Odišla Hana Somorová, nezameniteľná tvár Pravdy

Na sklonku minulého týždňa v piatok pred polnocou dotĺklo srdce Hany Somorovej. Kto čítal Pravdu posledných tridsať rokov 20. storočia, len ťažko sa bude zmierovať s tým, že jedna z veľkých postáv slovenskej žurnalistiky už nie je medzi nami.

, 05.06.2021 18:30, aktualizované: 07.06.2021 00:00
Hana Somorová, redaktorka, Pravda Foto:
Hana Somorová v čase, keď pôsobila v Pravde.
debata (12)

Posledné mesiace viedla zúfalý boj. Na konci zimy mi zatelefonovala a vložiac do hlasu posledný zvyšok sebaovládania, oznámila: zostávajú mi tri mesiace života.

Hanka bola vždy veľký bojovník, ale zápas s rakovinou, nehľadiac na pre ňu takú príznačnú húževnatosť a vytrvalosť, nezvládla s takým úspechom ako viacero veľkých káuz spojených s ochranou slovenského prírodného či kultúrneho dedičstva. Neodmysliteľná cigaretka, verný sprievodca jej života, sa ukázala ako spoľahlivý spojenec zákernej choroby.

Málokto tak ako Hana Somorová stelesňoval osud generácie narodenej krátko po skončení druhej svetovej vojny. Bola krásnym dievčatkom. Na svet prišla 18. mája roku 1947 do rodiny Somorovcov v Ivanke pri Dunaji. Podľa zverokruhu sa jej život mal riadiť a aj sa riadil znamením Býka. Mala naozaj nepredstaviteľne tvrdošijnú povahu a čo si zaumienila, to dosiahla. Bola útlejšej drobnej postavy a keď z dievčiny vykukla mladá žena, sochári by si ju isto radi pozvali do ateliéru. Lenže ona si viac než rokmi vyprchávajúcu fyzickú krásu ctila iné prednosti.

Znalá veci, vášnivá, odvážna

Okolie, najprv študentov a potom, keď vstúpila na novinársku dráhu, čitateľov, očarila mladá žena s vyhranenými názormi na to, ako by mala vyzerať dobre spravovaná občianska spoločnosť. Bola vynikajúca študentka. Potvrdila to nielen maturita s vyznamenaním. Keď sa v roku 1965 prihlásila na Univerzitu Komenského na štúdium žurnalistiky, otvárala rebríček prijatých študentov. Hlásilo sa ich 150, zobrali zopár šťastlivcov.

Po dvoch rokoch odišla zo štúdia, zdalo sa jej príliš bifľošské, plné memorovania. Chvíľu pracovala v Štarte, Slovenke a potom na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa objavila v Pravde vo víkendovej nedeľnej prílohe. Diaľkovo dokončila štúdium a začala sa venovať témam, ktoré ju vždy priťahovali. Ochrane lesov, vôd, prírodného a kultúrneho dedičstva.

Záber mala neuveriteľne široký. Možno to vyplývalo z toho, že mala po celý život len jedného skutočného partnera, ktorý ju nemohol podviesť – prácu a knihy, literatúru krásnu aj odbornú. Čítala aj pracovala tempom Jacka Londona. Ale, pravdaže, bola tu istá láska, kto by sa v mladosti nezaľúbil, no z nejakého dôvodu to nevyšlo. Hana vedela dôkladne ukrývať svoje tajomstvá. Nie menej ako cenné novinárske zdroje. V jej živote sa potom celkom prirodzene objavili priatelia, ktorí s rovnakým zaujatím ako ona chceli uchovať a zveľadiť to, čo robilo Slovensko krásnym, typickým, originálnym, iným a nenapodobiteľným v Európe.

Nezabudnime ešte na jeden moment, ktorý sformoval jej zmýšľanie. Záľuba v turistike a horolezectve. Bola výbornou horolezkyňou. Prešla Tatry krížom-krážom, keď dobyla vrcholy hôr, uvidela krajinu z inej perspektívy a so všetkým, čo ju zdobilo aj špatilo. Zrejme práve počas výstupov na štíty, keď sa zbavovala stresu a napätia, získavala energiu na reportáže, ktoré začali meniť pohľad na krajinu. Skôr ako začneš o niečom písať, musíš to dobre spoznať, porozumieť a precítiť.

Jedna z Haniných priateliek a kolegýň, ktoré ju poznali od študentských čias, Oľga Vavrová, dáva do pozornosti, úžasnú racionalitu, ženu s chladnokrvnou logikou argumentov, ktoré nepustili ani milimeter. A, pravdaže, to, ako výborne narábala so slovom, ohýbala ho ako zručný sklár roztavenú sklovinu. Vždy nachádza slová, čo vystihovali situáciu a ťali do živého.

S jej menom sa spája publikácia Bratislava nahlas, ktorá v druhej polovici osemdesiatych rokov predznamenala novembrové udalosti. Veci, ktoré sa dovtedy o zanedbávanom životnom prostredí len tutlali, odrazu vyplávali na povrch. Stáli za nimi vedci, lekári, architekti, environmentalisti a tiež redaktorka Nedeľnej Pravdy Hana Somorová. Ján Budaj, jedna z tvárí Novembra, označil 64-stranovú publikáciu za faktografiu previnení minulého režimu.

Vlani v októbri Andrej Barát v spomienkovej reportáži Pravdy priblížil rolu Somorovej v prebúdzaní spoločenského vedomia. To, do čoho sa pustila, hraničilo s odvahou nič netušiacich, povedal zasa na margo novinárčiny Hany Somorovej jej dlhoročný kolega Bohuš Lenický.

Tisíc výtlačkov Bratislavy nahlas postavilo režim do pozoru a keď sa chystala dotlač ďalších dvoch tisíc, zhabali ich. Hana Somorová, pravdaže, dobre tušila, čo ju môže čakať, ale nehľadiac na všetky riziká, stavila všetko na jednu kartu, podobne ako iní, čo stáli za Bratislavou nahlas.

Jedna z nás

V čom spočívala Somorovej jedinečnosť? V tom, že svojimi článkami vybojovala s inými odvážnymi kolegami pre Pravdu morálne právo na to, aby reálne ovplyvňovala spoločenské dianie aj po veľkom revolučnom tresku. Nebola jediným buričom v redakcii, ale viac ako ktokoľvek iný vytŕčala z radu. Milovali ju tisíce čitateľov, pretože vyjadrovala ich názory. To, ako vyzerá ich miláčik, však spoznali až počas vášnivých televíznych diskusií po 17. novembri 1989.

Vtedy mnohých Somorová prekvapila po druhý raz. Nezmenila kabát, nezačala nadávať na všetko, čo bolo spojené so 40 rokmi snáh o vybudovanie socializmu. Možno to súviselo s tým, že prežila rok 1968, že si neželala, aby pád byrokratického skostnateného dogmatického režimu priniesol primitívnu reštauráciu kapitalizmu, v ktorom človek predávajúci svoje svoju prácu, zručnosti, tvorivosť mal „držať hubu a krok“. Jeden z čitateľov Pravdy raz napísal do redakcie list, kde jej ďakoval: "Som rád, že ste zostali nielen zelenou, ale že vám záleží aj na tom, ako žijeme my čo nepodnikáme, ale poctivo sme budovali túto krajinu s nádejou, že život bude lepší. Tak ako si ho predstavoval Alexander Dubček.“

Vrcholným kúskom už ponovembrovej investigatívnej žurnalistiky bolo Somorovej rola v odhalení aféry Tatragate v roku 1991. Dva roky po revolúcii oslovil známy environmentalista Mikuláš Huba štyroch novinárov: Hanu Somorovú z Pravdy, Mirku Staszovú z Nového slova, Petra Šporera z Práce a Ľuba Lazového zo Smeny s návrhom, aby sa pokúsili zastaviť počínanie viacerých vtedajších vrcholových politikov na čele s neskorším prezidentom Michalom Kováčom. Tí, ako spomína Mirka Staszová, pripravovali predaj Vysokých Tatier americkým developerom cez akciovku Tatra Mountains Corporation. Huba poskytol všetky podklady vrátane podpísaných zmlúv. Dušou novinárskej štvorice bola Hana Somorová. Nápad publikovať článok podpísaný štyrmi známymi novinármi v jeden deň v štyroch médiách otriasol krajinou a "veľkolepý“ podnikateľský zámer bol zastavený.

Mirka Staszová upriamuje pozornosť na novinársku nezištnosť Hany Somorovej podeliť sa o informácie. "Bola odvážny a charakterný človek, vždy vynikajúco pripravená na zvládnutie témy, mala dokonale preštudované veci, nech šlo o výstavbu v Demänovskej doline, alebo v Roháčoch, či problematiku jazier plných toxických gudrónov z Petrochemy Dubová,“ spomína Staszová.

Vedec, lesník a ochranár Milan Koreň si na Somorovej cenil jej odbornosť a pohotovosť, to, že vždy bola tam, kde sa žiadalo povedať niečo dôležité k rozvoju cenných prírodných území krajiny. "Bol to človek, ktorému išlo o presadzovanie podstaty života. Slovensku bude veľmi chýbať, mala rešpekt a bola rešpektovaná aj najvyššími autoritami. Dnes je v ochrane prírody veľa prúdov, mnohé nie sú vyhranené a preukazné. Žiaľ, poniektoré do života nevniesli nič dobré a paradoxne ho vracajú späť.“

Hana Somorová objavila viacero mladých novinárskych talentov. Učila poctivo pracovať s faktami, skúmať všetko, čo súvisí témou, do ktorej sa autor púšťa. Do práce chodila prvá, mala prečítané všetky noviny, vypočuté ranné správy, mala nos na tipy a sypala ich ako z rukáva. Nebola vedúcou redaktorkou prílohy, ale ako vekom dozrievala, nenápadne usmerňovala chod vecí, na ktorých jej záležalo, a vždy, ako sa ukázalo, šlo o niečo dôležité.

Bola vášnivou pestovateľkou kvetín, zeleniny a ovocia, vynikajúcou kuchárkou, milujúcou dcérou, tetou, ktorá malú neter vytiahla tam, "kde sa nebo začína a márnivý ľudský svet sa ocitá pod nohami“.

Bola jednou z nás, dcérou ľudu, na to slovo sme akosi v snahe byť moderní zabudli. Dobre poznala slovenskú spoločnosť, jej nálady. Do práce cestovala autobusom a nechtiac sa dozvedala, čo ľudí trápi. Vravela, že novinár je ako lekár, musí vedieť diagnostikovať aj to, čo mu sám pacient nevie popísať.

Hana Somorová bola viac než len pozorovateľ života slovenskej spoločnosti. Jej reportáže chtiac-nechtiac nútili povolaných, aby reagovali na to, čo sa okolo nás deje. Bola jednoducho novinárkou, ktorá život nielen odzrkadľovala, ale sama ho svojimi životnými postojmi menila.

Hanka, zostaneš navždy v našich srdciach.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #denník Pravda #Hana Somorová
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy