Poslankyňa Národnej rady a bývalá poslankyňa europarlamentu hovorí aj o politike štátu voči rodine, diskriminácii mám, sexuálnej výchove, ale aj o tom, či poslanci Kresťanskej únie prejdú do hnutia Sme rodina.
Pred niekoľkými dňami ste zorganizovali Konzervatívny summit v Bratislave. Otváral ho Boris Kollár, predseda hnutia Sme rodina. Javí sa vám toto rozhodnutie správne?
Na to, aby sme mohli hodnotiť, kto otváral alebo neotváral summit, si treba najskôr pozrieť program summitu. Prvý bod bolo otvorenie predsedami konzervatívnych strán vládnej koalície. Všetci predsedovia mohli prísť a podujať sa na túto úlohu. Bol pozvaný aj pán Matovič, ktorý sa začiatku summitu aj zúčastnil, pani Remišová, pán Kollár, ktorý prejav predniesol. Nepovažujem to za nič výnimočné. Neviem, prečo by som mala hodnotiť, či ho môže alebo nemôže prezentovať, keď má veľkú časť poslancov, ktorí sa hlásia ku konzervatívnej politike.
Hovoríme však o Borisovi Kollárovi. Má 11 detí s viacerými ženami. Je to v poriadku?
To je život Borisa Kollára. Ja však vnímam politickú stranu, ktorá bola zvolená do parlamentu. Hodnotím, ako hlasujú a aké postoje v Národnej rade prezentujú jej poslanci. Vôbec nemám dôvod pochybovať o tom, či pán Kollár mal alebo nemal miesto v úvodnom bloku Konzervatívneho summitu.
Čiže máte niečo spoločné pri politických cieľoch?
To by sme si mohli povedať, či máme niečo spoločné s OĽaNO. Tam je časť poslancov, ktorí sa hlásia skôr k liberálnym hodnotám. Určite nemáme vo všetkom a na všetko rovnaký názor. Potom by som sa mohla pýtať, či som mala na summit volať pána Matoviča alebo pani Remišovú. Spektrum poslancov ako aj voličov majú také, že majú čo hovoriť do konzervatívnej politiky.
VIDEO: Ponuku od Borisa Kollára sme nedostali, tvrdí Záborská.Viac videí a relácií si pozrite v TV Pravda.ďalšie videá
Ak by bol predsedom Národnej rady niekto iný, tiež by ste ho pozvali? Napríklad minulého šéfa Andreja Danka zo SNS?
Ak by sa pán Danko alebo hociktorý iný predseda hlásil ku konzervatívnej politike, tak by som ho zavolala.
Boris Kollár vyhlásil, že vie rozšíriť svoj klub o piatich ďalších poslancov. Je možné, že by to bolo päť poslancov z OĽaNO, respektíve z Kresťanskej únie?
O jeho vyhlásení som počula len sprostredkovane. To, či by to boli poslanci z OĽaNO alebo iní kolegovia, sú len špekulácie. Nás neoslovil.
Počítate s hlasmi hnutia Sme rodina pri hlasovaní o zákone o podpore tehotným ženám?
Ich postoj k pomoci tehotným ženám sa od minulého roku nezmenil. Predpokladám, že za tento zákon zahlasujú.
Čakali ste po predložení tohto zákona takú pomerne búrlivú reakciu niektorých strán?
Zažívam búrlivú diskusiu o otázkach umelého ukončenia tehotenstva dlhé roky, možno desaťročia. Pre mňa by bolo skôr prekvapením, keby tentoraz bola na pôde Národnej rady vecná diskusia, ktorá by sa týkala obsahu zákona. Osobne som nebola prekvapená. Musím povedať, že nie všetci poslanci takto diskutovali. Boli aj príspevky hodnotné a vecné. Keď otvárame témy, ktoré sú citlivé, týkajúce sa najmä bioetiky a hodnôt, tak názor spoločnosti je rôzny. Tu už ide o to, kto ich komunikuje a akým spôsobom – racionálne alebo emotívne.
Má vôbec zákon o umelom ukončení života zmysel, keď počty interrupcií klesajú?
Som rada, že klesajú. Zažila som, keď boli násobne vyššie. Debata, ktorá sa začala v roku 1990, významne pomohla tomu, že počty začali klesať. Mnohí ľudia po demagógii o zhluku buniek, ktorá tu bola za komunizmu, odrazu precitli a zistili, že to nie je také, ako to bolo prezentované. Uvediem príklad. Všetci na Slovensku chceme, aby mládež športovala. Robia sa preto rôzne podporné aktivity s cieľom „rozhýbať“ ju. Zistíme, že z roka na rok mladí čoraz viac aktívne oddychujú. Ide teraz o to, či budeme pokračovať v podpore alebo si povieme, že keď už je tu trend – mladí nesedia iba doma za počítačom, tak to necháme tak. Možno o päť, desať či pätnásť rokov budú športovať všetci a my ušetríme financie. To je presne to isté. Počet interrupcií klesá a o to viac musíme pomáhať tomu, aby to bolo tak i naďalej a hlavne – aby sme naším zákonom poskytli pomoc ženám, ktoré ju potrebujú a stoja o ňu.
Nebolo by ale rozumnejšie podporovať matky? Aby žena vedela, že tu je niekto, napríklad štát, kto jej pomôže a kto jej bude pomáhať, kým dieťa odrastie, resp. dospeje?
Veľa interrupcií sa deje vinou nestabilných vzťahov, rodiny. Mnohé ženy sa pre interrupciu rozhodnú preto, lebo nemajú rodinné zázemie. Urobili sme jednu chybu v myslení – predpokladali sme, že pomôže štát. Táto úloha by mala byť v prvom rade na blízkej rodine, čiže na prvej sociálnej sieti, ktorá sa tehotnej ženy ujme, postará sa o ňu. Samozrejme, že štát nemôže zostať k takýmto problémom ľahostajný a rovnako ani zákonodarcovia. Preto je naším cieľom upraviť čo najviac zákonov, ktoré v konečnom dôsledku tehotným matkám reálne a adresne pomôžu. Štatistiky ukazujú, že tehotenstvo ako také nie je ten najväčší problém, prečo ženy na interrupciu idú. Kameňom úrazu sú okolnosti, za ktorých žena otehotnie. Či je to chudoba, nestabilný vzťah, náhodné zlyhanie na diskotéke, alkoholizmus partnera či násilie. My sa musíme snažiť čo najviac eliminovať práve to, čo ženu nakoniec k potratu privedie.