Spomínate nestabilnosť vzťahov, no nie je to skôr istá obava z budúcnosti? Vynosiť dieťa je jedna vec, porodiť ho druhá. Kým sa však dieťa osamostatní, tak to trvá. Nebolo by skôr dôležité pomáhať mamám po pôrode? Nie je úlohou štátu pomáhať pri starostlivosti o dieťa?
Nemôžeme urobiť všetko, no niekde treba začať. Zopakujem, že ponúkame pomoc matkám, pre ktoré tehotenstvo nie je problém. Problémové sú okolnosti a žena sa potrebuje rozhodnúť. Teraz si sama nepomôže, ale ak vie, že dostane pomoc, istotu, teplo, pokoj, že bude môcť využiť napríklad núdzové bývanie, presne to môže ovplyvniť jej rozhodnutie. Náš zákon je pre tie ženy, ktoré dieťa chcú. Pokiaľ by vedeli o možnosti, že môžu v bezpečí porodiť, nepôjdu na ulicu, nebudú sa presúvať po útulkoch a nebudú niekomu na oštaru, aj samy sa môžu rozhodnúť, že sa budú o dieťa starať. Práve pre tieto mamy je pomoc určená.
K tomu mierim. Vieme, v čom vidia ženy väčší problém – v pôrode či v tom, ako sa potom o dieťa postarajú?
Bolo by nezodpovedné doviesť ženu k rozhodnutiu, že dieťa porodí, a potom sa tváriť, že ju nepoznáme. Pätnásť rokov funguje program Zachráňme životy, ktorého som garantkou. Prvé narodené deti majú dnes aj vďaka nemu 15 rokov. Presne vieme, ako sa majú a vieme, čo za ten čas, čo rástli, ich mama potrebovala. Či už psychickú podporu alebo robotu. Intenzívne pomáhame do roku dieťaťa a mamu potom sledujeme ďalej.
Ale tento problém sa rieši tridsať rokov a nikam sme sa nepohli.
Práve preto sme našli cestu, ako sa pohnúť dopredu. Na jednej strane chceme, aby sa každé počaté dieťa mohlo narodiť. Keď sa budeme dohadovať o tom, či má žena väčšie právo na súkromie alebo počaté dieťa na život, tak to budú dve rovnobežky, idúce vedľa seba a budeme sa dohadovať ďalej. Preto sme zvolili túto cestu a mottom je vypracovať súbor zákonov, aby žena mala reálnu možnosť nejsť na potrat tak, ako je možnosť ísť na potrat. Neovplyvňujeme rozhodnutie ženy, chceme jej dať iba informácie. Zodpovednosť v konečnom dôsledku je len a len na nej a nemôže povedať, že ju niekto k niečomu nútil.
Štát by mal podporovať či dohliadať na mimovládne organizácie, ktoré sa tomu venujú?
Myslíme si, že by mal byť vytvorený fond, aby nebola takáto organizácia iba v Bratislave. Ženy by ju mali mať na dosah ruky kdekoľvek na Slovensku, aby sa mohli poradiť. Tie, ktoré sú rozhodnuté a odmietajú diskutovať o možnosti, že nepôjdu na potrat – je to ich rozhodnutie, ich slobodná vôľa. Nám to môže byť nanajvýš ľúto. Ale sú ženy, ktoré váhajú a zvažujú svoje možnosti. Takých, ktoré priznávajú, že ak by mali viac informácií, pre potrat by sa nerozhodli, je naozaj veľa. Poznám konkrétnu maminu. Vytočila číslo, ktoré videla na bilboarde, že jej poradia v prípade neplánovaného tehotenstva. Urobila to preto, lebo chcela dokázať, že tento kontakt je falošný a nefunguje. Zavolala. Dnes je mamou už sedemročného dievčatka. Bola bezdomovkyňa, našla si byt a jej život sa celkom zmenil. To nie je teória, to je realita, ktorú – ak máme otvorené oči – tak okolo seba vidíme.
Nie je to aj problém chýbajúcej sexuálnej výchovy v školách?
To je veľmi široký pojem. Základy sexuálnej výchovy by mali dostať deti v rodine a už od útleho detstva. Sexuálnu výchovu v tom širšom slova zmysle by mali „odkukať“ od svojich rodičov. To, ako sa majú radi, to, že deti vidia, že vernosť je viac ako nevera, že príjemné, láskavé správanie sa je viac ako hrubosť, že slušné vyjadrovanie, pobozkanie je viac ako bitka… Keď s týmto vyrastajú, vedie ich to k istej zodpovednosti za to, ako sa budú správať k svojmu partnerovi, rodine. Ak toto deti nevidia, tak potrebujú napríklad inštruktáž o prezervatívoch, aby neurobili svoje sexuálne partnerky nešťastnými alebo aby nespôsobili x ukončení nenarodených životov. Toto mi na sexuálnej výchove prekáža. Príkladom cesty, ktorú nepovažujem za tú správnu, sú dve knižky jedného českého psychiatra – Šťastné manželstvo a Dokonalé manželstvo. Okrem prezervatívov a rôznych polôh tam nič o šťastnom a dokonalom manželstve nebolo, nič o budovaní vzťahu, o vzájomnej komunikácii, hodnotách. Bola to príručka sexuálneho správania. Nie som proti sexuálnej výchove, ale poďme si sadnúť a poďme sa porozprávať, aká by sexuálna výchova mala byť. Keď hovoríme, že zodpovednosť majú aj rodičia, tak je to práve v tom, ako svoje deti vedú.
Dávam vám za pravdu v tom, že deti naozaj veľa odkukajú od rodičov. Ale musia chodiť do práce, niektorí aj do viacerých, aby prežili.
Ak sa mama a otec rozhodnú pre život, ktorý je naplnený len prácou, musia si uvedomiť, že deti budú v istom slova zmysle trpieť a budú im chýbať. Ak si rodičia alebo nejaké mimovládky myslia, že toto nahradí sexuálna výchova v škole, a ešte k tomu mnoho ráz taká, ako sa robí, sú na veľkom omyle. Potom hovoríme o tehotenstvách mladistvých, o rozvodoch, drogových závislostiach a podobne. Som veľmi rada, že teraz, po konzultácii s ministerstvom práce, sa umožní, aby rodičovský príspevok mohli brať aj starí rodičia. Dieťa nemusí ísť hneď do kolektívu a ten najdôležitejší citový život do troch rokov môžu nahradiť starkí. Je predsa úplne iné mať rodinný vzťah, ako byť s úplne cudzou tetou, akokoľvek milou a láskavou, no so starosťou o ďalších dvadsať detí. Nikdy sa tam nevytvorí taký vzťah, ako v rodine.
Štátu by však malo záležať na tom, aby rodičia vychovali zdravých, sebavedomých a vnútorne vyrovnaných ľudí.
Ak má rodina vytvorené dobré legislatívne podmienky, tak si dokáže pomôcť sama. Štát ju tak nemusí vodiť za ruku, robiť jej ochranného tútora. Je vekmi dokázané, že aj rodiny, ktoré žili v ťažkostiach, keď získali istú slobodu, tak si dokázali pomôcť. Nie je možné, aby v štáte platili zákony, že jedna mama, ktorá ide do práce, dostane ešte aj príspevok na jasle, pričom druhá matka, ktorá sa slobodne rozhodne, že sa bude o svoje deti v predškolskom veku starať doma a odloží kariéru, žije so svojou rodinou v chudobe a berie na seba bremeno, že budú žiť skromnejšie. A toto považujem za diskrimináciu. Alebo si zoberme: keď sa o príbuzného starajú dospelé deti, takisto sú diskriminované. Neráta sa im to dôchodku, stratia robotu, keď v 55 rokoch ide dcéra alebo nevesta opatrovať svojho rodiča či svokra. Ak zomrie a ona nemá ešte 62 rokov, už si robotu nenájde. V európskom parlamente som o tejto diskriminácii hovorila celé roky. Keď sú póly ľudského života najohrozenejšie – t. z. dieťa a starý človek, tak sa rodinám nepomáha.