Slovenský parlament dokument schválil 17. júla 1992, v čase, keď bola Slovenská republika ešte súčasťou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a uskutočňovali sa rokovania českej a slovenskej reprezentácie o ďalšom usporiadaní zväzkov medzi Slovákmi a Čechmi. Prijatie deklarácie ako jednostranný krok Slovenska posunulo tento proces k dohode o rozdelení Česko-Slovenska.
Výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR je na základe zákona Národnej rady (NR) SR z 20. októbra 1993 pamätným dňom SR.
Heger: Snažím sa viesť krajinu v súlade s hodnotami
Odkaz Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky je stále aktuálny a živý. Pri príležitosti 29. výročia od jej podpísania to pre TASR povedal premiér Eduard Heger (OĽANO).
Deklaráciu považuje za jeden z dôležitých politických krokov k vytvoreniu samostatnej Slovenskej republiky. „Za dôležité považujem, že sa v nej Národná rada SR zaväzovala rešpektovať práva každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta. Žiaľ, nie vždy vládnuce politické reprezentácie postupovali v súlade s touto deklaráciou,“ uviedol.
Premiér doplnil, že sa snaží viesť vládu v súlade s hodnotami, ku ktorým sa vtedajšia národná rada formou deklarácie prihlásila. Považuje ich za správne.
Čaputová: Záväzkom je aj rešpektovať práva každého občana
Deklarácia o zvrchovanosti SR bola dôsledkom predchádzajúceho vývoja, keď sa slovenská politická reprezentácia nedokázala dohodnúť s českou reprezentáciou na podobe štátoprávneho usporiadania republiky. Pri príležitosti 29. výročia prijatia tohto dokumentu to pre TASR uviedla prezidentka SR Zuzana Čaputová.
„Vtedajšia národná rada preto deklarovala zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa. Treba tiež pripomenúť, že touto deklaráciou národná rada prijala aj záväzok rešpektovať práva každého jedného občana vrátane národnostných a etnických menšín a zaviazala sa dodržiavať demokratické a humanistické odkazy Európy,“ spresnila s tým, že suverenita štátu je dôležitá hodnota a môže byť v súlade s európskymi hodnotami a s rešpektom k iným.
Kollár: Slováci podporili zvrchovanosť
V texte Deklarácie Slovenskej národnej rady (SNR) o zvrchovanosti SR je zhrnuté naše tisícročné úsilie o národnú slobodu. Pre TASR to pri príležitosti 29. výročia jej podpísania povedal predseda Národnej rady (NR) SR Boris Kollár (Sme rodina).
„Poslanci jej prijatím dali jasne najavo, že chcú dosiahnuť zásadnú politickú zmenu. Deklarovaním štátnej suverenity sa Slovensko vydalo na cestu samostatnosti a Slováci sa prijatím tohto historického dokumentu jednoznačne vyjadrili, že sú za zvrchovanosť Slovenskej republiky,“ uviedol.
Deklarácia zvrchovanosti
Slovenská národná rada (SNR) prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 v čase, keď bola SR ešte súčasťou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a prebiehali rozhovory českej a slovenskej reprezentácie o ďalšom usporiadaní zväzkov medzi Slovákmi a Čechmi. Podľa navrhovateľov k prijatiu deklarácie došlo potom, keď sa už nepredpokladali významnejšie zvraty v rokovaniach o ďalšom štátoprávnom usporiadaní ČSFR.
Výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR – 17. júl – je na základe zákona Národnej rady (NR) SR z 20. októbra 1993 pamätným dňom SR.
Po júnových voľbách v roku 1992 (konali sa 5. – 6. júna) sa víťazné politické subjekty v Čechách a na Slovensku – Občianska demokratická strana (ODS) a Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) dohodli na vzájomných rokovaniach o riešení štátoprávnych problémov vtedajšej federácie. Zo strán, ktoré sa ocitli v parlamente v novom volebnom období, mala vznik samostatnej SR v programe len Slovenská národná strana (SNS). Víťazné HZDS navrhovalo prijatie deklarácie aj novej Ústavy SR a vyhlásenie referenda o štátoprávnom usporiadaní. Ihneď po voľbách, 9. júna 1992, sa začali rokovania slovenskej a českej reprezentácie a premiérov Vladimíra Mečiara a Václava Klausa. Pre odlišné predstavy o podobe spoločného štátu sa však skončili neúspechom.
Predsedníctvo SNR sa rozhodlo zvolať tretiu schôdzu SNR na 17. júla a na jej program zaradiť rokovanie o návrhu Deklarácie o zvrchovanosti SR. Dovtedy mali jej návrh prerokovať poslanci v poslaneckých kluboch.
Poslanci neschválili návrh Františka Mikloška (KDH), aby parlament prijal návrh na vyhlásenie referenda o vystúpení SR z ČSFR na základe ústavného zákona. Naopak, podporili návrh Vladimíra Miškovského (SNS), aby sa o prijatí deklarácie hlasovalo deklaratívne – teda nie pomocou hlasovacieho zariadenia, ale tak, že každý poslanec menovite a verejne ohlásil svoje rozhodnutie.
Deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky bola schválená 17. júla 1992 na schôdzi, ktorú viedol predseda SNR Ivan Gašparovič. Za prijatie deklarácie hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov, 24 bolo proti a desiati sa hlasovania zdržali.
Tri dni po schválení deklarácie, 20. júla 1992, rezignoval československý prezident Václav Havel so slovami: „Tak, ako sa nechcem stať brzdou historického vývoja, nechcem byť ani dosluhujúcim úradníkom.“
Mečiar a Klaus sa napokon na rokovaní v legendárnej brnianskej vile Tugendhat 26. augusta 1992 dohodli na definitívnom rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda.
V nadväznosti na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR schválili poslanci 1. septembra 1992 Ústavu SR. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa zmenil názov Slovenská národná rada na Národná rada Slovenskej republiky.
Samostatná Slovenská a Česká republika vznikli 1. januára 1993.
Na oslavu prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR sa niekoľko rokov stretávali občania pri vatrách, ktoré dostali názov Vatry zvrchovanosti.