V utorok bol z väzby prepustený bývalý riaditeľ SIS Vladimír Pčolinský. Boli mu totiž zrušené obe obvinenia. Obvinenie bolo zrušené aj proti známemu právnikovi Zoroslavovi Kollárovi či finančníkovi Jaroslavovi Haščákovi. Sú namieste obavy?
V prvom rade musím uviesť, že o týchto kauzách viem iba z medializovaných informácií a nepoznám detaily z vyšetrovania. Tým sa nechcem vyhovárať, skôr poukázať na to, že tie nepoznajú ani politici, ani prípadný „sudca lynč“, nech by sa ním cítil byť ktorýkoľvek bežný občan rýchlo si vždy a na všetko utvoriaci názor (nemyslím nikoho konkrétneho). Obvinenie ešte neznamená, že niekto spáchal trestný čin a, úprimne, v mnohých prípadoch hranica medzi dôkazmi usvedčujúcimi a len dôkazmi poukazujúcimi na istú mieru pravdepodobnosti, býva veľmi tenká. Tie druhé môžu byť chápané ako dôkaz iba v diktatúre, nie v demokratickom štáte. A to si mnohí neuvedomujú.
Nepovažujete to aj v súvislosti so spochybňovaním ďalších trestných stíhaní za istý obrat v úspešnom boji s korupciou a klientelizmom?
Viete, z tých informácií, ktoré sa šíria medzi odbornou verejnosťou, ale aj z niektorých mojich osobných skúseností s niektorými z obvinených v tých mediálne známych kauzách z času, keď boli na výslní a keď sa ich správanie dalo vykladať aj ako hraničiace napríklad s vyhrážaním, nepochybujem, že mnoho týchto ľudí je v skutočnosti vinných a zaslúžia si trest. Na druhej strane tieto prípady sa miešajú s mnohými ďalšími, ktoré z dôkazného hľadiska sú veľmi nepresvedčivé a navyše sa týkajú aj ľudí, o ktorých morálnom profile predtým nebolo pochýb. Ako budeme riešiť takúto situáciu? Spravodlivo? Áno, tak by sa mala, ale na to v prvom rade musíme nechať pokoj vyšetrovateľom, prokurátorom, sudcom, a ten teraz jednoducho nemajú.
Časť verejnosti, ale najmä politikov, to rozhorčilo. Vás nie?
Jednotlivec má vlastný názor, niekto sa rozhoduje viac podľa faktov, iný podľa emócií. Ale keď tie názory dáme dohromady, v dave sú rozhodujúce emócie. Môžeme sa rozčuľovať, koľko chceme, ale minimálne rovnako nebezpečné ako korupcia sú neodôvodnené trestné stíhania, pretože dnes sa môžu týkať niekoho, kto mi lezie na nervy v televízii, ale zajtra sa to môže týkať mňa, a to už potom na veci každý nahliada inak. Rozhorčuje ma, že už dlhé roky prebieha politický zápas postavený ani nie na hodnotách či praktických riešeniach, ale na vzájomnom obviňovaní sa zo zločinov, a to väčšinou bez dôkazov. Ľudia na túto hru skočili. A zrazu má o očiste verejného života od korupcie, ktorá sa, mimochodom, našťastie začala už pred pár rokmi, rozhodovať politik či samozvaný nadšenec. Vytvára sa tak tlak na vyšetrovateľov, prokurátorov i sudcov, aby rozhodovali, ako je populárne a nie podľa práva, a žiaľ viacerí takýmto tlakom nie sú ochotní čeliť a radšej rozhodnú ako je populárne, aj keď bez dostatočných dôkazov.
Ako napríklad?
Typickými príkladmi sú iné typy väzby než je úteková väzba v prípade korupčných káuz. Najmä pokiaľ ide o kolúznu väzbu, tá by mala byť vzhľadom na charakter činnosti a schopnosť v určitom čase zabezpečiť dôkazy len ojedinelá – aj to krátka. Ale skúste pustiť nejakú verejne známu osobu z väzby, čo sa na vás zosype. Preto ak chceme spravodlivosť, politici by sa mali kompletne prestať vyjadrovať k práci orgánov činných v trestnom konaní a súdov, pretože tento chaos, ktorý tu je z hľadiska opodstatnenosti trestných konaní, spôsobili primárne oni. Treba však povedať, že pokiaľ politici neprestanú kričať, že toho a toho treba zatvoriť, nebolo by dobré, aby prestali hovoriť tí politici, ktorí práve upozorňujú na to, že trestné konania môžu byť manipulované.
Prekvapili vás tieto rozhodnutia Generálnej prokuratúry, či už samotného generálneho prokurátora Maroša Žilinku, alebo jeho námestníka Jozefa Kanderu?
Úprimne, áno aj nie. Neprekvapilo ma to preto, že v odbornej verejnosti, samozrejme, kolujú určité, aj keď povrchné, informácie o týchto medializovaných korupčných kauzách a z tých informácií si vieme vyvodiť, aj keď opäť len povrchný, názor, že zatiaľ čo niektoré z týchto káuz sú dostatočne dôkazne zdokumentované, iné jednoducho stoja na vode a naháňa sa čas, či sa medzitým neobjaví dačo, čo by ich mohlo posunúť k odsudzujúcemu rozsudku. V takejto situácii bolo len otázkou času, kedy niektoré z týchto konaní dopadnú zrušením obvinenia či inak oslobodzujúco.
A čo vás na týchto rozhodnutiach prekvapilo?
Prekvapili ma preto, že v súčasnej atmosfére honu na čarodejnice, čím nechcem degradovať dôležité oprávnené protikorupčné trestné konania, som neočakával, že niekto bude mať odvahu niektoré politikmi a verejnosťou zásadne vnímané trestné konania zastaviť, a to bez ohľadu na to, že generálny prokurátor, respektíve ďalší prokurátori majú zákonnú povinnosť tak urobiť, keď nadobudnú presvedčenie, že je obvinenie nedôvodné. Z vecného hľadiska v prípade pána Pčolinského ma na tom zarážala jedna vec: 20-tisíc eur sú pre mnohých ľudí ohromné peniaze. V prostredí biznisu, ale aj v prostredí vysokých štátnych funkcionárov však nejde o takú vysokú čiastku, aby sa uvažujúcemu človeku za ňu oplatilo riskovať.
V Pčolinského prípade generálna prokuratúra skonštatovala 17 porušení Trestného poriadku a 11 porušení Trestného zákona. Napríklad selektívne vznesenie obvinenia dvom podozrivých a neobvinenie ďalších dvoch spolupracujúcich obvinených. Ako je to možné, keď súdy opakovane potvrdzovali jeho väzbu?
To by som len špekuloval. Skúsim to len všeobecne. V prvom rade, rozhodovanie o väzbe sleduje iný účel ako rozhodnutie o vine a treste. A v druhom rade, ten spoločenský tlak je taký, že oproti minulosti i bežným postupom vo vyspelých krajinách sudcovia teraz radšej rozhodnú o vzatí či ponechaní vo väzbe, len aby ich nik nekritizoval či neprenasledoval, napríklad disciplinárne, za rozhodnutie nevziať obvineného do väzby či prepustiť ho z väzby.
Obvinenia mu boli zrušené Generálnou prokuratúrou cez paragraf 363, ktorý je už nejaký čas kritizovaný. Má podľa vás stále miesto v Trestnom poriadku?
V každej demokratickej krajine jednoznačne má. Ustanovenie § 363 ods. 1 Trestného poriadku znie: „Generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Zdá sa vám na tom znení niečo v neporiadku? Vyspelé demokracie ani ich občania o tom nepochybujú, pochybujú iba ľudia v štátoch, ktorým ešte v ceste za skutočným demokratickým zmýšľaním niečo chýba. Áno, demokratický štát musí vedieť účinne trestať páchateľov trestných činov, nie však za každú cenu.
Znamená to, že Pčolinský akoby nikdy nebol obvinený? Čo to znamená pre človeka, ktorý bol teda pol roka vo väzbe nezákonne?
V prvom rade morálnu satisfakciu, aj keď si povedzme rovno, že mnohí ľudia si napriek právoplatnému rozhodnutiu a napriek akýmkoľvek prípadným faktom budú stále myslieť svoje, a preto takáto morálna ujma nie je úplne reálne odstrániteľná.
Je namieste nejaké odškodnenie?
Samozrejme, predstavte si, že by vás zavreli na pol roka len tak, odtrhli od rodiny, z pracovného prostredia. Čo všetko sa za ten polrok mohlo zmeniť, o čo ste prišli? Nie je to jednoduchá situácia a spravidla má aj ekonomické dôsledky. A preto je finančné odškodné, a to nie iba symbolické, plne namieste. Štát zodpovedá za svoje nezákonné rozhodnutia. Opäť výdobytok demokracie.
Obvinenie bolo zrušené aj Jaroslavovi Haščákovi, ktorý mal za úplatok pre príslušníka SIS získať nahrávku z kauzy Gorila a následne pomáhať legalizovať tento úplatok. V prípade Haščáka už Najvyšší súd 7. januára pri jeho prepustení z väzby skonštatoval, že „sa nepodarilo zabezpečiť dôkazy v takom množstve a kvalite, ktoré by umožňovali vyvodiť podozrenie v určitej rozumnej miere pravdepodobnosti, že obvinení sa skutkov tak, ako sú im kladené za vinu, dopustili“. Celé odôvodnenie Generálnej prokuratúry zatiaľ nepoznáme, stačí ale aj takéto jednoznačné konštatovanie Najvyššieho súdu samotné na zrušenie obvinenia?
Briti sú oprávnene hrdí na Magnu chartu libertatum, Veľkú listinu slobôd z roku 1215. Jej súčasťou už pred 800 rokmi bolo to, že nikoho nemožno súdiť a uväzniť bez dôkazov. Každá vyspelá demokracia má trestné právo postavené na tom, že pokiaľ nemám dosť dôkazov na odsúdenie (v skorších štádiách trestného konania na obvinenie či obžalobu), ktoré preukazujú vinu bez dôvodných pochybností, musím trestné konanie zastaviť. Musí sa preukázať vina, nepreukazuje sa nevina, pretože ak si raz niečo na niekoho vymyslím, ťažko vyvracať, že sa niečo nestalo (aj keď v individuálnych prípadoch to ide). Nevravím, že opačný prístup nemôže priniesť aj pozitívne výsledky, ale jeho prípadní zástancovia sa ním hlásia k praktikám Mussoliniho či Stalina. Takže áno, stačí zistenie, že z dôkazov nevyplýva, že sa obvinení skutku dopustili.
Nemáte obavu o pokračovanie očisty verejného života od korupcie a klientelizmu?
Viacerí kolegovia prirovnávajú súčasné dianie pri očiste verejného života k politickým čistkám z 50. rokov z obdobia komunizmu. Mne to skôr pripadá ako síce najúčinnejší, ale zároveň najbrutálnejší boj proti sicílskej mafii v histórii, a to bolo počas Mussoliniho fašistického režimu, ktorý Cosa nostru na Sicílii naozaj takmer pochoval, ale za cenu množstva mŕtvych, mučených a väznených nevinných. Preto ani boj proti očiste verejného života od korupcie by nemal byť bezbrehý. Pokiaľ sú predmetné rozhodnutia Generálnej prokuratúry, respektíve generálneho prokurátora v týchto rámcoch, je to nielen v poriadku, ale je to dokonca kľúčové z hľadiska štandardu ochrany práv každého z nás. V poslednej dobe majú tendenciu aj niektorí profesionáli z polície či prokuratúry prikloniť sa k tvrdšiemu postihu aj s menším množstvom dôkazov, než je štandard v trestných konaniach demokratických štátov.
Človek sa v tom ťažko vyzná. Ako situáciu okolo toho množstva mediálne sledovaných prípadov vidíte vy?
Môj osobný názor, vyabstrahovaný z tejto spoločenskej situácie a právnych dôsledkov, pričom si nerobím nárok na jeho správnosť, je taký, že na Slovensku bolo viacero prípadov, keď vysokopostavené osoby vo verejných funkciách či už samostatne, alebo v spojení s ďalšími zneužívali svoje právomoci za účelom obohatenia sa. Medzi tieto prípady, navyše celkom dobre dôkazne podchytené, sa zamiešali prípady, ktoré už tak dobre dôkazne podchytené neboli, a podľa mňa aj prípady, ktoré sú zrejme vymyslené alebo aspoň značne prifarbené tzv. kajúcnikmi. Je to prirodzené všade vo svete, niektoré prípady bez kajúcnikov nepohnete, inde si zas kajúcnici za výhody čo-to dokreslia či vymyslia.
V súvislosti s avizovanou transparentnosťou je namieste očakávať, že rozhodnutia v takých spoločensky citlivých kauzách by mal Žilinka komunikovať verejnosti čím skôr, verejne a naživo?
Ja by som to tak v súčasnej situácii na Slovensku urobil. Ale tu treba povedať, že vo vyspelých demokraciách je úlohou generálneho prokurátora alebo obdobnej pozície dohliadať nad zákonnosťou a nepodliehať tlakom verejnosti. Nie je úlohou generálneho prokurátora presviedčať dopredu presvedčených laikov o čomkoľvek. Rozumiem Žilinkovi, ak nechce na túto tému mediálnu diskusiu, pretože má určitý príklad vo svojom predchodcovi Dr. Čižnárovi, ktorého osobnosť i prácu si ja osobne veľmi vážim. V ťažkých časoch po Trnkovi a jeho pohrobkoch začal dávať prokuratúru do poriadku, zaznamenal veľa úspechov v boji proti zločinu, očistné procesy od korupcie sa začali práve za jeho pôsobenia, verejne komunikoval na tlačových konferenciách vážne kauzy a napokon sa to politicky obrátilo proti nemu. Dnes si politici, ktorí podľa medializovaných informácií v minulosti sami vykonali činy, za ktoré by mali ísť sedieť, alebo to aspoň tolerujú u svojich spolustraníkov či koaličných partnerov, dovoľujú ho spochybňovať či dokonca prirovnávať ku Trnkovi. Preto sa Žilinkovi nečudujem, že volí iný prístup, aj keď ja osobne preferujem vysvetľovanie a diskusie o ťažkých odborných témach s verejnosťou.
Vašu dôveru teda Žilinka nestratil?
Prácu pána generálneho prokurátora Maroša Žilinku profesionálne sledujem už roky a na rozdiel od mnohých iných právnikov, s ktorými sa osobne poznám, som sa s ním bližšie spoznal až po tom, čo som mal možnosť ho spoznať na základe výsledkov jeho práce, a z nej vyplýva, že má jednoznačne moju dôveru.
V utorok oznámil odstúpenie po obvinení z marenia spravodlivosti policajný prezident Peter Kovařík. Podrobnosti jeho prípadu boli dostatočne medializované. Je to ale pomerne technická vec. Presvedčilo vás toto obvinenie ako dostatočne dôvodné?
V situácii, keď sú podozrenia z manipulácie trestnými konaniami a vyzerá to tak, že pravdepodobne niektoré výpovede neboli celkom pravdivé, je potrebné tieto podozrenia vyšetriť rovnako ako podozrenia z korupcie. Ak by to totiž bol systémový problém, šlo by o obludnú vec, ktorá by všade vo vyspelom svete bola vnímaná ako ešte väčší problém než korupcia. Existuje taký americký komiks Watchmen, u nás sa voľne prekladá ako Strážcovia. A jedna jeho základná myšlienka je: Kto stráži strážcov? Aj strážcovia sa môžu na svojej ceste za spravodlivosťou spreneveriť. Preto je dobré a podľa mňa dôkazom funkčnosti systému, ak samotná prokuratúra a polícia dokážu prešetrovať svojich kolegov pri podozreniach z protizákonných praktík v súvislosti s ich činnosťou. A ešte sa mi žiada v tejto situácii doplniť tak cynicky, iní boli stíhaní väzobne, tak prečo by policajný prezident nemohol byť aspoň obvinený? Nech sa to vyšetrí.
Žilinka začal čeliť pomerne veľkej kritike za disciplinárny návrh na špeciálneho prokurátora. Podal ho za to, že Lipšic 28. júla bez znalosti spisu verejne, špekulatívne a zavádzajúcim spôsobom polemizoval o vznesení obvinenia policajnou inšpekciou v právoplatne neskončenej trestnej veci, ktorá nepatrila do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry. Aj Lipšicovo nie práve zdržanlivé vyjadrenie je verejne známe. Máte pochybnosti o tomto disciplinárnom návrhu?
O tomto disciplinárnom návrhu, opäť len z medializovaných informácií, pochybnosť nemám. Prokurátor naozaj nesmie spochybňovať prácu svojich kolegov, aj keď sa týka podozrení z trestnej činnosti pri vyšetrovaní, ktoré vykonávajú ľudia v jeho riadiacej pôsobnosti. Ak sa tam deje nejaká trestná činnosť, mala by byť odhalená a potrestaná. Verejné vyjadrenia špeciálneho prokurátora, ktoré relativizujú činnosť takéhoto vyšetrovania, možno chápať totiž tiež ako určitý verejný tlak na to, aby sa nevyšetrovalo, a to je neprípustné.
Je nutné byť pre Žilinku taký striktný aj v týchto krušných časoch?
Áno, práve v týchto krušných časoch je to mimoriadne dôležité. Zákon musí platiť pre všetkých. Osobne mám rád vesterny a v nich obsiahnutú priamočiaru spravodlivosť vrátane jej rýchleho výkonu. Ale to nemôže platiť v 21. storočí v demokracii. Keď pochybí ochranca spravodlivosti, musí byť za svoje pochybenie potrestaný. Na druhej strane nie každý trest za pochybenie musí byť ten najprísnejší. Podľa mojej mienky sa v tomto prípade dá ľudsky chápať, že sa nadriadený verejne zastane svojich podriadených, aj keď v danej situácii a pozícii to zrejme takýmto spôsobom robiť nemal. Určite je to však pochybenie (ak tak bude rozhodnuté) z radu menej závažných, nie je to teda pochybenie napríklad na zbavenie funkcie špeciálneho prokurátora.
Návrh Lipšica za kandidáta na špeciálneho prokurátora dala Právnická fakulta UK. Neľutujete spätne takýto politicky výbušný návrh?
Život ma naučil ľutovať viac to, čo som neurobil, než to, čo som urobil. Nie, napriek všetkému, čo som uviedol aj v tomto rozhovore a čo konštantne tvrdím, neľutujem nomináciu Dr. Lipšica na funkciu špeciálneho prokurátora. Považujem ho za morálne dostatočne vyspelého na to, aby odolal pokušeniam konať príliš skratkovito a som presvedčený o jeho neskorumpovateľnosti. Áno, o niektorých veciach sa v pre neho novej funkcii musí ešte čo-to naučiť, tak ako sa na začiatku musí v novej situácii učiť každý. Koniec koncov dal som ako osoba podpísaná pod jeho návrhom do funkcie verejný prísľub kritizovať ho, keby činil niečo, čo sa mne alebo ďalším vedcom z našej fakulty nezdá vhodné, a to aj robím. Myslím, že konštruktívna kritika nás všetkých posúva.
Veríte v dobrý koniec? Zvládnu to generálny a špeciálny prokurátor, od ktorých výmeny si ľudia pred voľbami veľa sľubovali?
Ako som už povedal, bez toho, aby zmĺkli politici, to pôjde len ťažko. Treba nechať orgány činné v trestnom konaní a súdy, aby bez zbytočných tlakov porozpletali prípad za prípadom. A zmierme sa s tým, že nie všetky skončia odsudzujúcim rozsudkom. Dôležité je, aby sa z hľadiska dokazovania urobilo všetko zákonné pre odhalenie páchateľov. Každý dobre fungujúci systém musí mať aj tzv. systém bŕzd a protiváh, a aj keď sa nad tým možno dakto pousmeje, som presvedčený, že práve duo Žilinka – Lipšic a nie napriek, ale práve pre občas odlišný pohľad majú na to, aby na Slovensku v pokiaľ možno čo najväčšej miere zavládla spravodlivosť. Samozrejme, vďaka práci množstva skvelých vyšetrovateľov a prokurátorov.