Je zavedenie povinného očkovania proti Covid-19 ústavné a proporcionálne?
Vždy treba proporcionálne zvažovať vo vzťahu k akej hrozbe sa takýto nástroj zavádza. Či je to skutočne nástroj, ktorý môže účinne chrániť hodnoty a súčasne, či zavedenie takejto povinnosti je možné práve z titulu chránenej hodnoty ospravedlniť. Toto je kľúčová otázka. Som názoru, že akonáhle nie je momentálne dostupný iný efektívny nástroj ako očkovanie na to, aby sme znižovali šírenie nákazy, počet hospitalizácií a úmrtí, tak zavedenie očkovania ako povinnosti (hoc zasahuje do práva na súkromie očkovanej osoby) je ospravedlniteľné. Podobným prístupom sa k otázke povinnosti očkovania v roku 2013 postavil aj Ústavný súd SR. Ten sa zoberal pomerovaním hodnoty, ktorá je chránená (život a zdravie spoločnosti a jednotlivca) vo vzťahu k intenzite zásahu do práv jednotlivca (povinnosť strpieť očkovanie). Ústavný súd vyslovil, že za účelom ochrany tak vysoko chránenej hodnoty, ako je zdravie spoločnosti, je ospravedlniteľné od jednotlivca požadovať, aby sa nechal zaočkovať. Ak by tu bol účinnejší postup ochrany verejného zdravia, ktorý by bol menej invazívny do súkromia jednotlivca ako očkovanie, tak by mal, samozrejme, pred očkovaním prednosť. Pokiaľ však z odborného hľadiska iný rovnako účinný nástroj ako očkovanie nemáme, je ústavne prijateľné po zavedení povinného očkovania siahnuť. Právna logika použitá Ústavným súdom v roku 2013 je aplikovateľná aj pre dnešnú dobu. Som preto názoru, že zavedeniu povinného očkovania proti COVID-19 nebránia žiadne ústavnoprávne prekážky.
Čítajte viac Čo po lockdowne? Na rade môže byť povinné očkovanie
Ako by bolo vhodné nastaviť kritérium okruhu ľudí? Mali by to byť len občania s vekom 50+ či všetci?
Toto je skôr medicínska otázka. Z pohľadu práva je potrebné sa vyhnúť diskriminácii. Aby som to vysvetlil, zavedenie nejakého kritéria – napríklad kritéria veku, môže byť diskriminačné, pokiaľ to nie je dôvodné. Ak je objektívne dokázané, že nákaza od určitého veku spôsobuje omnoho väčšie riziká, a že pri vekovej kategórii 50+ je možné na základe dostupnej štatistiky a aktuálneho medicínskeho poznania predpokladať, že päťdesiatnik skončí v nemocnici skôr ako dvadsiatnik alebo tridsiatnik, pričom súčasne vieme, že očkovanie významne chráni pred tým, aby sa človek nakazil a zomrel, tak si myslím, že diferenciácia podľa veku je ústavne prijateľná. Vždy však bude záležať na tom, či vieme objektívne vyhodnotiť, prečo je to práve takáto veková hranica. Samotná skutočnosť použitia rozlišovacieho kritéria veku ešte neznamená ústavne problematický prístup. Napríklad ani rozlišovacie kritérium pohlavia by v iných prípadoch nemuselo byť diskriminačné, ak by na to existoval dobrý dôvod. Ak by napríklad nejaké ochorenie ohrozovalo len mužov, tak zavedenie povinného očkovania len pre mužov by bolo ospravedlniteľné práve na základe takéhoto objektívneho kritéria. Takže niečo podobné platí aj pri uvažovaní o zavedení povinnej vakcinácie osôb, ktoré dosiahli určitý vek. Je to primárne medicínska otázka. Právo takémuto postupu nebráni, ak je dané kritérium odborne zdôvodniteľné.
Ako pristúpiť k vymáhaniu povinnosti očkovania a sankcionovaniu jej nesplnenia?
My môžeme hrať len s kartami, ktoré máme k dispozícii. V momentálnom štádiu si myslím, že akýkoľvek racionálny nástroj, i keď nie úplne najefektívnejší, je lepší, ako nerobiť nič a prizerať sa, ako nám to všetko ide dole vodou. Myslím, že štát by mal verejnosti vysvetliť, že pri povinnom očkovaní nejde o takú situáciu, že by teraz začali policajti naháňať ľudí do očkovacích centier a fyzicky by ich nútili k očkovaniu. Takýto postup je vylúčený. Rovnako ako pri terajších povinných očkovaniach detí by nesplnenie povinnosti podrobiť sa očkovaniu bolo spojené napríklad s rizikom finančnej pokuty. O sankcii za porušenie povinnosti sa dá, samozrejme, diskutovať. Jej úloha by mala byť hlavne preventívna a až následne represívna. Jednou z možností je napríklad to, že osoba, ktorá sa bez objektívneho dôvodu nedá zaočkovať (hoci mala príležitosť) bude musieť hradiť či už celé, alebo časť nákladov spojených s hospitalizáciou. Preventívna funkcia sankcie by mala spočívať v konštruktívnej komunikácii zo strany štátu na verejnosť. Občania by mali byť informovaní, prečo sa takáto úprava prijíma, že nejde o kriminalizáciu za názor, ale že naším spoločným cieľom je bezpečnosť spoločnosti. Ľuďom je potrebné férovo vysvetliť, že „dobre, máš svoj názor, ale rozhodujúcim je fakt, že momentálne najúčinnejším nástrojom na porazenie pandémie je očkovanie, a keď nerešpektuješ to, že sa spoločnosť zhodla na tom, že sa treba očkovať, tak následky tvojho rozhodnutia sú napríklad pokuta či úhrada nákladov spojených s hospitalizáciou“. Bez ohľadu na kvalitu prijatej právnej úpravy a bez ohľadu na dobrý úmysel bude zohrávať extrémne dôležitú úlohu komunikácia na verejnosť. Preto si napríklad myslím, že to, čo sa už deje za posledné týždne, teda sa že v médiách objavujú informácie o nákladoch za liečbu na jednotke intenzívnej starostlivosti je potrebné ešte kreatívnejšie uchopiť a voči verejnosti systematicky komunikovať. Toto by mal štát začať zverejňovať na pravidelnej báze, napríklad pred večernými správami a na sociálnych sieťach. Nech ľudia vedia, koľko stojí liečba, a pokiaľ by sa zaviedlo povinné očkovanie, aby na následky svojho rozhodnutia boli vopred pripravení.
Nemohli by sa pri pokute alebo hradení zdravotnej starostlivosti vykúpiť bohatí, pričom chudobní by na to ešte väčšmi doplatili? Prichádzala by do úvahy napríklad nejaká progresívna pokuta ako sankcia?
To nevylučujem a vidím to na diskusiu. Túto úvahu skončím však tým, že treba urobiť niečo ihneď. V kontexte tejto témy sa napríklad objavujú názory, že keď budeme chcieť od neočkovaných, aby platili náklady za to, že sa správajú rizikovo voči sebe a iným, tak rovnako by sme tento modus operandi mali uplatniť aj na fajčiarov, ľudí s obezitou či ďalšie skupiny tých, ktorí sa správajú rizikovo a zaťažujú systém verejných financií. A ja hovorím, že áno presne tak, len asi to nevieme spraviť naraz. Nie je možné spájať otázku očkovania s fajčiarmi. Lebo jednoducho to nevyriešime ani do týždňa, ani do dvoch a budeme tu diskutovať dva roky a nakoniec nespravíme nič. Takže si myslím, že lepšie je hoci nedokonalé riešenie, ktoré vieme prijať čím skôr, ako komplikované a prešpekulované riešenie, ktoré ostane v podobe pracovného materiálu v šuflíku nejakého štátneho úradníka. Odďaľovania riešenia sa obávam najviac. Nakoniec to môžem vidieť na tom, ako k rozhodovaniu o nepopulárnych opatreniach pristupuje vláda. Silnú druhú vlnu covidu sme zažili na jar a už začiatkom leta odborníci varovali, že tu máme deltu, ktorá udrie v plnej sile čo nevidieť. Diskusia o povinnom očkovaní mala nastať už skôr. Teraz je už v podstate pomerne pokročilý čas.
Niektorí proti povinnému očkovaniu argumentujú tým, že vakcína je len podmienečne schválená na núdzové použitie. Nekomplikuje tento fakt porovnávanie povinného očkovania proti covidu s tými, ktoré už máme zavedené?
To, že takáto otázka zaznieva, je v poriadku a uznávam, že to má svoje ratio. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že ľudstvo je v časovom strese a čakanie na zrealizovanie konvenčného klinického skúšania zjavne nebolo možné. Faktom ostáva, že vakcíny prešli registračným konaním na Európskej liekovej agentúre a ich bezpečnostný profil a účinnosť boli preverované a odborné autority sú na sledovanie nežiaducich účinkov a ich vyhodnocovanie extrémne citlivé. Ako laikovi sa mi taktiež zdá, že som za posledný rok nezachytil žiadne katastrofické správy o nežiadúcich účinkoch, ktoré by neboli očakávane. Z pohľadu klinickej praxe okrem očakávaných pozitívnych účinkov vakcíny prinášajú aj očakávane negatívne účinky. Tento jav je úplne normálny a je ho možné pozorovať pri používaní akéhokoľvek iného lieku (že má aj nežiadúce účinky). Obava z nežiadúcich účinkov je teda úplne legitímna a aj ja osobne tento aspekt vyhodnocujem. Možnosti sú však momentálne len dve – zaočkovať sa alebo nezaočkovať. Ja som si vybral tú prvú a momentálne sa chystám na tretiu dávku.
Mal by štát vziať zodpovednosť za nežiadúce účinky?
To malo nastať už skôr, pričom určitú skúsenosť s riešením tejto otázky už máme. Štát by mal na seba prevziať zodpovednosť za nežiadúce účinky. Toto je podľa môjho názoru nielen ekonomická, ale primárne etická nevyhnutnosť. V zákone o liekoch máme už dnes zakotvenú zodpovednosť štátu za nežiaduce účinky vakcín, ktoré boli použité na základe povolenia ministerstva. To je však momentálne prípad len vakcíny Sputnik V. Ale už nejakú stopu zodpovednosti štátu v zákone máme. Zodpovednosť štátu je potrebné rozšíriť na všetky vakcíny, ktoré sú proti covidu, pretože tým by štát vyslal jasný signál, že stojí za všetkými, ktorí sa rozhodli chrániť seba a najmä celú spoločnosť. A to aj tým spôsobom, že ak nastanú nejaké nežiadúce účinky a nejaká škoda, tak týmto osobám poskytne pomocnú ruku. Okrem rozmeru dostupného finančného odškodnenia je omnoho podstatnejší etický apel, že štát za vami stojí. Rozšírenie zodpovednosti štátu na všetky vakcíny proti COVID-19 je momentálne v Národnej rade a ja dúfam, že tento návrh novely zákona o liekoch bude prijatý. Pokiaľ by takáto úprava bola schválená, tak by na ňu mal štát svojich občanov upozorniť a aj takto upokojovať situáciu. Mnohí nerozhodní občania sa boja, že im očkovanie privodí škodu na zdraví a majú strach, kto sa o nich v takomto prípade postará. Je to legitímna obava a ja tejto obave úplne rozumiem. Ak by teda nová právna úprava prešla, tak by ministerstvo zdravotníctva a predstavitelia štátu mali ľuďom interpretovať význam toho čo sa prijalo: „Vážime si vaše rozhodnutie, my za vami stojíme a spoločnosť sa postará o všetkých, ktorým by sa nedajbože niečo stalo.“