V piatok pred týždňom vyšiel nález Ústavného súdu, ktorý rozhodol o vašom bezodkladnom prepustení. Aké boli vaše pocity, keď vám sudca oznámil, že môžete ísť domov?
Čakal som s putami na rukách v malej miestnosti s dymovým sklom na rozhodnutie sudcu o tom, či ma zoberú do súdnej väzby. A práve cez prestávku, keď mal napísať rozhodnutie, prišiel môj zákonný sudca Ján Buvala a povedal eskorte, aby mi dali dole putá. Už som vedel, že niečo je dobré. Potom ma zobral do pojednávacej miestnosti, kde mi oznámil rozhodnutie Ústavného súdu o mojom okamžitom prepustení. Prvá vec, ktorú som chcel, bola, aby to dali vedieť mojej manželke. Tá síce nedvíhala telefón, ale ako som sa neskôr dozvedel, už to vedela. Onedlho prišiel aj prokurátor a moja manželka, ktorá skladala kauciu a musela tam byť prítomná. Sudca vtedy všetkým oznámil, že došlo k takémuto rozhodnutiu. Stále som mal veľmi zmiešané pocity. Keďže sa to v poslednej dobe robilo tak, že niekoho z väzby pustia a vzápätí ho opäť zadržia, mal som na mysli aj túto alternatívu. Až v momente, keď som vyšiel von a videl som, že tam nikto z orgánov činných v trestnom konaní nie je, uveril som. Stála tam len moja manželka a môj advokát Martin Marhavý. Až vtedy som pochopil, že je to pravda.
VIDEO: Advokát Ribár: Odlúčenie od rodiny ma zabíjalo
Vo väzbe ste strávili takmer 20 mesiacov. Čo bolo pre vás najťažšie?
Vo väzbe som bol presne 18 a pol mesiaca. Je to presne 565 dní, verte, že som každý jeden rátal. Najťažšie bolo odlúčenie od rodiny a nemožnosť komunikovať s ňou. Toto ma najviac zabíjalo, pretože rodina je najdôležitejšia. Potom tiež tie sprievodné veci ako obmedzenie pohybu a absolútna nečinnosť. Bol som 23 hodín denne zatvorený v cele, ktorá má zhruba 4 × 2 metre a hodina denne vychádzky. V bratislavskom Justičnom paláci sú o málo väčšie cely ako v Banskej Bystrici. Veľmi mi pomohol kňaz, ktorý si ma brával k sebe, čo bol okrem vychádzky jediný spôsob, ako opustiť celu. Inak tam je človek nonstop zatvorený. Počas celej tej doby, od 28. októbra 2019, keď som bol zadržaný, až dodnes som ani jediný raz nespal celých šesť hodín.
Prečo?
Spočiatku to bolo kvôli stresu. Neskôr tie nočné kontroly. Rozumiem zmyslu nočných kontrol, najmä v prvotných dňoch vo väzbe, keď človeka a jeho psychický stav príslušníci ZVJS nepoznajú, ale prvé týždne prebiehali tak, že po odtiahnutí tzv. kukane príslušník zasvieti svetlo, aby skontroloval, či je človek v poriadku. Okrem iného som mal pod oknom, kde neprenikalo ani priame denné svetlo, asi nejakú vzduchotechniku. Hučalo mi to 24 hodín denne. Nakoniec celé to prostredie a neustále myšlienky na rodinu spôsobili, že som jednoducho nemohol spať. Večer som nemohol zaspať, ale ráno som už podľa režimu musel vstať a robiť. Cez deň sa síce dá zdriemnuť si, ale nemohol som spať. A stále neviem spať.
Vo väzbe ste boli kvôli obvineniu zo závažných trestných činov. Priblížte ten čin, z ktorého vás vinia…
To je začiatok celej tejto tragikomédie, pretože som nikdy v živote nemal byť obvinený z obzvlášť závažného trestného činu. Som obvinený z troch skutkov – založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny. To je oficiálny názov skutku, čo neznamená, že všetkého toho som sa mal dopustiť. V tomto skutku som bol obvinený ako osoba činná, pretože som mal vykonávať obhajobu členov zločineckej skupiny takým spôsobom, aby došlo k ochrane vyššie postavených členov a skupiny ako takej. Za tento zločin je trestná sadzba od 5 do 10 rokov. Bol som tiež obvinený z trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy. Tretím skutkom je ešte obzvlášť závažný zločin vydierania, pretože som mal podľa obvinenia umlčiavať svojho klienta, aby na súde nevypovedal pravdu o skutočnostiach, ktoré vie. On sa nepriznal, neusvedčoval iných, čím som mal chrániť túto zločineckú skupinu.
Takže podľa obvinenia ste neboli členom skupiny, ale mali ste byť pre ňu len činný. Čo to znamená?
Právo striktne rozlišuje medzi osobou činnou pre skupiny a jej členom. Člen zločineckej skupiny je zaradený do hierarchickej štruktúry so subordináciou. Osoba činná by túto skupinu mala nejakým spôsobom podporovať, ale nie je jej členom. Ale obzvlášť závažný trestný čin vydierania, kde hrozí 20 či 25 rokov až doživotie, ale z definície tohto druhu vydierania pácha len člen zločineckej skupiny. Tu bolo prvé závažné pochybenie, že napriek tomu, že som bol obvinený ako osoba v prospech skupiny činná, ale ďalšie skutky mi boli kvalifikované ako členovi skupiny.
Hovoríte o závažnom pochybení. Kto pochybil?
Domnievam sa, že v prvom rade orgány činné v trestnom konaní, teda vyšetrovateľ a prokurátor. To nebolo o tom, aké mali dôkazy, ale o tom, že takéto obvinenie v takejto sadzbe nemalo byť podľa právnej teórie ani nikdy vznesené. My to voláme kvalifikovaná skutková podstata a to je práve to, čo vytkol aj Ústavný súd, že takáto nadkvalifikácia býva účelová a u mňa bolo nedôvodná. Mne táto nadkvalifikácia po celý čas väzby až do jej zmeny bránila v tom, aby súd mohol použiť náhrady väzby – písomný sľub, kauciu či elektronický náramok. Celý ten čas bolo ako argument proti prepusteniu uvádzané obvinenie z obzvlášť závažného skutku. Sudca pre prípravné konanie napriek namietaniu nesprávnej kvalifikácie, rovnako aj senáty Najvyššieho súdu, toto 14 mesiacov ignorovali. Až potom senát Juraja Klimenta poukázal, že medzi osobou činnou pre skupinu a jej členom je závažný rozdiel a preto táto kvalifikácia nesedí. Klimentov senát dokonca spochybnil aj základný kvalifikačný znak vydierania, keď povedal, že tam chýba základný predpoklad, teda násilie, jeho hrozba či hrozba inej ťažkej ujmy. Vlastne povedali, že tam to vydieranie nevidia.
Keď to vezmeme systémovo, boli ste obvinený, išli ste do väzby, podali sťažnosť, ktorá išla zo súdu na súd. Systém je teda dobre nastavený, len to dlho trvá…
Súdy sú povinné skúmať aj kvalifikáciu. U mňa nedošlo k zmene právnej kvalifikácie kvôli zmene dôkaznej situácie, ale k úprave skutkovej vety došlo len na základe právnej teórie. V momente vznesenia obvinenia došlo k môjmu nezákonnému obvineniu v sadzbe 20 rokov až doživotie. To mi celý čas znemožňovalo dostať sa z väzby.
Čo bude teraz?
Už som obžalovaný. Koncom apríla podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry obžalobu. Momentálne je to ale vo vzduchoprázdne, pretože zároveň s rozhodnutím o súdnej väzbe sudca obžalobu preskúmava. Vzniesol som niekoľko námietok, prečo by sa obžaloba mala vrátiť do prípravného konania a teraz čakám, ako rozhodne sudca Špecializovaného trestného súdu. Či obžalobu vráti do prípravného konania, alebo vytýči termín hlavného pojednávania.
Ako často sa stáva, že Ústavný súd prepustí človeka z väzby a upozorní súdy na chyby?
Priznám sa, že ani nesledujem televízne noviny, lebo toho ešte nie som schopný. Počul som ale vyjadrenia, že systém funguje, pretože Ústavný súd ma prepustil. Podľa mojej vedomosti takto Ústavný súd rozhodol po 14 rokoch. Treba ale povedať, že Ústavný súd nepatrí do sústavy všeobecných súdov, preto to nepovažujem za potvrdenie funkčnosti systému. Napriek tomu, že som bol obvinený a obžalovaný, veľmi si sudcovskú nezávislosť ctím. Na druhej strane moju vec prejednával deväťkrát sudca pre prípravné konanie a deväťkrát Najvyšší súd. Až po 14 mesiacoch Klimentov senát skonštatoval, že kvalifikácia, od ktorej sa odvíjala celá moja väzba, je zlá. Pochybenie bolo v prvom rade u vyšetrovateľa, prokurátora, ktorý má zo zákona dohliadať nad vyšetrovaním.
Vy ste skúsený právnik. Čo má ale v takejto situácii robiť obyčajný občan?
V cele sa mi neskôr vystriedalo niekoľko väzňov a presne sa ma pýtali, že keď toto robia mne, čo sa asi deje s bežnými ľuďmi. Myslím si, že to je systémové zlyhanie, pretože dozor prokuratúry bol len iluzórny.
Čím si to obvinenie vôbec vysvetľujete? Tým, že išlo o mafiánsku skupinu?
Áno. Na Slovensku je teraz obrovská snaha o očistu justície a celej spoločnosti. Spoločnosť volá po zmene, lenže niekedy to človek robí tak horlivo, že si neuvedomuje následky. Niektorí vyšetrovatelia NAKA a niektorí prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry sú ako odtrhnutí z reťaze. Ale každý sa ich bojí kritizovať a už vôbec nie ich kontrolovať. Napriek tomu všetkému, čo som zažil, ale musím povedať, že na Slovensku máme drvivú väčšinu špičkových policajtov, prokurátorov a sudcov. Ako advokát som činný od roku 2002. Chyby sa stávajú, ale v tom mojom prípade ich bolo príliš veľa. A to neboli len tie, o ktorých som už rozprával, ale aj ďalšie, ktoré si chcem nechať pre seba, pretože na ne budem poukazovať pri merite veci. Ale tých pochybení bolo veľa. Podal som v júni 2020 sťažnosť proti uzneseniu a rozhodlo sa o nej v januári 2021 s tým, že vyšetrovateľ túto žiadosť pol roka nepredložil prokurátorovi, hoci to musí urobiť okamžite. Vysvetlenie bolo, že vyšetrovateľ toho má veľa. V júli 2020 som bol eskortovaný z Bystrice, bol som vypočúvaný a nahliadol som do spisu. Vyšetrovateľovi som dal vtedy žiadosť o preskúmanie postupu polície, ktorú je povinný bez meškania predložiť prokurátorovi. Keď som dlho nedostával odpoveď, v každom jednom konaní o prepustenie či o predĺženie väzby som na to poukazoval a písal som o tom v januári aj generálnemu prokurátorovi. Ale rozhodnuté o tom bolo až vo februári 2021, keď prokurátor poukázal na to, že vyšetrovateľ túto moju žiadosť omylom založil do nejakej časti spisy a zabudol na ňu, ale vraj je to úplne pochopiteľné a dôvodné, keďže vyšetrovateľ mal toho veľa. Ja si ale nemyslím, že to je dôvodné či pochopiteľné. Vždy sa môže stať chyba, veď sme ľudia. Ale v mojom prípade tých chýb a omylov bolo príliš veľa. Naozaj príliš veľa. Zlyhával dozor prokurátora. Veď ten pri všetkých konaniach počul čím argumentujem a že som túto žiadosť dával, ale neurobil nič.
Neukazuje to, čo hovoríte, práve skôr na zlyhanie jednotlivcov?
Niečo také sa asi nedeje iba mne. Mám pocit, že niektorí príslušníci NAKA a prokurátori majú pocit bohorovnosti. Som si vedomý, že s pánom prokurátorom sa budem stretávať aj na pojednávaní, ale napriek tomu poviem, že podľa mňa pochybil aj on. Minimálne od októbra 2020 vedel o týchto mojich podaniach a neurobil nič. Ako dozorový prokurátor mal minimálne vyzvať vyšetrovateľa k predloženiu týchto podaní. A nie napísať, že je pochopiteľné, že to nedostal, lebo vyšetrovateľ na to zabudol. Áno, aj to sa môže stať, ale mňa to nemusí zaujímať, veď ja som trčal vo väzbe. Pochybení je ale podstatne viac.
Napriek tomuto všetkému sa však môže stať, že vás súd odsúdi. Počítate aj s tým?
Od začiatku som trval na tom, že som nevinný. A budem to hovoriť stále, vykonával som si len profesiu advokáta. U nás je najvyšší trest doživotie, ale ak má byť obhajovanie členov zločineckej skupiny trestné, navrhnem Národnej rade, aby mi dali trest 200 rokov alebo trest smrti. Počas svojej praxe som zastupoval osoby nielen z tejto, ale aj iných zločineckých skupín, ale myslím si, že to patrí do výkonu advokáta. Ak to tak nie je, nech mi dajú 200 rokov. Veď to je komické.
Na vašu podporu sa postavili desiatky advokátov ako aj samotná Slovenská advokátska komora. Vznikla dokonca Iniciatíva advokátov za právny štát (IAPŠ). Čo to pre vás v tom čase znamenalo?
Veľmi pekne ďakujem advokátskej komore aj IAPŠ za to, že ma podporili. Advokátska komora zaslala Ústavnému súdu k mojej ústavnej sťažnosti tzv. list amicus curiae, teda priateľ súdu, kde sa vôbec nevyjadrovali k samotnému prípadu ako takému, ale všeobecne skonštatovali, že som stíhaný pre výkon advokácie, čo je v demokratickej spoločnosti neprijateľné. Tiež nesúhlasili s tým, že OČTK posudzujú, či som konal v rozpore so záujmom klienta. Len advokátska komora ako stavovská organizácia môže toto podľa zákona posudzovať. Neprináleží to hodnotiť vyšetrovateľovi alebo prokurátorovi. To je tiež zlyhanie.
Hovoríte teda, že ste v podstate stíhaný len kvôli členovi takáčovcov Pavlovi K. Ako sa zmenil váš postoj ako advokáta k inštitútu kajúcnika a celkovo k OČTK po tejto osobnej skúsenosti?
Dnes je tu taký trend. Ale radšej ako o kajúcnikoch by som hovoril o spolupracujúcom páchateľovi, ktorý získava benefity. Podľa mňa je kajúcnikom niekto, kto sa prizná, hovorí pravdu a svoj čin ľutuje. Bohužiaľ to tak vždy nie je a zneužíva sa to. Ak by som sa naozaj dopustil činnosti, ktorá mi je kladená za vinu, mohol som sa po dvoch týždňoch vo väzbe priznať, začať spolupracovať a bol by som prepustený. Myslím, že s mojimi vedomosťami a skúsenosťami by som si dohodol beztrestnosť a podmienečné zastavenie stíhania a bol by som už dávno doma. Moja mama ma ale vychovala tak, že niečo také by som nespravil. Keď 15. júla 2020 zamietol sudca pre prípravné konanie moju žiadosť o prepustenie, mal som aj fázu zúfalstva z toho, že dáme konkrétnu námietku a nedostaneme žiadnu odpoveď. Bol som naozaj psychicky zlomený a uvažoval som nad spoluprácou. Moja manželka, mama, sestra boli z toho v rozpakoch. Známi mi aj odkazovali, aby som sa radšej priznal, aj keď vedia, že som nič neurobil. Mohol som byť doma s deťmi.
Čo vám v tom zabránilo?
Síce by som bol s rodinou, ale v skutočnosti by som ju stratil. Nedokázal by som sa deťom, manželke a priateľom pozrieť do očí. Nevážil by som si sám seba. Nedokázal by som sa ani pozrieť na toho pána, ktorého by som videl pri holení v zrkadle. Nedokázal by som to. To bol dôvod, prečo som si uvedomil, že to vydržím. Tvrdím, že veci sa stali inak a ja to pri dokazovaní preukážem. Stretnutie, o ktorom hovoril vo výpovedi voči mne ten kajúcnik, sa vlastne nikdy nestalo. Priznal sa k členstvu v zločineckej skupine a k snáď dvadsiatke obzvlášť závažných zločinov a on má dočasne odložené vznesenie obvinenia. Samotný inštitút kajúcnika odôvodnenie má, ale tieto výpovede musíme verifikovať. Zdá sa mi komické, že som pri tom oceáne času vo väzbe po porovnaní výpovedí kajúcnikov zistil, že všetci tie udalosti opisujú inak.
Čím si vysvetľujete motiváciu vášho obvinenia? Myslíte si, že vyšetrovatelia sledovali iné ciele, napríklad aby ste im pomohli túto skupinu usvedčiť?
Keby som sa naozaj zlomil a porušil svoju advokátsku mlčanlivosť, mohol by som im dať všetko ako na tácke. Myslím si, že toto bol ich prvý plán. Ja som ale mlčanlivosťou viazaný a oni mi stále vysvetľovali, že ako obvinený mlčanlivosťou viazaný nie som. Tak by to ale nemalo byť. Výslovne som ich žiadal, aby si vypýtali od mojich klientov zbavenie mlčanlivosti a potom im budem celé hodiny rozprávať, čo som sa dozvedel. Ale inak sa to nedá. Bolo mi ponúkané, že ak by som rozprával, veci mohli byť inak. Ja som ale na to nemohol pristúpiť najmä preto, že veci sa stali inak. Každému je zrejmé, že kajúcnici sú osoby, ktoré z toho majú benefity, a preto by sa ich tvrdenia mali verifikovať. U mňa si ich ale neoverovali nielen pred vznesením obvinenia, ale ani potom. Pridali len ďalších kajúcnikov, ktorí potvrdzovali výpovede tých predchádzajúcich.
Budete žiadať aj nejaké odškodnenie?
Počul som túto otázku už viackrát. Môj obhajca sa obráti na Európsky súd pre ľudské práva, ale z iných dôvodov, ako je odškodné. V takýchto kauzách európsky súd priznáva v podstate smiešne odškodné. Vráti mi ale niekto môj život späť? Momentálne nad tým vôbec neuvažujem. Stále som veľmi plný emócií. Každý deň doma prichádzam na to, čo všetko sa za tie mesiace dialo. Moja žena zostala zo dňa na deň na všetko sama. Máme troch synov. Napriek mojej časovo náročnej práci som sa o deti naozaj príkladne staral. Ranu na duši budem mať do smrti, a aj keď nejaké zadosťučinenie riešiť budeme, ja by som chcel radšej vrátiť svoj život. Ak by ste mi dali na výber medzi peniazmi, za ktoré by som si kúpil pol Slovenska a možnosťou všetko vrátiť späť, chcel by som to vrátiť späť.
Ak hovoríte o mnohých pochybeniach a zlyhaniach vyšetrovateľov a prokurátorov, nemali by byť za to aspoň disciplinárne stíhaní?
Budem teraz veľmi opatrný, pretože som stále obžalovaný. Veď na toto máme kompetentných. Ešte v januári som sa obrátil priamo na nového generálneho prokurátora, aby preskúmal postup vyšetrovateľa Úradu špeciálnej prokuratúry v záväznosti na postup vyšetrovateľa. Veď tých pochybení tam bolo podstatne viac.
Chcete pokračovať v práci advokáta?
Aj manželka mi povedala: Opováž sa niekedy ešte robiť trestné právo. Robiť trestné právo bol môj celoživotný sen. Ak nemám robiť trestné právo, tak právo pre mňa nemá zmysel.
Ako vnímate politické snahy o zmenu kolúznej väzby a zmenu lehôt?
Súhlasím s tým, keď sa hovorí, že je to mučiaci nástroj. Boli dni, keď na mňa došla panika, a musel som cvičiť aj päť hodín denne. Veľmi mi pomáhal kňaz, ktorý ma držal nad vodou. Dával mi nábožensko-filozofické knihy, ktoré som čítal aj 18 hodín denne. Knihu od Joa Nesba som prečítal za jeden deň. Veď nech si to niekto vyskúša. Videl som tam ľudí, ktorí boli ochotní urobiť čokoľvek, aby sa odtiaľ dostali. Niekedy som mal dni, keď som si myslel, že sa zbláznim. Keď mi vyšetrovateľ zamietol komunikáciu a stretnutia s manželkou či s deťmi, nedostal som ani vysvetlenie. Veď tie rozhovory sa nahrávajú a pri stretnutiach mohol aj niekto byť. Ale nie, mne to jednoducho neumožnili. Po mnohých žiadostiach mi vyšetrovateľ 16. decembra 2020 povolil telefonovanie s manželkou. Toto rozhodnutie mi ale bolo doručené až po Vianociach 12. januára. Bola to náhoda? Psychika počas Vianoc je ešte oslabenejšia. Takto sa človek dostane do štádia, keď je už ochotný aj klamať. Keď v Česku dokážu vykonať najzákladnejšie úkony za tri mesiace, prečo sa to u nás nedá? Počul som argument, že máme poddimenzovaný stav polície, ale mňa to má zaujímať? To nie je argument. Veď ani ja nechcem, aby tu po uliciach behali zločinci, ale všetko s mierou. Počul som, že kolúzna väzba má byť podľa ministerky dlhšia len preto, že obvinenie je vznesené za organizovanú skupinu. Prečo? Argument, že sa niektorí ľudia dostanú z väzby, chápem. Zákon ale pozná tzv. prechodné ustanovenia o časovej pôsobnosti. Veď nikto netvrdí, že to má byť schválené zajtra, ale zmena je jednoznačne nutná. Ak niekto povie, že to nie je mučiaci nástroj, ja hovorím, že je. Trošku sa nám tá túžba po spravodlivosti vymkla z rúk. Veď nemôžeme nastoľovať spravodlivosť pomocou nespravodlivosti.
Zmenilo sa niečo po smrti bývalého prezidenta polície Milana Lučanského?
Áno. Zrazu som po mnohých mesiacoch mohol chodiť do posilňovne. Neviem, či to nejako spolu súviselo, ale spoločnosťou to zarezonovalo. Akoby si, bohužiaľ, zrazu spoločnosť uvedomila, že tí ľudia vo väzbe trpia. Napriek všetkému musím povedať, že príslušníci Zväzu väzenskej a justičnej stráže boli ku mne vždy milí a ústretoví. Sami to tam majú ťažké. Nemôžem na nich povedať krivé slovo.
Plánujete sa možno aj zapojiť a zúročiť tieto svoje osobné skúsenosti aj v prospech spoločnosti?
Samozrejme. Chcel by som pokračovať už len preto, že tým prežitím vnímam veci inak. Malo by sa zvýšiť aj právne povedomie ľudí, pretože tu je jeden denník, ktorý pôsobí pomaly ako tlačový orgán špeciálnej prokuratúry a pôsobí, ako keby oni rozhodovali o tom, kto je vinný a kto nie. Budem sa, samozrejme, veľmi angažovať, pretože sa to netýka len mňa.