Ako čítate rozhodnutie dvoch strán OĽaNO a Smer zorganizovať snem 17. novembra na výročie nežnej revolúcie?
Vybratie dátumu a spôsob prezentácie v obidvoch prípadoch ukazuje na nárast symbolickej a populistickej politiky na Slovensku. V zásade sa mi zdá, že obe strany tak nepriamo zviedli súboj o to, kto si viac prisvojí symbol 17. novembra. A to napriek tomu, že Robert Fico dávnejšie vyhlásil, že 17. november si vôbec nevšimol. Načasovanie tých snemov poukazuje na takú súťaž medzi týmito dvomi hlavnými súťažiacimi stranami. Primárne išlo o komunikáciu s verejnosťou, aby sa obe strany ukázali. To bolo jasné aj v tom, že OĽaNO veľmi zvýraznilo, že oni majú toho skutočného novembrového tribúna Jána Budaja medzi sebou. Kdežto zas Fico chcel nejakým spôsobom obrátiť a využiť tradičný naratív, ktorý na Slovensku máme pri 17. novembri. A tým je sloboda a demokracia, v súvislosti s ktorými chcel predstaviť alternatívu. Na sneme mal Fico dve hlavné témy. Išlo tu predovšetkým o sociálne istoty, čo je jeho tradičná téma a pridal tam snahu zvýrazniť právny štát v kontexte referenda o predčasných voľbách. Najmä kvôli tomu využil 17. november, ktorý si vybral, aby poukázal na – podľa neho – útoky na právny štát alebo jeho obmedzovanie. V skratke oba snemy boli súťažou, ktorej cieľom bolo stať sa hegemónom odkazu 17. novembra.
To znie ako adekvátne vysvetlenie, keďže sám Igor Matovič hovoril, že snem zvolali po tom, čo zistili, že Smer bude mať snem 17. novembra. Ako si však vysvetľujete, že ani OĽaNO, ani Smer hneď po sneme nezverejnili žiadne výstupy o hlasovaniach a prijatých rozhodnutiach?
Pretože to nebolo pre nich dôležité. Kto dnes číta prejavy a výstupy? Možno len vedci, zopár aktívnych občanov, prípadne médiá, ktoré sa chcú o niečo oprieť, a lídrom nechcú dať do úst niečo, čo nepovedali. Rozhodnutia a voľby na sneme neboli dôležité, nič podstatné neriešili. Povaha snemov, napriek ich názvom a celkovom význame, bola len symbolická.
Čítajte viac Prieskum: Hlas klesol k 18%, extrémisti a KDH prešli len tesne
V prípade OĽaNO to je zvláštne. Minulý rok mali snem len mailom, pričom zvolili nových členov predsedníctva, ktorým teraz muselo uplynúť funkčné obdobie. To azda nie sú až také nepodstatné veci, nie?
Pre stranu OĽaNO to nepodstatné je. Pretože to je strana, kde si na dodržiavanie nejakých formálnych pravidiel nepotrpia. Na týchto dvoch snemoch sa prejavila profesia oboch lídrov. Na jednej strane Fico je právnik, ktorý hovorí skôr právnickým jazykom. Záleží mu na formálnych záležitostiach. Igor Matovič je primárne marketér, čo znamená, že keď sa mení situácia, tak sa všetko podriaďuje aktuálnym cieľom. Na pravidlách mu nikdy nezáležalo. Všetko sa podriaďuje momentálnym požiadavkám.
Ako možno hodnotiť vnútrostranícku demokraciu v rámci OĽaNO?
Na medzinárodných konferenciách hovorím, že OĽaNO nie je strana, ale skôr výťah pre skupinku lídrov, ktorí sú pôvodne len štyria. A všetci ostatní, ktorých dali na kandidátku, im slúžili len na to, aby niekde v regióne alebo cez ich aktivity posilnili volebné šance strany. Toto svedčí o tom, že strana OĽaNO, tak ako funguje, je strana jedného lídra, ktorý nám v zásade ukazuje, ako neochotne sa delí o moc. Už len to, že majú minimálny počet členov, ktorý predpisuje zákon, svedčí o tom, ako vážne berú úlohu politickej strany v politickom systéme. Tam ide skutočne len o volebnú mašinériu. V tomto kontexte možno uviesť jeden dôležitý krok, ktorý urobilo OĽaNO z hľadiska možnosti mať regionálne kancelárie, alebo aspoň aké-také záchytné body v regiónoch. Správy o tom, ako OĽaNO obsadzovalo posty prednostnov okresných úradov, podľa mňa nasvedčujú tomu, že išlo o premyslený krok. Z hľadiska fungovania OĽaNO a vzhľadom na blížiace sa miestne a regionálne voľby to bol krok smerom k riešeniu toho, že OĽaNO nemá žiadne regionálne štruktúry. Výmenou prednostov sa zrejme chceli dostať do regiónov, čo by predstavovalo kompenzáciu za to, že v nich ako strana neoperujú. Základná funkcia politických strán je súťaženie a aktivita vo voľbách. To znamená, že tieto naše minimálne „straničky“ pochopili, že keď chcú viac moci, tak potrebujú mať aj ľudí v regiónoch, lebo inak im „vypália“ miestne funkcie nezávislí kandidáti. A teraz sa dokonca aj ZMOS stáva aktívnym hráčom s návrhom, že treba zmeniť volebný systém. Títo lokálni a regionálni politici im tam vyrástli a to sa im nepáči.
Ministrany teda dobieha to, že nemajú žiadne regionálne štruktúry, a preto sa to snažia alternatívnymi spôsobmi vynahradiť si…
Áno, presne tak. A preto robia aktivity týmto smerom, ale to určite so snemami nesúvisí. Oba snemy ukázali tú neštandardnosť politických strán na Slovensku. Ukázali, že sú to strany de facto bez straníkov. Koncept masovej strany, v ktorej sa spájajú ľudia, ktorí majú spoločné záujmy a hodnoty, tak to všetko tieto ministrany znegovali.
Čítajte viac Fico: Za politické chyby sme už zaplatili
Je to tak aj v prípade strany Smer? Predsa len – pred rozkolom s frakciou Petra Pellegriniho mala strana vyše 14-tisíc členov. Dnes to je iste menej, no stále na slovenské pomery nadštandardne veľa. Počet členov zrejme nie je základným meradlom kvality strany, či?
Keď Robert Fico stranu zakladal, tak vtedy ešte strany chceli mať veľa členov, aspoň tisíc. Čo sa mu vtedy aj vyplatilo, keďže Smer, a to treba podčiarknuť, bol tri volebné obdobia vládnucou stranou. Je jasné, že strany potrebujú ľudí, ktorými obsadia aj iné volené funkcie, nielen poslancov v Národnej rade. Potrebujú ľudí, ktorými obsadia napríklad aj okresné úrady alebo celkovo vedenie štátnej správy. Na strane druhej by však mali byť aj vnútorne demokratické. Strana Smer je výrazne centralizovaná, keďže je tu silný líder. U nás je zásadné, koľkým ľuďom v rámci strany predseda vládne. A to je podstatné, ak má strana viac členov, tak môže vznikať vnútorná opozícia, a to je problém, ktorý je vnútrostranícky. Keď sa však nerieši a vedenie strany ostáva zabetónované vo svojich funkciách, tak stráca kontakt s radovými členmi a ich želaniami. To môže v konečnom dôsledku vyústiť v štiepenie strany, ako sme tomu mohli byť svedkami minulý rok, keď sa od Smeru odtrhla frakcia Petra Pellegriniho. A to z hľadiska stability a konsolidácie straníckeho systému ako takého nie je želateľným javom.
Čítajte viac Matovič sa na sneme ospravedlnil spolupracovníkom
Prečo by sme mali usilovať o vnútornú demokraciu v stranách? A naopak, aké sú nevýhody centralistického modelu?
Nevýhody centralistického modelu sú v tom, že líder sa čoraz viac odtrháva od reálneho života. Keďže tá strana je uzavretým mechanizmom a nemá podnety zo spoločnosti, tak aj tá komunikácia sa redukuje len na marketing, ktorý je, samozrejme, dôležitý v období volieb, ale inak moc strane neprospieva, keďže je uzavretá. Táto uzavretosť sa vypomstila aj Ficovi v jeho tretej vláde. Keď je niekto dlho lídrom a strana nemá demokratický charakter, nie je otvorená podnetom a nemá dostatok členov, tak stráca spojenie s meniacou sa spoločnosťou. Líder má potom okolo seba len niekoľko „nohsledov“, ktorí mu len drukujú, so všetkým súhlasia, a ktorí mu napríklad neumožňujú komunikovať s niečím mimo uzavretého prostredia. Lídra akoby držia v zajatí a tým pádom skutočne stráca prepojenie na reálny život v spoločnosti.
Aké by malo byť východisko z tejto krízy politických strán? Je to primárne otázka zmeny volebného systému na viac obvodov?
Presne tak, najdôležitejšia je zmena volebného systému. Strany sú centristické a nemajú napojenie na regióny, pretože systém im to uľahčuje a umožňuje. Aj preto majú regióny také problémy, aké majú, lebo tam strany nemajú svoje korene. Takže zásadnú zmenu vo fungovaní politických strán primárne prinesie zmena volebného systému na viac obvodov.