu zodpovednosť, pre nich všetkých je absolútne neprijateľné, aby prišli o demokratické samosprávne riadenie a rozhodovali o nich ľudia zvonku, ktorí sú dosadzovaní politickou mocou.
V čom konkrétne spočíva obmedzenie akademických slobôd?
V súčasnosti členovia akademickej obce, študenti a zamestnanci (zväčša vysokoškolskí učitelia) volia svojich zástupcov do akademického senátu či už univerzity, alebo fakulty. Sú to také malé parlamenty, ktoré prijímajú vnútorné predpisy, kontrolujú hospodárenie a volia rektora, resp. na fakulte dekana. Predmetná novela zákona ruší akademické senáty na fakultách, spája ich s vedeckými radami, ktoré majú inú úlohu a navyše z hľadiska zamestnaneckej časti akademickej obce ich členovia nebudú volení, ale menovaní dekanom, dekan zas bude viac-menej vydaný na milosť a nemilosť rektorovi a toho už nebude voliť akademický senát, ale správna rada, ktorej značná časť bude kreovaná ministrom školstva (dnes ju celú menuje minister školstva, zo značnej časti úplne ľubovoľne). V takomto stave závislosti minister školstva vysloví svoje prianie rektorovi, ktorý ak ho nesplní, bude čeliť odvolávaniu správnou radou a pokiaľ ho nesplní dekan, bude odvolaný rektorom. A tie priania môžu byť naozaj nebezpečné.
Napríklad?
Ľudia na vysokých školách sa boja, že to bude zneužívané, a podľa doterajších skúseností sa boja oprávnene. Nikto nemôže garantovať, že minister nebude svoju moc zneužívať, pretože nikto nevie, ako dopadnú ďalšie voľby. Uvediem príklad s doktorom Bujňákom, ktorý sa vyjadroval k otázke ústavnosti referenda o predčasných voľbách z hľadiska základných práv. Vyjadril sa, že podľa neho to ústavné nie je. Ja sám na to nemám ustálený právny názor. Ak niekto predloží takýto názor, samozrejme sa očakáva, že niekto vyjadrí svoj nesúhlas, resp. iný názor. Je však maximálne nepatričné, ak politik na to reaguje útočne v zmysle, že na fakulte sú kúpení inou časťou politického spektra. To v utorok urobil docent Fico. Politik začal zo svojho politického hľadiska verejne pranierovať odborný názor. Viete si predstaviť, že najbližšie voľby tento politik vyhrá, a jeho minister školstva dosadí svojho rektora a ten zas svojho dekana? Ten má rozhodovať o pracovnoprávnom vzťahu doktora Bujňáka? Mal som aj prípady, keď osoba v pozícii štátneho tajomníka lobovala za zníženie kritérií vo vzťahu k štúdiu konkrétneho študenta a zas iná osoba v pozícii štátneho tajomníka lobovala za zamestnanca, ktorý neplnil kritériá. Nehovorím o nejakom príhovore, ale o pomerne nepríjemnom (nie však trestnoprávne relevantnom) nátlaku. Nevyhovel som. Neviem, ale ak by mal minister školstva takúto moc nad vysokými školami, možno by som neodolal.
Mohlo by to školy aj priamo ohroziť?
Áno. Veľké riziko spočíva aj v ideologickom zameraní konkrétneho ministra, pokiaľ má aspoň údajne liberálne zmýšľanie, môže potláčať slobodu slova konzervatívnejších vedcov a pokiaľ má konzervatívne zmýšľanie, môže potláčať liberálne názory. Slovenské vysoké školy majú tiež pomerne veľa nehnuteľného majetku, ktorý je často veľmi zaujímavý. Napríklad Univerzita Komenského má značné majetky v Mlynskej doline. Cez rôzne poznámky a návrhy vnímame, že by niektorí ľudia tieto majetky chceli získať… povedzme si to rovno, rozkradnúť. Vysoké školstvo je na Slovensku jedna z mála oblastí, kde ešte k rozkradnutiu nedošlo.
Kde vidíte jadro problému? Myslíte si, že minister nerozumie princípom akademickej slobody a samosprávy?
Sú tu dve možnosti. Minister Gröhling bol naozaj vždy vnímaný ako excelentný odborník na základné a stredné školy a ani on sám sa netajil, že vysoké školy nepatria do centra jeho záujmu a expertízy. Druhá možnosť je, že aj na neho sa nalepili nejaké záujmové skupiny. Chcem veriť, že za tým nie sú zlé záujmy, ale skôr nepochopenie. Zmena riadenia vysokých škôl nemá byť cieľom, ale len cestou. Lenže my nemáme ani zadefinovaný cieľ. Produkujeme veľa kvalitných ľudí, ktorí sa nestratia. Sám som mal skúsenosť v Británii s absolventom práva z pomerne renomovanej školy, ktorý bol z arabských krajín a jeho angličtina a spôsob vyjadrovania bol pomerne chabý a pre právnika neakceptovateľný, ale napriek tomu štúdium absolvoval. U nás, ako kde, ale vo väčšine prípadov, keď študent školu nezvláda, je vylúčený.
Mala na prudkú reakciu akademickej obce vplyv aj situácia okolo odvolania rektora STU Miroslava Fikara?
Áno, aj toto je vstup do akademických slobôd. Podľa mňa bola celá táto kauza okolo STU vo veľkej miery zneužívaná práve s cieľom likvidácie akademických práv a slobôd a následné politické ovládnutie vysokých škôl. Viacerí ľudia z STU uvádzajú, že tam bol zásadný problém s veľmi nedostatočnou komunikáciou pána rektora Fikara a to viedlo až k návrhu na jeho odvolávanie. Stretol som sa s názorom, ktorý je už v akademickej obci prevládajúci, že odvolanie pána rektora Fikara nie je prejavom zlyhania akademickej samosprávy, ale, naopak, prejavom jej funkčnosti. Priznávam ale, že tieto informácie mám len sprostredkovane.
Ministerstvo vychádza z predstavy, že stav slovenského vysokého školstva nie je dobrý a zo snahy, aby sa naše školy dostali na európsku úroveň. Nepomôže táto zmena kvalite?
Každá oblasť je odrazom spoločnosti. Ako vysoké školy, tak aj súdnictvo, politika a ďalšie. S mnohými politikmi a ich krokmi nesúhlasíme. Mnoho z nich zlyhalo. Je to ale dôvod na zrušenie parlamentných volieb. Môžeme povedať, že istá časť živnostníkov podvádza na daniach. Zrušíme súkromné podnikanie? Kvalita slovenských vysokých škôl je porovnateľná so zahraničím, pričom ale dostávame neporovnateľne menší rozpočet. Spôsobuje to aj odchod kvalitných ľudí, ktorí v súkromnej sfére alebo na zahraničných univerzitách zarobia viac.
Ak tvrdíte, že kvalita našich škôl je porovnateľná so zahraničím, prečo dnes vládne všeobecné presvedčenie, že sme ďaleko za zahraničím?
Tento týždeň sa vysoké školy vďaka ministrovi evidentne zjednotili. Predtým to však tak nebolo, čo malo vplyv aj na povedomie o kvalite vysokých škôl. Je veľká škoda, že vysoké školy sa medzi sebou často hádali, najmä o peniaze. Bratislava a Košice hovorili zvyšku Slovenska, že nie sú až takí dobrí a žiadali viac peňazí pre seba. Politici nás presviedčali, že koláč väčší nebude a jediný spôsob, ako získať viac zdrojov, je, aby niekto zanikol. Preto sa zvyšok Slovenska voči tomu bránil. To isté bolo aj v prípade humanitných a spoločenskovedných odborov proti technickým a prírodovedným odborom. Túto diskusiu celé desaťročia živili práve aj politici. Pritom tieto vysoké školy vznikli v neskorých deväťdesiatych rokoch kvôli jednému z najnižších priemerov vysokoškolsky vzdelaných ľudí v rámci krajín OECD. Keď sme to vyriešili, znížila sa nám demografická krivka a teraz zas nevieme, čo a ako. Tieto boje viedli k tomu, že sa ľudia začali sťažovať a navzájom sa obviňovať a aj ľudia z politiky a priemyslu sa sťažovali, že naše školy zaostávajú. Neexistujú konkrétne dôvody, pre ktoré by mali byť naše vysoké školy slabé. To sú len také všeobecné tvrdenia.
Podľa vás idú teda naše vysoké školy v súlade s najmodernejšími trendami?
Poviem vám to na príklade práva na našej fakulte. Už pred piatimi rokmi sme začali robiť nový, oveľa praktickejší štýl výučby. Už nešlo o memorovanie, ale o riešenie simulovaných praktických úloh, aby absolvent prišiel do praxe pripravený. To ale nikoho nezaujíma a ľudia si povedia, že všetko je zle. Slovenská spoločnosť rada počuje, že sú všetci zlí. Politici sú zlí, právnici sú zlí, najnovšie sme sa dozvedeli, že aj novinári sú zlí. Ja s takýmto vnímaním úplne nesúhlasím.
Platí to aj pri súkromných vysokých školách?
Ministerstvom predložená novela by sa, paradoxne, najmenej dotýkala práve súkromných vysokých škôl. Tam už aj dnes všetko závisí od správnej rady a vlastníkov. Zároveň si treba povedať, v akých odboroch sa dnes študuje na súkromných vysokých školách. Tam nevidíte, že by sa študovala medicína či technické vedy, ale robia sa tam len humanitné a spoločenskovedné odbory, ktoré si nevyžadujú také finančné prostriedky. U nás súkromné vysoké školy majú v prvom rade za cieľ podnikanie a zisk. Pokiaľ viem, všetky súkromné vysoké školy a ich majitelia sa správajú takto. Keď bola založená Paneurópska vysoká škola, mali veľké ambície a prejavili veľmi dobrú kvalitu. S klesajúcou demografickou krivkou ale klesá počet študentov a súkromné vysoké školy často musia brať ľudí, ktorí si myslia, že neplatia za štúdium, ale rovno za diplom. Najbližších 10 rokov sa v tom podľa mňa nič nezmení, chcelo by to celkovú zmenu myslenia ľudí. Aj tu je však už badať zmenu. V právnických oblastiach si už ľudia vedia spočítať, s akými absolventmi sa dá počítať. Súkromným vysokým školám táto novela môže len pomôcť, pretože sa otvára otázka ich spolufinancovania zo štátneho rozpočtu. Čo ale s tými peniazmi urobia vlastníci, ťažko povedať. Keby o ich využití rozhodovala akademická obec vysokej školy, verím, že by peniaze investovali práve do kvality. Minimálne na niektorých súkromných vysokých školách, pretože aj tieto sa medzi sebou kvalitatívne líšia.
Čo podľa vás teda slovenské vysoké školstvo potrebuje?
Súčasný vysokoškolský zákon obsahuje zbytočne veľa textu. Pomohla by deregulácia, aby si mohli vysoké školy vo vnútorných predpisoch samy určiť konkrétne spôsoby fungovania. Súhlasím s ministrom opäť vrátiť dĺžku externého štúdia na úroveň denného štúdia. Momentálne stojíme na prahu ďalšej informačnej revolúcie, vďaka ktorej veľa ľudí stratí prácu a uplatnenie. Budú potrebovať rekvalifikáciu, zrejme na zložitejšie profesie. Keď už tieto vysoké školy máme, nebolo by rozumnejšie ich využiť na prípravu ľudí, než sa zamerať na likvidáciu vysokých škôl? Aj ľudia z priemyslu vám potvrdia, že tento problém je otázka piatich rokov. Pre potrebu rekvalifikácie treba preto podporiť externú formu štúdia. Vysoké školy tiež potrebujú čas a priestor, aby sa adaptovali na nový systém akreditácie, ktorý spočíva v zavedení systému kvality a jej vyhodnocovaní. Ktokoľvek chce reformovať vysoké školy k lepšiemu, musí počítať s navyšovaním finančných prostriedkov. Je veľmi smutné, že ministerstvo školstva dalo na vysoké školy tento rok o 23 miliónov eur menej než v predchádzajúcom roku a plánuje aj ďalšie znižovanie. V covidovom roku by sme to aj pochopili, ale keď je jedným dychom dodané, že to je preto, že sme nekvalitní a v ďalších rokoch to má pokračovať, tak to v poriadku nie je. Všetky vysoké školy by mali vyslovene upozorňovať na kvalitu svojich študijných odborov, kvalitu absolventov, využívanie inovatívnych metód a tiež prezentovať inovatívnosť svojich vedeckých výstupov.
Rektori deklarovali ste pripravenosť na štrajk. Ste však pripravení prísť aj s pozitívnym riešením, napríklad vlastným alternatívnym návrhom zákona o vysokých školách?
Politici nám vlastne povedali, že nie sme dosť dobrí ani na to, aby sme rozhodovali sami o sebe. To mi pripomína otroctvo. Nevidím dôvod, prečo by mal mať slovo v spoločnosti iba ten, kto je bohatý alebo dokáže na sociálnej sieti presvedčiť päť percent ľudí, aby ho prišli voliť. Som presvedčený, že ak by sa to ministerstvo snažilo presadiť nasilu, vysoké školy sú pripravené ísť do štrajku. Myslím si, že k tomu aj vo veľmi krátkom období príde. Je tu veľké odhodlanie voči otrokárstvu bojovať. Aj keby to ministerstvo presadilo silou, predpokladám, že sa to stane predmetom ďalšej zásadnej spoločenskej diskusie a v ďalších parlamentných voľbách aj jedným z predmetov politického boja. Všetky univerzitné reprezentácie sa vyjadrili, že sú ochotné sa podieľať na príprave vysokoškolského zákona, napríklad právnické fakulty majú odborné kapacity, aby nový zákon v relatívne krátkom období pripravili. Na princípoch slobody a solidarity.