VIDEO: Primár Jakub Hložník: Anestéziológovia boli v jednom kole.
Možno už povedať, že Slovensko prekonalo druhú vlnu pandémie? Opatrenia sa uvoľňujú, do nemocníc sa postupne vracajú aj bežní pacienti. Ako sa rozbieha operatíva?
Začali sme operovať, ale narazili sme na problém. Stále máme na oddelení COVID-19 pacientov a zároveň musíme neinfekčných pacientov niekam po zákroku umiestniť. Musíme medzi týmto neustále balansovať. Lekári a sestry nemali skoro rok voľno a nikoho to nezaujíma. Niektoré oddelenia mali práce menej, čo je prirodzené, ale časť lekárov, sestier a ostatných zdravotníckych pracovníkov robila stále pri covidových lôžkach. Práve takí anestéziológovia boli v jednom kole. My sme mali našich lekárov „porozhadzovaných“ po reprofilizovaných covidových oddeleniach, kde sa starali o covidových pacientov, a zároveň nám na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení (ARO) navýšili počet lôžok a plus fungovali niektoré operačné sály, kde sa robili akútne a onkologické operácie. Tam musí byť tiež pripravený anestéziologický tím. Za normálnych okolností sme tu mali sedem lôžok pre ventilovaných pacientov. Dvadsať rokov to stačilo. Teraz sme ich mali 21 a títo pacienti sú ťažko chorí ľudia, to je extrémna práca. Nejde len o ventiláciu, ale aj o komplexnú terapiu. Oddelenie sme mali stále plné a tým pádom sme ani nemali nárok na voľno. Zrazu sa postupne rozbieha aj plánovaná operatíva a my si uvedomujeme, že časť pacientov čakala na operáciu. No personál je dosť vyčerpaný.
Môžu ísť teraz zdravotníci na dovolenky, odísť trebárs na mesiac k moru?
Viete, ako to chodí, povedia, že čerpajte si dovolenky, ale musí byť zároveň zabezpečená prevádzka. Nás bolo málo už aj pred pandémiou a išli sme nadoraz. Odbor anestéziológie a intenzívnej medicíny je personálne značne poddimenzovaný už roky.
Počas núdzového stavu ste si mohli zobrať voľno alebo ísť na dovolenku?
To sa nedalo. Kto by sa staral o pacientov?
S akými operáciami začínate?
Nedá sa povedať, že začíname, pretože sa robilo stále. Akútne operácie, nádory či gynekológia, pôrody sa robili stále. Teraz prechádzame na tie plánované, ktorých odklad počas druhej vlny neohrozoval pacientov. Patria sem artroskopie, operácie kĺbov a podobné zákroky.
Musí byť anestéziológ pri celej operácii?
Tam, kde je pacient v narkóze, musí byť anestéziológ. On nielen uspáva, ale stará sa aj o vitálne funkcie pacienta počas operácie a bezprostredne po nej.
Koľko vás je?
Málo. Anestéziológ nie je lekár, ktorý „len uspáva“. Náš odbor je „anestéziológia a intenzívna medicína“. To znamená, že máme na starosti aj starostlivosť o kriticky chorých pacientov na umelej ventilácii pľúc. Na sedemlôžkovom oddelení potrebujeme aspoň troch lekárov plus jeden je na 21-lôžkovej jednotke intenzívnej starostlivosti. Ostatní sú na operačných sálach, v pôrodnici či ambulancii. Denne to znamená, že pokrývame okolo 15 pracovísk.
Možno očakávať odliv zdravotníkov po tom, čo si zažili za posledného pol roka? Lekárske združenia bijú na poplach, že ak sa nezmenia podmienky pre lekárov, tak mnohí zo systému odídu. Ako je to u vás?
Ťažko povedať, to ukáže čas. U nás sme zatiaľ nezaznamenali nejaký veľký odliv pracovníkov, no je pravda, že niektorí odišli do dôchodku.
ko teda hodnotíte druhú vlnu pandémie?
Myslím si, že vzhľadom na to, v akom stave je naše zdravotníctvo, tak sme to zvládli. Teda myslím konkrétne náš odbor. Nie je to chyba vlády, že umierali ľudia, ani chyba zdravotníctva, lebo milióny ľudí zomierali všade na svete, aj v krajinách, kde je zdravotníctvo v neporovnateľne lepšom stave. Naši pacienti mali rovnakú liečbu a starostlivosť ako pacienti v iných rozvinutých krajinách sveta. My sme mali na ARO podobnú úmrtnosť ako v čase, keď nebol COVID-19. Ten pomer medzi tým, že pacient prežije alebo zomrie, sa pohybuje 60 ku 40 alebo 50 ku 50. U nás končia tí najťažší pacienti často už s multiorgánovým zlyhaním. Ťažké úrazy, infarkty, resuscitácie, krvácania do mozgu. Je pravdou, že teraz ich bolo neúmerne veľa vinou koronavírusu. Keď si zoberiete, že sme museli trojnásobne navýšiť kapacitu lôžok pre umelo ventilovaných pacientov, to tu dvadsať rokov nebolo. A to všetko pre pacientov s ťažkým priebehom.
Na Slovensku sa veľa diskutovalo o ivermektíne, mali ste s týmto liekom skúsenosti?
Mali sme pacientov, ktorí užívali ivermektín už doma a napriek tomu skončili s ťažkým priebehom ochorenia COVID-19 v nemocnici. Boli takí aj u nás na umelej ventilácii pľúc a niektorí aj umreli. My sme ho na začiatku, hneď ako ho povolili, skúšali, ale nezaznamenali sme pozitívny efekt ani u jedného pacienta. Tu si však treba uvedomiť, že u nás sú pacienti v kritickom stave, ktorí vyžadujú veľké množstvo liekov. Tých nezachráni jeden „zázračný“ liek. Predstavme si, že ľuďom diagnostikovaným s COVID-19 dám ako „liečbu“ talizman pre šťastie. Dám talizman 100 pacientom a budem pozorovať, že 99 ľudí sa nakoniec uzdravilo. Ponúka sa záver, že talizman pomáha k liečbe COVID-19, pretože 99 zo 100 sa uzdravilo, ale tak to nie je. Ochorenie COVID-19 má úmrtnosť okolo 1 percenta, takže 99 zo 100 ľudí sa jednoducho bežne uzdraví – či už s ivermektínom alebo iba napríklad paralenom a C vitamínom.
Ako vnímate dezinformácie okolo koronavírusu a ochorenia COVID-19? Čo je podľa vás za tým, že sa ľudia takto vyjadrujú?
Narcizmus, snaha o sebaprezentáciu? Ja neviem. Oni stále majú dačo, a to sú jednoducho takí ľudia. Horšie je, že sa to dostane do povedomia ľudí a tí nadobúdajú pocit, že sa v nemocniciach nič neliečilo, ale to nie je pravda. Často to šíria aj samotní lekári, ale samozrejme takí, ktorí nevideli pacienta s COVID-19 ani cez sklo.
Spomínalo sa, že pacienti prichádzali do nemocnice často zanedbaní, stretávali ste sa s takýmito prípadmi?
Ťažko povedať, do nemocnice sme brali takých, ktorí nutne potrebovali hospitalizáciu. Nemohli sme prijať každého a brali sme len ťažšie prípady. Keby sme mali prijať každého pacienta, tak by sme mali aj tisíc lôžok obsadených. Na COVID-19 oddeleniach boli ťažké prípady, ktoré väčšinou končili na JIS. V jeden deň sme mali aj stovku ťažko chorých pacientov. Nikde vo svete neexistuje kauzálna liečba na COVID-19. Nepoznáme na ten vírus liek. Liečiť ho však vieme. Pacientov liečime, ale nie každý na tú liečbu aj zaberie. To však je len prípad COVID-19.
Mali lekári prístup k zahraničným metódam liečby?
Áno, existujú medzinárodne uznávané odborné spoločnosti a tie vydávajú štandardy liečby. Vedecké spoločnosti neustále vydávali nové postupy a liečba je všade rovnaká. Tu sme pacientom podávali kortikoidy, mali nízkomolekulárne heparíny, vitamíny, podávali sa už aj monoklonálne protilátky, plus u nás na oddelení to bola, samozrejme, umelá ventilácia pľúc, lieky na podporu obehu, obličiek, umelá výživa, sedatíva, antibiotiká pri sekundárnej bakteriálnej superinfekcii a mnohé ďalšie. V tejto liečbe sa nedá len tak skúšať, čo zaberie, musíme sa držať štandardov a podávať overené lieky. Všimli sme si však, že ľahšie zvládali ťažší priebeh choroby astmatici a nakoniec sme sa aj dočítali, že to práve preto, lebo vdychujú inhalačné kortikoidy. Tie aj práve boli alfou a omegou terapie na našom oddelení. Keď bývali sezónne epidémie chrípok, tak to boli práve tí, čo mali chronické problémy s dýchaním, fajčiari a astmatici. No a astmatici zrazu z tejto klasickej skupiny vypadli, samozrejme, nie úplne, ale zrazu ich bolo menej. Kauzálnu liečbu nemáme ani na chrípku, ani na „banálnu“ nádchu, to sú tiež vírusové ochorenia a neviem, či niekedy budeme zaručený liek na COVID-19.
Akí pacienti sa dostávali k vám na oddelenie?
K nám sa dostávali kriticky chorí ľudia, to sú pacienti, pri ktorých liečba už nezaberala. To znamená, že sa u nich rozvinuli problémy s dýchaním do takej miery, že sme ich museli intubovať a napojiť na umelú ventiláciu pľúc. Nie je pravdou, že umelá ventilácia pľúc zabíjala pacientov. Bez nej by nám umrelo sto percent pacientov. Ak sa pacient dusí, nezaberá kyslíková liečba ani liečba highflow – čo je zohriaty a zvlhčený kyslík s vysokým prietokom podávaný maskou, tak inú možnosť ako pacienta napojiť na ventilátor jednoducho nemáme. Pretože ak sa už dusí, tak by umrel v priebehu niekoľkých minút. Naši lekári vypomáhali aj na reprofilizovaných covidových oddeleniach. Na nich sa určilo, ktorí sú ťažko chorí, a potom sme ich chodili kontrolovať. Keď sa ich stav zhoršil, previezli sme ich k nám, kde sme ich napojili na prístroje. Nestalo sa, že by nejaký pacient, u ktorého bola indikovaná umelá ventilácia pľúc, bol ponechaný, aby sa zadusil. Taká vec sa nikdy nestala.
Takže to nebolo tak, že sa pacient len dusil?
Táto choroba nie je izolovaná, môže postihnúť viacero orgánov naraz. K nám sa však dostávali hlavne kvôli potrebe umelej ventilácie pľúc.
Ako dlho u vás ležal pacient?
Mali sme rekord. Pacient u nás ležal 72 dní a prežil. V januári prišiel a prekladali sme ho na interné v apríli. Raz sa mu stav zlepšil, potom sa znova zosypal, už sa s ním rodina rozlúčila. Zmenili sme liečbu a stále sme sa nevzdávali. Teraz leží na internom, je slabučký, chudučký, ale žije. Pritom nebol ani starý, má okolo šesťdesiatky. Keď už pacienti prekonali koronavírus, začali sa u nich objavovať bakteriálne či mykotické – hubové infekcie a to boli potom ich hlavné problémy.
Ako sa zapisovali úmrtia na COVID-19 a v súvislosti s COVID-19?
Niektorí pacienti zomierali aj priamo na covidový zápal pľúc. No boli aj takí, čo infekciu prekonali, boli negatívni a podľahli sekundárnej či už bakteriálnej alebo mykotickej infekcii. Keď sa uvádza v súvislosti s COVID-19, povedal by som, že zomrel na komplikácie spôsobené COVID-19. Ak bol niekto COVID-19 pozitívny, a zomrel na priebeh rakoviny alebo chytil infarkt počas toho, ako bol COVID-19 pozitívny – to by som ho ku covidovým obetiam nezaradil.
Dá sa určiť presný počet úmrtí?
Nedá sa určiť presný počet úmrtí na COVID-19 a v súvislosti s ním. To by museli každého pacienta konkrétne rozobrať na patológii, ale nepitvali všetkých. To sa nedalo a navyše pri mnohých pacientoch to bolo jasné. Bez COVID-19 by tí pacienti prežili, vírus to všetko spustil.
Bola riziková skupina, ktorá bola náchylná na ťažší priebeh ochorenia, aj medzi mladými?
Mladí ľudia, ktorí zomreli, boli obézni a cukrovkári. Pandémia vniesla tragédie do celých rodín. Je pravda, že my vidíme tie najhoršie prípady a veľa ľudí prekoná COVID-19 pomerne ľahko, ale tam, kde zasiahla, zanechala strašné tragédie.
Aké bude leto, obávate sa tretej vlny?
Osobne dúfam, že keďže je časť populácie zaočkovaná, časť už ochorenie prekonala, tak problém, ktorý nás čaká, už nebude mať také rozmery, aké sme zažili. Vieme, čo náš čaká a už budeme lepšie pripravení najmä po logistickej stránke. To, čo sme zažili v marci, bolo naozaj strašné. Na vrchole pandémie v strede marca sme v Univerzitnej nemocnici Bratislava mali vyše 400 covidových pacientov. Teda vyše sto percent pôvodnej predpokladanej kapacity infekčného oddelenia. Ľudia sa očkovania boja, čo je prirodzené. Krajiny, kde sa podarilo zaočkovať veľkú časť populácie, sú na tom epidemiologicky veľmi dobre. Vlastne aj my. Veď počty pacientov neustále klesajú a jeden z hlavných faktorov, ktorý je za to zodpovedný, je práve očkovanie. My sme zatiaľ nemali ťažko chorého zaočkovaného pacienta s COVID-19 a podobne sú na tom aj v iných nemocniciach. Navyše nám nevypadávajú pozitívni a chorí zdravotníci ako cez zimu, keď kolabovali oddelenia aj kvôli chorým zdravotníkom.