Žiadajú, aby úrady a inštitúcie, ale aj politici, „prestali narábať s mŕtvymi ako s neuchopiteľnou veličinou v štatistike“. Hovoria, že týmto slovníkom je ich strata zasadená do sedemdňových priemerov, štatistík a kriviek. „Od skutočných ľudí, skutočných obetí tak odvracajú pozornosť verejnosti,“ myslia si. Celú výzvu možno nájsť na adrese: www.peticie.com/…obete_covidu.
Čo vás viedlo k vyhláseniu petície?
Smrť mojej mamy. Už predtým sme to aj s mojou sestrou citlivo vnímali. Pandémiu a opatrenia berieme vážne. Boli sme opatrné. Napriek tomu sa naša mama nakazila. Prešli sme veľmi traumatizujúcim obdobím. A to naďalej pretrváva aj preto, akým spôsobom sa o pandémii a jej obetiach informuje.
O smrti sa píše veľmi ťažko. Prečo si myslíte, že ide o cielenú dehumanizáciu zosnulých?
Pretože je to predbiehanie sa v rekordoch. Vedú sa rebríčky úmrtnosti, titulky médií ale zvyčajne hovoria o tom, že sme prví v počte úmrtí. Nie, že sme prví v počte obetí. Je to nedôstojné. Naši blízki si to nezaslúžia. My si to nezaslúžime. Smrť našej mamy sa stala kolektívnou smrťou. Jeden deň sme o ňu prišli a druhý deň ju tabuľka Národného centra zdravotníckych informácií vykázala ako jedno z úmrtí, niekto ďalší možno napísal na tému komentár s tým, že situácia sa mierne zlepšuje, lebo za posledný týždeň bolo priemerne denne 78 úmrtí a týždeň predtým to bolo priemerne 87 úmrtí. Za týmito komentármi, hodnoteniami, štatistikami, číslami sa pritom strácajú ľudia. Skúste povedať, že situácia sa mierne zlepšuje, lebo dnes zomrelo len 78 ľudí, kým minulý týždeň prišlo o život 87 ľudí… Vravíte, že o smrti sa píše ťažko. Ja vravím, že o smrti sa dnes píše veľmi ľahko. Veď porovnávame týždeň po týždni v čase, porovnávame kraje, celé krajiny, všade je smrť téma číslo jeden. Ale nedotýka sa nás. Spoločnosť sa odosobnila. Zvykla si. Nevidí tam ľudí, ale krivky v grafoch. Komu pomôže, keď každé ráno cinkne v mobile informácia, koľko ľudí bolo včera napojených na umelú pľúcnu ventiláciu, koľko máme za ten deň úmrtí… Spraví to s verejnosťou niečo? Rozumejú tej informácii? Podľa mňa im je úplne jedno, či je tam o päť viac, alebo menej.
Čo by sa teda malo zmeniť?
Ak môžu v Národnom centre zdravotníckych informácií, na ministerstve zdravotníctva, Úrade verejného zdravotníctva informovať o počte zaočkovaných ľudí – a nie podaných vakcín, počte pozitívne testovaných ľudí – nie pozitívnych testov, hospitalizovaných pacientov – nie hospitalizácií, tak môžu napísať počet obetí. Nie úmrtí. Ale nerobia to. Rozumiem zaužívanej terminológií a vykazovaniu štatistík… Ale tento slovník sa nám stal prirodzený. Preberajú ho médiá. Ľudia. A tie skutočné obete sa do tých článkov potom nedostanú. A nakoniec aj predstaviteľom tejto krajiny, ktorí sú zodpovední za zúfalý stav, v akom sa Slovensko nachádza, sa ľahšie komunikujú čísla, ktoré sú už akoby od ľudí oddelené. Už to nie sú tisícky postihnutých rodín. Chýbajúce mamy, otcovia, sestry, priatelia… Ale úmrtia. Vtedy je jedno, či ich je 9 875, alebo 9 876, alebo 9 900. Pár čísel hore-dole. A potom, ak ste za každé to jedno číslo zodpovedný, asi sa vám aj ľahšie spí.
Čo sa vás najviac dotklo?
Mať príbuzného, ktorý v nemocnici zo všetkých síl bojuje s ochorením COVID-19, je hrôza. Verte mi. Tá nemožnosť fyzického kontaktu. Naša mama mala len 57 rokov. Bola zdravá. Pracovala z domu, chodila von len so psom. Nebola pol roka ani len v potravinách. Zrejme sa nakazila vo vchode bytovky. Pol roka sme sa nestretávali, lebo sme dodržiavali pravidlá. Žijeme, žili sme od seba dvesto kilometrov. Nevidela moje dcéry, jej vnučky. Len sme si volali. Aj na Vianoce… Potom sme si robili videohovory, keď bola v nemocnici. Hospitalizovali ju na začiatku februára. Potom sme si písali, lebo volať už nemohla. A potom nám len veľmi krátko zavolala a odvtedy som už telefonovala len s lekármi z ARO. A teraz je súčasť krivky. Popritom, ako je váš príbuzný v nemocnici, čelíte tomu všetkému vonku. Politici len plačú, minister zdravotníctva sa ľutuje, ľudia sú agresívni a hádajú sa, lebo musia nosiť respirátory, potajomky chodia do krčiem. Médiá prinášajú reportáže z covidových oddelení, lekári v rozhovoroch približujú utrpenie svojich pacientov a patológovia podrobne opisujú pitvy covidových obetí. A komentujú sa čísla. Každý deň. Keď váš blízky umrie, toto všetko stále pokračuje. Len bez neho. Nič sa nezmení.
S mamou ste sa teda nemohli rozlúčiť…
Fyzicky v nemocnici nie. Ale spravili sme pohreb, čo najkrajší, ako sme len mohli. Bol dôstojný, no chýbal nám kar. Nie je nám umožnené trúchliť v kruhu rodiny a priateľov. To je ťažké.
Máte pravdu, za každým číslom je človek a jeho príbeh. Myslíte, že takto sa vytráca človečenstvo, ľudskosť?
Iste a nemyslím si to len ja. Založili sme spolu s mojou sestrou na Facebooku podpornú skupinu pre rodiny a priateľov obetí ochorenia COVID-19. Členkou je aj psychologička, ktorá nám zadarmo pomáha. Tam je tých príbehov množstvo. Krásne takto tiež fungujú podporné skupiny v zahraničí. A viete čo? Všetko sa to stále dokola opakuje. Tie príbehy a prežívania sú veľmi podobné ako naše. A aj tam pozostalí zdôrazňujú, že ich zosnulí nie sú len čísla.
Ako by sa teda malo hovoriť o počtoch obetí vírusu?
Ako o počtoch obetí ochorenia COVID-19. Ako o ľuďoch, ktorí zomreli. Nie o neosobných úmrtiach.
Máte pocit, že v teraz sa v spoločnosti smútok, smútenie za blízkym akosi nenosí?
Nie sme zvyknutí o tom hovoriť. Ani teraz počas pandémie. Na druhej strane, nemáme o tom ani ako, ani s kým hovoriť. Veď sa izolujeme. Takže aj smútiť už môžeme len sami alebo on-line.
Vonku je petícia – čo ďalej s ňou?
Výzvu aj podpornú skupinu sme vytvorili spolu s mojou sestrou Luciou Ďurajkovou. Chceli by sme, aby si ľudia skutočne uvedomili, ako sme jeden od druhého závislí. Ako moje rozhodnutie zmení život niekomu inému. Aká veľká tragédia je stav, v akom sa táto krajina nachádza, a čím si jej obyvatelia prechádzajú. Za každým jedným „úmrtím“ je veľké utrpenie, bolesť, strata. A tiež som presvedčená, že politici a štátne inštitúcie dlhujú obetiam a ich pozostalým veľké ospravedlnenie. V čase, keď v nemocniciach nemajú voľné lôžka s kyslíkom, sa oni hádajú, ľutujú a plačú na vlastných tlačovkách. Igor Matovič dal na svoj profil status, ako mu jeden rok na poste premiéra zobral desať rokov života. Ja vravím, že jeden jeho rok na poste premiéra zobral život desaťtisícom ľudí.