Aj vtedy, keď majú k dispozícii len dve protirečivé výpovede. Pod nárast domáceho násilia sa podpísala aj pandemická situácia. Ako možno urýchliť celý proces – od vyšetrenia, obvinenia cez podanie žaloby až po odsúdenie páchateľa?
Stalo sa akousi módou podávať trestné oznámenia. Nemal by ten, kto podá trestné oznámenie a nepreukáže sa, že je podstatné, niesť aspoň istú zodpovednosť?
Trestných oznámení je skutočne čoraz viac. Teraz chodia trestné oznámenia, ktoré sa týkajú zanedbania zdravotnej starostlivosti o pacientov s ochorením COVID-19. Poviem to na príklade: trestné oznámenie podáva syn, ktorého mama zomrela na ochorenie COVID-19 v nemocnici. Ale lekár povie, že mama prišla už v takom stave, že sa zachrániť nedala, zanedbaná bola prvotná, primárna starostlivosť. Často mi to však vychádza, že ľudia sa boja ísť do nemocnice. Vnímajú, že nemocnice sú plné ťažkých stavov a nechcú obťažovať. Sami sú v ťažkom stave, len nevedia, že je to už ťažký stav. Do nemocnice prídu v hodine dvanástej… Takisto to však môžu vnímať obete domáceho násilia. Nekontaktujú orgány činné v trestnom konaní, pretože nechcú obťažovať. Momentálne sa pertraktuje najmä trestná činnosť verejných činiteľov. Obete domáceho násilia môžu mať pocit, že ich problém nie je až taký dôležitý. Ak by sme však mali postihovať podávateľov neopodstatnených trestných oznámení, môže to postihnúť aj oznamovateľov, ktorí naozaj trpia.
Vašou prioritou je práca s najzraniteľnejšími obeťami týrania a zneužívania, domáceho násilia. Postihlo by to aj ich?
Áno, mohli by mať pocit, že sa trestný čin, ktorého sú obeťou, nepreukáže. Lebo nemajú iné dôkazy, ako je ich vlastná výpoveď, viditeľné zranenia, lekárske správy… Môžu si povedať, že teraz má štát vážnejšie problémy a nikto sa tým nebude zaoberať.
Ešte aj dnes treba predkladať lekárske správy, že bola obeť hoci zbitá, aby ju niekto bral vážne?
Dúfam, že to sa už nikde na Slovensku nedeje. Dnes vedieme policajtov a prokurátorov k tomu, aby na začiatku minimálne tej osobe verili, že je obeťou. Tá zasa musí vedieť, že keď naberie odvahu a ide sa zdôveriť s až intímnou záležitosťou cudzej osobe, policajtovi, že jej bude niekto dôverovať.
Teda pristupujú k oznamovateľovi násilia s tým, že sa naozaj stalo?
Zákon o obetiach hovorí, že obeť sa považuje za obeť, kým sa nepreukáže opak. Takže policajt a prokurátor musia s touto osobou konať ako s obeťou. Až kým sa v príslušnom procese nepreukáže, či ide naozaj o obeť, alebo nejde. Máme však už dostatok zbehlých a vzdelaných prokurátorov a policajtov, že toto vedia. Snažíme sa učiť, vzdelávať, a to sa odráža aj na číslach odhalenosti a objasnenosti takýchto prípadov.
Takže za obeť sa pri podozreniach domáceho násilia považuje každý, kto tvrdí, že je obeť? To je dosť významné, však?
<An> Je, a nie každý o tom vie. Táto úprava platí od roku 2018 a podľa nej sa za obeť považuje každý, kto tvrdí, že je obeť, až kým sa v príslušnom konaní nepreukáže opak. Všetky naše práva a povinnosti, ktoré máme ako orgány činné v trestnom konaní, tomu musíme prispôsobiť. Nie obeť nám má preukazovať, že je obeťou, ale my musíme konať tak, aby sme dokazovaním dospeli k nejakému záveru. Môže to byť aj záver, že skutok sa nestal, alebo dané konanie nie je trestným činom – až vtedy môžeme povedať, že daná osoba nie je obeť.
Dokazujú sa prípady domáceho násilie ľahšie, ak má obeť modriny?
Ale tie modriny nie sú niekedy to najhoršie… Modrina býva často aj výsledkom jednorazového konania alebo niečoho, čo bitke predchádzalo. A to je psychické týranie. To nevidno a môže trvať aj niekoľko rokov. Modriny si skôr niekto všimne, lekár, kolega, učiteľ, sused… Riešili sme množstvo trestných oznámení, keď si práve učiteľ všimol nezvyčajné modriny na dieťati. Psychické týranie si však niekto všimne len málokedy. Osobitne u dospelých, ktorí vedia veľmi dobre predstierať. A sú to pritom rôzne nátlaky, deptanie, ponižovanie, dehonestovanie… A keď vypočúvame susedov, povedia, že to bolo ideálne manželstvo. Rodinní známi zasa tvrdia, že ich videli držať sa za ruky a usmievať sa. Psychické týranie je zákerný druh domáceho násilia, lebo ho nevidno. Ale vieme pracovať aj s takýmito prípadmi, vieme ich dokázať. A určite na začiatku nepýtame nejaké potvrdenie… Už by sa nemalo stávať, aby policajt poslal oznamovateľa domáceho násilia preč len preto, že nemá nejaký papier od lekára.
Ako to teda prebieha?
V takýchto prípadoch spravidla dochádza k začatiu trestného stíhania, lebo dokazovanie sa môže začať až po jeho začatí. Štandardom je, že priberáme znalca. Máme odborníkov, znalcov, ktorí sa z psychologického alebo psychiatrického hľadiska venujú problematike domáceho násilia, jeho následkom, ale aj mechanizmom vzniku duševných poranení. Lebo aj tie bývajú následkom domáceho násilia.
Takže sa obeť nemusí báť, že by sa psychické týranie aj nemuselo preukázať?
Máme na to nástroje. A ak naozaj ide o psychické týranie, vieme to dokázať. Málokto totiž pácha domáce násilie pred svedkami. Nie je výnimkou, že máme iba výpoveď obete a páchateľa. Tvrdenie proti tvrdeniu. Na to je však znalecké dokazovanie, ktoré dokáže vyhodnotiť aj dôveryhodnosť osoby. A my vieme vysvetliť, prečo veríme viac obeti ako páchateľovi. Alebo aj naopak. Stáva sa, že obvinenie z domáceho násilia môže chcieť jeden z partnerov využiť ako lepšiu východiskovú situáciu napríklad pri rozvode alebo starostlivosti o deti. Vieme sa však vysporiadať aj s takýmito prípadmi.
Zhoršila sa situácia počas pandémie? Veď už vyše roka žijeme v podmienkach, s ktorými sa nie každý stotožňuje…
Z hľadiska dokazovania nie je rozdiel v období pred pandémiou a počas pandémie. No ak sa už vec dostane na súd, stáva sa, že pre zlú pandemickú situáciu sú pojednávania odročované o pol aj trištvrte roka. Cieľom trestného konania je aj odsúdenie páchateľa, resp. spravodlivé rozhodnutie súdu. Spravodlivosť môže byť dosiahnutá iba vtedy, keď je spojená s rýchlosťou. Ideálne je, a my sa o to naozaj snažíme, aby od podania oznámenia až po druhostupňové odvolanie prešiel jeden rok. Inak sa prolonguje, predlžuje utrpenie obete. Súd už obeť totiž vníma ako koniec svojho utrpenia. Platí, že na súde už obeť nevypovedá, pretože v prípravnom konaní bola vypočúvaná na záznam, na kameru.
Prečo ====?
Aby sme sa vyhli sekundárnej viktimizácii, aby obeť nemusela tri-, štyri-, sedemkrát rozprávať o tom, čo prežila. Do tohto druhu trestnej činnosti vstupuje do veľkej miery aj psychológia. Obeť celkom prirodzene vytesňuje z pamäti to zlé, čo sa jej stalo. U detí je rýchlosť pri vypočutí ešte dôležitejšia, musíme s nimi pracovať, kým majú v živej pamäti všetko to, čo sa dialo. Ak by sme obete vypočuli o mesiac, dva, už na niečo zabudnú, prípadne povedia inak – a to nahráva obhajobe. Psychológovia a psychiatri vedia presne vysvetliť, ako funguje ľudská pamäť, ako funguje vytesňovanie a zabúdanie.
No niektoré prípady sa vlečú roky…
Áno, aj sedem, osem rokov. Potom už obeť príde na súd a povie: Dajte mi pokoj. Lebo už potrebuje túto kapitolu svojho života uzavrieť a nie dookola o nej rozprávať. Potom súdy paradoxne rozhodujú v prospech páchateľa. Pri trestných činoch, kde hrá psychika takú veľkú rolu, je však absolútne neprípustné, aby sa konanie takto predlžovalo. Lebo to obeť nechráni, naopak, predlžuje jej utrpenie. Pritom psychické alebo fyzické utrpenie patrí ku znakom skutkovej podstaty trestného činu týrania.
Zhodneme sa, že toto by sa stávať nemalo. Takže ako možno predchádzať predlžovaniu utrpenia obete?
V rámci prokuratúry máme nástroje, aby sme trestné konanie urýchlili. No ak potrebujeme znalecké dokazovanie, to istý čas trvá. Ale napríklad na maďarsky hovoriacom území máme len jednu znalkyňu v odbore psychológie dieťaťa, ktorá hovorí po maďarsky. Dieťa, ktoré žije v maďarskom prostredí, sa potrebuje vyjadrovať v jazyku, ktorý mu je prirodzenejší. Takže ak potrebujeme túto znalkyňu, dá nám termín o pol či trištvrte roka. Naším cieľom by však malo byť vypočuť dieťa čo najskôr, aby sa mohlo čo najskôr začať vysporiadavať s tým, čo prežilo, aby sa začal prirodzený proces zhojenia. Takže sú situácie, keď ani ako orgány činné v trestnom konaní neovplyvníme dĺžku konania.
A keď prokurátor podá obžalobu?
Potom vie písať sudcovi, predsedovi súdu a urgovať a domáhať sa čo najskoršieho vytýčenia hlavného pojednávania. Tam iné nástroje nemáme.
Ale je nelogické a až tragické, ak by napríklad proces s tyranom mal trvať roky…
Podľa mňa, a naozaj ide iba o môj osobný názor človeka, ktorý pracuje s takýmito prípadmi, by mala byť táto agenda samostatná v rámci trestného súdnictva. V prípadoch, kde netreba brať do úvahy psychologický aspekt, tam čas nemá žiadnu rolu. Pre trestného sudcu, ktorý súdi všetko, preňho je domáce násilie vec ako každá iná.
Poviem to zjednodušenie a trocha vulgárne: Pre sudcu je to prípad ako prípad?
Áno, ale musíme vnímať, čo všetko rieši. Preto by som sa ja prikláňala k vyčleneniu trestných sudcov, ktorí by sa venovali iba problematike trestných činov páchaných na osobách, ktoré sú obzvlášť zraniteľné obete, teda nielen domáce násilie, ale aj sexuálne motivované trestné činy, trestná činnosť páchaná na deťoch a podobne. Práce by mali dosť. Okrem toho by sa vzdelávali tak ako my. Robila som školenie pre sudcov a prokurátorov, ktoré sa týkalo práce a výsluchov obzvlášť zraniteľných obetí. Tá práca má svoje špecifiká, aby sme im nespôsobovali ešte viac utrpenia. Niektorí sudcovia si chceli vyskúšať modelový výsluch maloletého v špeciálnej výsluchovej miestnosti, chceli tak totiž získať aspoň nejaké skúsenosti. Ale boli aj takí, ktorí povedali, že budú súdiť tak ako doteraz. Tejto agendy je pritom tak veľa, že by sme sa naozaj nemuseli báť, že sudcovia nebudú mať čo robiť. A možno by sme potom neboli ako štát, ktorý je benevolentný voči tejto trestnej činnosti.
Spomenuli ste, že počas pandémie je viac prípadov domáceho násilia. Narástlo alebo sa zvýšil počet odhalených prípadov?
Štatistiky hovoria, že počet prípadov narástol. Dovolím si tvrdiť, že sa domáce násilie reálne aj viac pácha, nielen odhaľuje. Z výpovedí poškodených vieme vyčítať, ako pandémia vplýva na rodiny. Poviem príklad. Muž vo veku do 40 rokov vypovedal, že si aj pred pandémiou ľúbil vypiť, ale chodil s kamarátmi, zašli do krčmy, na futbal, bol v nejakej spoločnosti, a tak sa to dalo vydržať. Ale prišla pandémia, krčmy zatvorené, futbal sa nedal ísť pozrieť ani zahrať. Tak si začal kupovať alkohol v obchode a zlosť si vybíjať na žene a deťoch. Častým faktorom je situácia, v ktorej sa ľudia zrazu ocitli: pandémia, zatvorené pracoviská, obavy, čo bude, nedostatok peňazí… Z frustrácie, obáv o budúcnosť vzrastala agresia, k tomu ešte alkohol… Ten je prítomný takmer v polovici prípadov. Evidujeme aj iné návykové látky, ale alkohol vedie. V pandemickej situácii teda vstúpilo do domáceho násilia viac faktorov, nebola to len čistá agresivita.
Ak by rodiny nezostali zatvorené doma, nenarástol by počet prípadov domáceho násilia?
To je hypotetická otázka. Nárast bol skokovitý. Počet odhalených páchateľov narástol o 20 percent, počet stíhaní o tridsať percent. Podobný skokovitý nárast sme mali pred piatimi, šiestimi rokmi, keď sme začali so vzdelávaním policajtov a prokurátorov, aby sme dokázali zamedziť tejto latentnej trestnej činnosti. Vtedy sa však začalo meniť aj povedomie verejnosti, začali sa ozývať a upozorňovať na možné domáce násilie susedia, lekári, učitelia.
Myslíte si, že už sa zabudlo na také to príslovie, keď zbiješ ženu, je to, akoby si pohnojil roľu?
Ale toto ešte v časti verejnosti je. Ináč ako vzdelávaním už detí, tínedžerov v rámci etickej výchovy alebo občianskej náuky to nevykoreníme. Mali by sme odmalička deti učiť, že nie je správne niekoho zbiť, ale ani jeho nesmie niekto len tak biť. A teraz tu už máme aj elektronické prostriedky, ktoré zasiahli do života aj detí. Šikanovanie, detská pornografia, sexuálne obťažovanie a zneužívanie cez mobily – to tiež narástlo. Aby sme to znížili, musíme začať podchytávať práve mladú generáciu a vysvetľovať jej, že nie je normálne zbiť niekoho – ženu, dieťa, muža, rodiča, a nie je normálne len tak sa rozprávať s cudzími ľuďmi na internete, posielať im nahé fotky…
Ale to je práca na celé roky.
Pred niekoľkými dňami polícia informovala o dlhoročnom týraní manželky a detí. Napísali, že muž mal bezdôvodne biť svoju ženu a deti. Takže sa pýtam: Ak by mal dôvod, tak ich mohol biť? Alebo iný príklad. Máme rozhodnutie súdu, v ktorom sa konštatuje, že poškodená si mohla za dlhoročné týranie jej i detí aj sama, lebo sa nestarala dostatočne o domácnosť. Súd však nevysvetlil, ako sa teda mala postarať po domácnosť, aby muž nemal dôvod ju týrať. Dokonca to môžeme čítať aj tak, že nestaranie sa o domácnosť je dôvodom na týranie a mlátenie, lebo poslaním ženy je starať sa o tyrana.
Až sa človeku nechce veriť, že toto je čierne na bielom… V 21. storočí… Neviem to jednoducho pochopiť.
Hnevá ma to. Aj preto, že často máme prípady detí, ktoré rodičia týrajú dlhodobo a zanecháva to na nich možno až celoživotné následky. Ale pozor, nepredstavujme si týrané deti ako dennodenne mlátené. Mali sme prípad chlapčeka, ktorého zanedbával otec aj macocha. Ona mala staršie dieťa a spolu mali ešte jedno. No len tento chlapček bol týraný. Susedia vypovedali, že ho videli, ako pije z mláky, lebo mu doma nedali napiť, najesť. Na ihrisku musel stáť v pozore pri lavičke, ale dve ďalšie deti sa mohli hrať. Učiteľky zo škôlky, ktoré na prípad upozornili, vypovedali, že chlapček bol veľmi šikovný, ľahko sa učil, bažil po láske a dotykoch, lebo doma bol deprivovaný, nedostávalo sa mu fyzickej a psychickej lásky… Kým dve deti boli pekne oblečené a učesané, ten chlapček nie. A toto zažíval tri roky, od troch rokov až do šiestich. Potrebuje psychiatrickú pomoc, aby sa z toho dostal. A potom súd v rozsudku povie, že takého konanie nepovažuje za závažné týranie, iba za nešťastný spôsob výchovy.
Boli rodičia odsúdení?
Podmienečne. Preto je táto agenda nesmierne vyčerpávajúca. Vidíme výsledky práce polície a prokuratúry, vidíme, kam sme sa posunuli. A potom príde takýto rozsudok, s ktorým neurobíme nič. Ale aby som nebola len skeptická, máme aj veľa okresných a krajských súdov, kde vidno, že sudcovia ovládajú túto problematiku. Mali sme prípad, kde obeť popierala týranie, ale, naopak, rodinní príslušníci potvrdili, že týraná je nielen žena, ale aj deti. A súd tyrana odsúdil a rozsudok odôvodnil aj psychologickým aspektom.
Stáva sa, že obeť stiahne trestné oznámenie?
Nie, to už nejde. Vnímame totiž, že obeť môže zmeniť výpoveď, pretože agresor je dobrý manipulátor. Vyčlení ju zo sociálnych kontaktov, urobí obeť ekonomicky závislou…
Čo ak by ste boli v dôkaznej núdzi?
Tak nepodáme obžalobu. Ale už vieme veľa vecí dokázať, máme nástroje na to, aby sme domáce násilie dokázali.
Možno rozsudok vnímať aj ako prevenciu?
Určite, je to odkaz verejnosti, že takéto konanie spoločnosť neakceptuje. Samotné súdne rozhodnutie by malo obsahovať aj odsúdenie páchateľa spoločnosťou. A je to aj generálna prevencia, ukazujeme, že domáce násilie si zaslúži trest. A väčší ako len podmienku. Lebo podmienka môže navodiť pocit, že nabudúce stačí, aby páchateľa nikto nevidel pri bitke, aby modriny neboli vidieť.
Má domáce násilie nejaké spoločné črty?
Pri domácom násilí je vždy jeden agresor a jedna obeť. Ich roly sa nemenia, nestriedajú sa, že chvíľu je agresor jeden a potom chvíľu ten druhý. Obeť nikdy neprispieva k týraniu. Situácie a aj dynamika vzťahu sú pri domácom násilí vyrovnané. Ten vzťah zvyknem vysvetľovať ako uzavretý kruh. Na začiatku sa zdá všetko v poriadku, ak sú nejaké náznaky, tak len miernejšie. Tie však narastajú, napätie rastie, môže byť sem-tam facka, sotenie, kričanie, až príde výbuch – teda zmlátenie, priväzovanie, škrtenie. Potom si páchateľ spravidla uvedomí, že niečo spravil, a nasledujú medové týždne. Nejaký čas, aj niekoľko mesiacov, sa zdá, že všetko je opäť v poriadku. Ale napätie opäť rastie, príde ďalší výbuch. A potom medové týždne. Ale už kratšie. Takto sa ten kruh špirálovite zmenšuje, obdobie medových týždňov sa skracuje, obdobia napätia sa predlžujú. Ale takéto tzv. medové týždne sú odpoveďou na otázku, prečo obeť neodišla.
Odísť však môže byť niekedy veľmi ťažké.
Ťažké aj preto, že obeť zbil partner, blízka osoba. Ak by na obeť zaútočil niekto neznámy, nemá problém ísť vypovedať na políciu a domáhať sa svojich práv. Lebo k tomuto páchateľovi nemá blízky vzťah. Pri domácom násilí je však na začiatku toho kruhu partner, ktorého obeť ľúbila, v niečom jej vyhovoval. No a potom si vypočujeme, že agresor je vlastne taký dobrý otec alebo taká dobrá mama.
Nedá sa pri takejto práci citovo otupiť?
Nie, nedá. Nedá sa povedať: Už sme všetko videli, už nás nič neprekvapí. Trestný poriadok hovorí, že takáto agenda má byť prideľovaná osobám, ktoré majú skúsenosti s touto oblasťou. Lebo táto problematika si vyžaduje špeciálny prístup. A my ho máme. Aj vzdelanie, aj skúsenosti. Štát musí stáť na strane obete, na strane poškodeného. Záleží nám na tom, aby sme vedeli, že sa ich má kto zastať. Obdivujem každú obeť, ktorá dokáže ísť s kožou na trh. Lebo reakcia v okolí, v niektorých prípadoch aj v médiách, môže byť zničujúca. Môžu prísť komentáre typu, že si za to môže obeť sama. Ale nie je to pravda. Preto mi tak chýba vzdelávanie a podchytenie už u detí. Aby vyrástla generácia, ktorá si uvedomí, že môže byť aj páchateľom, ale aj obeťou domáceho násilia.