NÁDEJ
Po búrke, keď lode znova pokračujú v morskom tanci, tešme sa, že prežili sme, aj keď ako stroskotanci.
Napriek slzám, bôľu v srdci nech v nás osud nádej živí.
Poďakujme svojmu šťastiu za to, že sme ešte živí, a prvého cudzinca, čo stretneme, hneď zobjímajme a z toho, že priateľa sme znova našli, radosť majme.
Zabudnime rátať straty, spomienkami nemučme sa, čo sme dávno mali vedieť, to konečne naučme sa.
Nezáviďme iným nič, veď každý musel svoje skúsiť, a nebuďme ľahostajní k tým, čo stoja o náš súcit, a spoločné začnime si vážiť viac než svoje vlastné – vždy, keď vzrastie naša štedrosť, aj odvaha naša vzrastie.
Ó, život je krehký, a tak našim srdciam nech sú milí tí, čo ďalej žijú s nami, aj tí, ktorí neprežili.
Aj ten starček, čo nás prosil o almužnu na jarmoku!
Nevšimli sme si ho, aj keď stále bol po našom boku.
Pán Boh to bol možno, hoci vyzeral tak ubiedeno, a nám na um nezišlo sa opýtať na jeho meno.
On zázraky robí – každý naším dedičstvom sa stane.
Ľudský život vždy je darom, prijímaným z Božej dlane.
Po búrke pred tebou, Pane, na kolená s vďakou padám.
Vždy mi vraciaš viac! Mne ani nesnívalo sa to hádam.