Religionista Kovács: Hľadanie vonkajšieho nepriateľa v moslimoch je cynické

Je islam hrozbou pre demokraciu? Strach z neznámeho a nedostatok historického povedomia obyvateľov Slovenska umožňujú zneužívanie islamofóbie na politické účely. Podľa religionistu a islamológa Attilu Kovácsa z Katedry porovnávacej religionistiky FiF UK na území Slovenska žijú moslimovia stáročia. Napriek tomu sa stávajú terčom verbálnych útokov. Prečo?

07.09.2021 06:45
Kovacs Attila Foto:
Attila Kovács
debata (59)

Filozof Yuval Noah Harari poukazuje na zmenu rétoriky krajnej pravice. Pri odmietaní iných ľudí v spoločnosti sa presunuli od klasického rasizmu k tzv. kulturizmu, podľa ktorého nezáleží na farbe pokožky, ale na tom, z akej kultúry jedinec pochádza. Všímate si takýto posun? A je teda islam kompatibilný s našou kultúrou, hodnotami liberálnej demokracie a právneho štátu?

Treba si uvedomiť, že moslimovia žijú na území Slovenska de facto už tisíc rokov. Rôzne moslimské komunity žili dokonca už v Uhorsku v 10. až 12. storočí. Nemyslím si teda, že by islam bol zo zásady nekompatibilný s našou kultúrou. Samozrejme, tie radikálne islamistické verzie sú. Ale tie vôbec nereprezentujú islam ako taký. Ide teda skôr o to, že k islamu pristupujeme ako k takému monolitu. A pritom by sme si mali uvedomiť, že to je veľmi rôznorodá mozaika. Veď 1,9 miliardy moslimov pristupuje k náboženstvu a zažíva ho veľmi rozdielne. V zásade mnohé verzie islamu sú s európskymi hodnotami kompatibilné. Tie islamistické však nie sú kompatibilné dokonca ani s niektorými blízkovýchodnými spoločnosťami. Problém je teda v tom, čo pod pojmom islam rozumieme. Či tých radikálov, alebo moslimov z Libanonu, čo, pokiaľ ide o ich životný štýl, tak sa veľmi podobajú Grékom, Talianom alebo Kataláncom. A to sú Európania. Takže v zásade ide o to, čo s čím porovnávame.

Ako teda možno uchopiť a pochopiť rôznorodosť islamu a smery, ktorými sa uberá?

Človek by mal poznať historický kontext a to, ako sa islam vyvíja. Vždy by sa na to delenie na rôzne smery malo pozerať cez daný kultúrny kontext. Samozrejme, sú niektoré, hlavné etické či náboženské, zásady, ktoré uznávajú všetci moslimovia. Teda napríklad to, že je jeden boh a to, že Mohamed je jeho prorokom. Ale to neznamená, že náboženstvo zažívajú rovnako. Takže človek by sa vždy mal pozrieť konkrétne na ľudí moslimskej spoločnosti, kultúry a náboženské tradície, s ktorými má niečo do činenia, a negeneralizovať a neesencionalizovať islam ako taký. Vždy to treba vidieť v danom kontexte a v súvislostiach a tam tomu dávať nejaký zmysel. Potom je to pochopiteľnejšie. Pravda je, že v islame neexistuje akási mocenská štruktúra, akou je cirkev v kresťanstve. V kresťanstve sú rôzne cirkvi a rôzne inštitúcie určujú to, čo je správne a čo nie je správne. V islame je o dosť väčšia pluralita názorov, ale to práve prispieva k tomu, že mnohí sa vyjadrujú k islamu bez toho, aby mali na to kvalifikáciu. Nábožensko-právni vzdelanci veľmi často nie sú práve tí radikáli. Tých radikálov nájdeme medzi inžiniermi, lekármi, vojakmi či politikmi, ktorí sú de facto amatéri v tom, čo hovoria o islame. Rozumiem, že pre laikov je to pomerne ťažké rozlišovať, keďže islam je veľmi komplexné náboženstvo. Ale zas na druhej strane máme tu odborníkov, ktorí sa tomu venujú a dokážu to zrozumiteľne vysvetliť, keby bolo treba. Len nie sú často oslovovaní. Často aj u nás sa k týmto záležitostiam vyjadrujú politici alebo nejakí amatérski aktivisti. A tí zas našincom hovoria, o čom ten islam je. No práve odborníci ako islamológovia, arabisti atď. nemajú tak veľa priestoru ako ľudia, ktorých som spomínal.

Ako si vysvetľujete strach istej časti populácie z islamu? Môže to súvisieť s absenciou historickej skúsenosti Slovenska s kolonizáciou?

Áno, ale je to hlavne strach z neznáma, ktorý je úplne klasickým zdrojom strachu. Ľudia sa boja toho, čo nepoznajú. Inak by som nehovoril o absencii prítomnosti islamu na Slovensku. Zo Slovenska už máme od deviateho storočia správy o moslimoch, ktorí žili okolo Nitry a tam žili do 13. storočia. Nehovoriac o osmanskej prítomnosti. Alebo o anexii Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom, po ktorej sem prichádzajú bosniacki cukrári a podobne. Takže tá skúsenosť by tu mohla byť, len to súvisí s pohľadom ľudí na Slovensku na dejiny, ktorý je ovplyvnený nacionalistickými predstavami. A do toho sa veľmi nezmestia skúsenosti s inými kultúrami. To sa neučia študenti na základných a stredných školách. Pritom tu by mohla byť tá rôznorodosť. Koniec koncov v osmanskej dobe fungovali aj nejaké mešity na Slovensku. Boli v Nových Zámkoch, v Šuranoch, v Štúrove a vo Fiľakove. Vieme o tom a máme o tom doklady, že niekoľko desaťročí tu fungovali mešity. Takže islam nie je len súčasťou historického vedomia obyvateľov Slovenska. S tým by som súhlasil. Ale v histórii by bola možnosť tieto veci tematizovať, len to nie je súčasťou nášho dejinného naratívu.

Nemôže to byť i výsledkom cynickej stratégie niektorých politikov hľadajúcich vonkajšieho nepriateľa v zmysle hesla rozdeľuj a panuj?

Absolútne. Je veľmi cynický prístup napríklad to, že na Slovensku nie je islam registrovaný ako náboženské spoločenstvo. Zatiaľ čo asi neexistuje žiadna iná európska krajina, kde by to tak nebolo. Na Slovensku nie je tiež žiadna mešita. A problém je tiež v zákone o registrácii náboženských spoločností, v ktorom bol zvýšený limit z 20-tisíc na 50-tisíc veriacich potrebných na registráciu náboženskej spoločnosti. Ak by bolo moslimov viac, tak to ešte zvýšime. To je práve ten cynický prístup. Niektorí politici vycítia tú „moslimskú kartu“ a majú z toho politický kapitál, no nikto sa tým reálne nezaoberá. Moslimov tu žije asi 5-tisíc a sú normálnou súčasťou spoločnosti. O to, aby boli integrovaní, sa však politici nestarajú. Práve to je tá cynickosť, využiť áno, ale integrovať nie. A viete, že registrácia náboženského spoločenstva nie je len o právach, ale aj o povinnostiach. Teraz keď chcú niečo vedieť o moslimoch, tak sa spýtajú Islamskej nadácie. Ale tak to je nadácia, ktorú môže založiť každý. Ale nie je tam tá zodpovednosť, ktorú by musela niesť náboženská skupina. V zásade by bolo viac záväzné, čo by potom povedali. Takže práve takéto politické ovzdušie umožňuje, aby sa to nestalo.

Aký je život moslimov v štáte, ktorého predstavitelia neraz verbálne útočia na ich náboženstvo a vierovyznanie?

Keďže poznám miestnu komunitu, tak viem, že oni majú skutočne veľký záujem stať sa súčasťou slovenskej spoločnosti. Napríklad keď pred pár rokmi boli povodne na východnom Slovensku, tak urobili zbierku a posielali tam oblečenie a podobne. Pričom evidentne tie obete boli Slováci, Rómovia a Maďari a nie moslimovia. Takže vždy sa snažia byť veľmi slovenskí, i keď to môže vyznieť divne. Tiež napríklad preferujú, aby v ich mene vystupovali v médiách slovenskí konvertiti islamu. To je tiež dôležité. Veľmi sa snažia prispôsobiť sa. Samozrejme, nie všetci to vidia takto, ale prevažná väčšina tak rozmýšľa, a preto si myslím, že by bolo dobré dať im tú šancu sa integrovať. Nechcú zaviesť žiadne islamské právo, či niečo také, ale chcú sa stať súčasťou slovenskej spoločnosti, pochopiteľne, s tým právom, ktoré máme všetci. Teda aby sme mohli vykonávať svoje náboženstvo slobodne. Keď nie je náboženská obec registrovaná, tak tá komunitná časť viery im v tomto kontexte chýba. Takže myslím si, že by tu chceli žiť a chcú tu žiť v mieri. Pokiaľ viem, tak toto je ich postoj.

Aké by boli podľa vás teda optimálne kritériá na uznanie a registráciu náboženskej spoločnosti štátom?

Keď sa pozrieme na okolité krajiny, tak v Česku sú dva stupne registrácie, v Maďarsku sú tri. Veľké cirkvi u nás sa boja toho, že by sa museli deliť o štátnu podporu. Štátny registračný systém by však mohol byť stupňovitý. Tak, že prvý stupeň je uznanie, ale bez nároku na nejakú dotáciu, druhý stupeň by dostal nejakú miernu dotáciu a tretí stupeň by bol režim, ktorý platí dnes pre veľké náboženské spoločnosti. To by dalo priestor i malým náboženským spoločnostiam. A to vôbec nejde len o moslimov. Baháji boli poslední, ktorí sa registrovali pred zmenou zákona. A po nich už nikto. Pritom sú tu aj rôzne malé kresťanské komunity či napríklad budhisti, ktorí by tiež radi získali právnu subjektivitu. Myslím si, že ten viacstupňový systém by to umožňoval. Ale zas nie je to v mojej v kompetencii, len vidím, ako to riešia naši susedia v regióne. Čiže keď to funguje u nich, tak aj u nás by zmena určite neuškodila.

Spomínaná „moslimská karta“ sa intenzívne vyťahovala najmä počas migračnej krízy, pričom otázkou bolo, či prijať časť utečencov z Blízkeho východu. Do akej miery a ako by sme mali pristupovať k ich prijímaniu a integrácii do spoločnosti?

Problém je v tom, že o tejto veci rozhodujú jednak politici a potom byrokrati. Jednoducho ľudia, ktorí nemajú kvalifikáciu na posúdenie konkrétneho človeka z Blízkeho východu a či je skutočne ten, za ktorého sa vydáva. Samozrejme, dejú sa aj zmeny. Poznám mladých ľudí, ktorí majú skúsenosť z utečeneckých táborov v Grécku a v iných častiach Európy a našťastie sa už zapájajú do tohto procesu, tak možno sa posúvame vpred. V zásade si však nemyslím, že by to malo byť tak, že zo zásady odmietame všetkých. Treba získať poznatky, kto k nám prichádza. A toto tu veľmi chýba. Buď prijímame každého, alebo nikoho. Takže v zásade by sme mali rozlišovať. No k tomu treba mať istú odbornú kvalifikáciu, poznať kultúrny kontext, jazyk a podobne. Tretí sektor sa snaží starať o túto záležitosť a v tomto smere nie sme na tom na Slovensku zle, lenže oni nemajú rozhodujúce slovo. To majú štátne orgány. A vždy záleží na politickej vôli.

Častokrát je islam kritizovaný za jeho neadekvátne vnímanie postavenia žien v spoločnosti. Je tento argument relevantný?

V moslimských krajinách je to zakorenené v samotnej spoločnosti. Spoločenské zriadenie v tých krajinách spôsobuje tieto problémy. Islam sa na to už len nabaľuje. Nemyslím si, že v zásade je problém v náboženstve islamu. Keď sa pozrieme na tie základné učenia, tak veľmi sa to nelíši od kresťanstva či židovstva. Problém je, že moslimský svet neprešiel sekularizáciou. To, čo u nás niektorí označujú dokonca za kresťanské hodnoty ako rovnoprávnosť žien a mužov a demokratické práva, tak to nie je výsledkom nejakej kresťanskej kultúry, ale práve humanizmu, osvietenstva a sekularizácie. A keby islam prešiel týmito procesmi, tak evidentne sa stane európskym náboženstvom. Ide však o to, že nejde o proces, ktorý by sa uskutočnil za rok či dva. To je vec, ktorá trvá dlho. Veď koniec koncov, keď sa pozrieme na to, ako sa nejaké európske hodnoty zdomácnili u nás, po tridsiatich rokoch od zmeny režimu, tak by som bol veľmi skeptický. A to sa tiež považujeme za Európanov. Tieto zmeny sú veľmi pomalé a islam prechádza takýmito zmenami. Politika je však rýchly proces. Jedno volebné obdobie je všetko a nič. No tieto procesy v spoločnosti prebiehajú niekoľko generácii. Myslím si že niečo také sa deje, len to nie je vidieť. Nie je to možné uchopiť na úrovni politiky alebo spravodajstva. To uvidíme o päťdesiat či sto rokov, ako sa to zmenilo. Keď sa však pozrieme, ako to bolo v 19. storočí, tak isté zmeny prebehli v moslimských komunitách v Európe. Napríklad keď sa pozrieme na moslimských Bosniakov ako žili v 19. storočí, keď sa stávali súčasťou Rakúsko-Uhorska, a ako žijú dnes, ako tá spoločnosť prešla sekularizáciou a europeizáciou. Tam je evidentne vidieť posun vpred. Sú to však také kvázi perspektívy, ktoré pre politikov a ľudí, ktorí žijú len dneškom, nie sú zrejmé. No pritom prebiehajú. Myslím si teda, že toto sa deje, len je to málo vidieť, keď pozeráme očami dnešných ľudí.

59 debata chyba
Viac na túto tému: #islam #moslimovia #Attila Kovács