Vašečka: Bolo by naivné čakať, že pandémia neprinesie protesty

Chýbajúca dôvera, narušená rovnováha a nekonzistentná komunikácia. Podľa sociológa Michala Vašečku najmä tieto faktory stoja za protipandemickými protestami v uliciach. Okrem toho sú očakávaným vyústením frustrácie časti spoločnosti, čo vôbec neprekvapuje.

09.08.2021 12:00
Michal Vasecka Foto: ,
Michal Vašečka
debata (76)

Oproti susedným krajinám však Slovensko vyniká tým, že politici najviac zneužívajú pandémiu na vlastné mocenské ciele. Dôsledkom je potom absencia konsenzu na základných riešeniach pri boji s pandémiou.

O čom vypovedajú súčasné protesty? Je to len prejav aktuálnej nespokojnosti časti populácie s protipandemickými opatreniami alebo to má hlbšie korene?

Dôvodov je viacero. Prvá vec je, že protesty proti pandemickým opatreniam a proti očkovaniu sú po celej Európe. Slovensko v tomto vôbec nie je výnimočné. Ba dokonca možno povedať, že protesty na Slovensku sú menej dramatické ako v mnohých iných krajinách EÚ. Takže nemali by sme sa v tom utápať a považovať to za niečo šokujúce. Po druhé to, že spoločnosť bude reagovať silne, možno až násilne, bolo zrejmé od prvej vlny. Bola narušená rovnováha spoločnosti a jej ontologická istota a viacerí na to upozorňujú už dlho. Takže opäť, nedeje sa nič výnimočné, pretože to, čím sme si všetci prešli za rok a pol, je naozaj bezprecedentné. Očakávať, že to neprinesie nejaké protesty, by bolo naivné. Po tretie, to, že k tým protestom prichádza v tejto podobe, je aj výsledok pôsobenia antisystémových síl. To, čo sme videli v uliciach Bratislavy, bol do značnej miery výsledok pôsobenia strán ĽS NS a Republika, obohatených o nejaké skupiny antivaxerov, ktorí sú takisto radikálni v odmietaní štátu ako organizovaného násilia. A po štvrté, to, že protesty vôbec prebiehajú, je aj výsledok istej nekonzistentnej komunikácie rôznych politických elít. Tie ľudí ubezpečujú v tom, že je úplne štandardné protestovať proti opatreniam vlády, a že je skvelé, že protestujú proti tomu, že sa majú dať očkovať. V tomto kontexte som sa pozrel, ako vyzerajú odporúčania politických strán z rôznych krajín strednej Európy a musím povedať, že pri pohľade na slovenskú politickú scénu je to skoro najtragickejšie. Politici využívajú a zneužívajú krízu na svoje vlastné ciele, pričom nie je medzi nimi konsenzus ani na tom, že minimálne odporúčať očkovanie je povinnou jazdou. A dokonca ešte aj tí, ktorí o očkovaní hovoria pozitívne, ako napríklad Richard Sulík, to vyvažovali nevhodnými poznámkami o tom, ako „to“ nikdy dostať nemôžu. Dalo by sa to preto obrátiť – zaočkovanosť slovenskej populácie je síce pomerne nízka, ale vzhľadom na to, ako je téma komunikovaná, tak je evidentné, že médiá zohrávajú celkom pozitívnu rolu. Pretože keby to bolo iba na komunikácii zo strany politických lídrov, tak by miera zaočkovanosti bola zrejme ešte nižšia.

Filozof Francis Fukuyama písal o tom, že v každom jednotlivcovi tkvie túžba po uznaní a dôstojnosti, pričom keď sa nedostaví, vzniká kolektívny protest. Nie sú protipandemické opatrenia len poslednou kvapkou v pohári a kauzou na verejnú manifestáciu nespokojnosti časti populácie so životnou úrovňou a systémom?

Je to tak. U ľudí, ktorí boli veľmi nespokojní, unavení a prejavovali veľkú nedôveru k politickým lídrom a politike ako takej, pretiekol pohár. Nezabúdajme, že všetko dianie na Slovensku sa odohráva na pozadí veľmi vysokej vzájomnej nedôvery medzi ľuďmi a veľmi vysokej nedôvery k inštitúciám či k vláde. Tak to je vo väčšine transformujúcich sa krajín. No na Slovensku miera nedôvery dosahuje veľmi vysoké hodnoty, ktoré sú už bližšie k Ukrajine, Rusku alebo niektorým balkánskym štátom ako k ostatným krajinám strednej Európy. Toto je na Slovensku veľmi vážny problém, no zároveň dlhodobo už nič prekvapujúce. Úplne inou dimenziou je, že ľudia odmietajú očkovanie nielen preto, že nemajú dôveru, ale aj preto, že nie sú dostatočne presviedčaní svojím okolím. Teraz nemyslím na politikov, ale na všeobecných lekárov, starostov obcí, do istej miery i kňazov. To sú ľudia, ktorí sú na rurálnom Slovensku kľúčoví a požívajú vyššiu dôveru ako ostatní. Treba však povedať, že aj lekári na miestnej úrovni bývajú prekvapujúco zasiahnutí konšpiračnou mentalitou a permanentnou nedôverou ku všetkému. Dnes je to očkovanie a zajtra to môže byť niečo iné. Iba očkovanie je špecifické tým, že je veľmi intímne – je to niečo, čo súvisí s telom, a tak sa v tej téme ľudia nachádzajú lepšie.

Môžu byť za stav, do ktorého sme sa dostali, zodpovedné sociálne siete? V tom zmysle, že to presviedčanie sa presúva na platformu v on-line prostredí, kde ľudia omnoho jednoduchšie potvrdzujú svoje názory a utvrdzujú sa v nich? Alebo je to len časť mozaiky problému?

Určite, to je známa vec, že sociálne médiá nás utvrdzujú v tom, čo si myslíme, a keď si niekto myslí niečo iné, máme tendenciu vôbec ho nepočúvať alebo rovno ho škrtnúť z okruhu našich priateľov. Potom sa stále ponárame hlbšie a hlbšie do svojho vlastného presvedčenia a iné názory považujeme nielen za prekvapujúce, ale aj za nelegitímne či rovno škodlivé. To by však ešte nebolo to najtragickejšie – vďaka sociálnym médiám a ich algoritmom s inými názormi celkom prestávame dochádzať do kontaktu. A tak máme pocit, že ani neexistujú. Keď potom niekto takými názormi disponuje, tak je to pre nás človek niekde na okraji, miestny blázon. A to, žiaľ, prilieva olej do ohňa. Naša spoločnosť neskorej moderny sa v tomto zmysle silne atomizovala a my sme sa uzavreli do presne definovaných okruhov priateľov, kolegov a známych. Tie boli aj v minulosti definované vzdelanostne, profesionálne či pospolitostne a dialo sa to už pred príchodom sociálnych médií. Tie však procesu uzatvárania zasadili poslednú ranu. A tak sme všetci začali žiť v nejakom smere vo svojich bublinách.

Demokracia je diskusia, ktorá v ideálnom prípade vyústi do konsenzu. Je podľa vás dialóg medzi atomizovanými bublinami možný? Prípadne ako by mal vyzerať?

Vôbec nemám tendenciu niekoho obviňovať, ale je to obraz toho, kam sme dospeli. Ide o stav, v ktorom obidve strany majú pocit, že nemá zmysel hovoriť s druhou stranou, že to je vlastne zbytočné. Nedá sa povedať, že diskusia by nemala zmysel, lebo inak sa z toho nedostanete. Ale je faktom, že sú témy, kde jedna strana hovorí veci, ktoré sú natoľko hlúpe alebo neprijateľné z nejakých dôvodov, alebo sú tie pozície natoľko vzdialené, že tam neexistuje priestor pre kompromis. Ako napríklad v diskusii medzi zástancami pro-life a pro-choice, pokiaľ tie strany nemajú tendenciu aspoň v niečom ustúpiť a nájsť kompromis, tak ho nemôžu nájsť. Tam neexistuje kompromis, pokiaľ tí ľudia budú zotrvávať na svojich pozíciách. Ak sa stretnete s niekým, kto bude tvrdiť, že Zem je plochá, tak tam sa nedá nájsť kompromis – kompromisom bude valec? A v prípade vakcín sa dá presviedčať ľudí, ktorí sú zneistení, a tých je ešte stále väčšina, ale s presvedčenými radikálnymi antivaxermi sa veľmi kompromis dosiahnuť nedá, pretože oni odmietajú akékoľvek očkovanie en bloc. No a tam je veľmi ťažké diskutovať. Taká diskusia ani nemá riešenie. Čiže potom sa z nej obe strany snažia vycúvať.

Nespokojnosť s „novým normálom“ zrejme pramení aj z konzervatívneho mentálneho nastavenia ľudí. Z evolučného hľadiska sa totiž javí ako efektívna stratégia udržiavať stav a pravidlá, ktoré fungovali v minulosti. Svet však napreduje čoraz rýchlejšie a zavedené pravidlá treba čoraz častejšie prehodnocovať. Aké sú hlavné faktory umožňujúce spoločnosti lepšiu adaptáciu na zmenu?

To je veľmi dobrá otázka, tak poviem dve tézy. Po prvé, zmeny, ktoré sa dejú za posledných desať rokov, sú tak rýchle ako nikdy predtým v histórii ľudstva. Takže to, že to nevieme teraz spracovať, by nemalo nikoho prekvapovať, a navyše – bude sa to ešte zhoršovať. Ja by som obrátil. Súčasné zmeny sú také rýchle v priebehu našich životov, že je skôr prekvapujúce, že sme ešte nestratili schopnosť adaptovať sa, a nové technológie to zrýchľujú absurdným spôsobom prakticky každý deň. Druhá téza je, že pandémia priniesla zmeny tak radikálne z večera do rána a ľudia sa veľmi ťažko vysporadúvajú s predstavou, že svet už nikdy nebude taký, aký bol predtým. Naša ontologická istota bola narušená, a to bez prípravy – je to presne ten typ narušenia istoty, ako keď nám zomrie niekto blízky, bez toho, aby sme si predtým čo i len pripustili, že k tomu môže prísť. V prípade pandémie sme neboli pripravení dvojnásobne, pretože ľudia uverili v silu technológií, uverili v samých seba. Nepripúšťali sme si, že niečo ako pandémia môže prísť – čo sa dnes ukazuje ako mimoriadne naivné. Sto rokov sme to nezažili a mysleli sme si, že sme vyhrali. A náhle pandémia ukázala, že to tak nie je a že sa to bude opakovať. Takže prebieha pocit vytriezvenia, celé ľudstvo si náhle uvedomilo, že vôbec nie sme takí silní a nemali by sme byť takí sebavedomí, ako sme boli. No mnohí ľudia takto o svete nepremýšľajú a pre nich je samozrejmosť, že sa plnohodnotne vrátia tam, kde ich niekto z ich komfortnej zóny dostal. A nevedia si predstaviť, že by to nebolo možné. A ani to by nás nemalo prekvapovať, iba naša zrýchlená doba nám neumožňuje to spracovať, takže potom ľuďom pretekajú nervy. V tomto zmysle protesty na Slovensku vôbec neberiem ako tragické, pretože úplne pokojne by sa dalo čakať niečo horšie. No a vzhľadom na to, že to je organizované úplne cielene politickými silami, možno ľudia stále o tých veciach na Slovensku premýšľajú celkom realisticky.

Aké je podľa vás východisko? Ako by mal štát prispieť k tomu, aby sa ľudia v dnešnom rýchlom svete necítili takí stratení?

V tom štát nemôže urobiť nič iné, ako ponúknuť ľuďom sociálne istoty v širšom zmysle slova. Sociálne istoty nemyslím v zmysle peňažnom, to je jedna časť toho príbehu. Najdôležitejšou istotou pre ľudí je, keby nadobudli pocit viery vo svoje okolie, v inštitúcie a seba samých. A hlavne nejakú nádej do budúcnosti. Nedostatok tejto istoty však nie je iba na Slovensku, to platí po celom svete – optimizmus ohľadom budúcnosti sa vytratil. A to prináša všetky tie neštandardné reakcie na to, čo sa deje. Napriek tomu, že mnoho vecí sa prudko lepší, tak my sme úplne všetci v nejakej miere nasiaknutí chýbajúcim optimizmom do budúcnosti. Ja tiež – ani mňa smerovanie ľudstva a v menšom Slovenska nenapĺňa mimoriadnym optimizmom. Paradoxom je, že svet nie je horším miestom na život, no naše ašpirácie prudko narástli.

© Autorské práva vyhradené

76 debata chyba
Viac na túto tému: #očkovanie #Michal Vašečka #koronavírus