Martinko pôsobil v politike krátke obdobie v rokoch 1989 až 1990. Začiatkom decembra 1989 bol menovaný ministrom vo vláde Mariána Čalfu bez kresla. „Od 13. februára 1990 bol povereným ministrom spojov ČSFR, portfólio si udržal do konca existencie vlády, teda do 27. júna 1990,“ spresnil Jurčo.
Martinko v roku 1960 absolvoval Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Ako odborník sa spolupodieľal na elektrifikácii niektorých úsekov železníc či elektrifikácii železníc striedavým prúdom na trati Havlíčkův Brod – Brno – Bratislava – Štúrovo. Podieľal sa aj na výstavbe a rekonštrukcii ďalekopisnej siete po Slovensku.
Čítajte viac Účet za rozdelenie ČSFR
V rokoch 1970 až 1989 pracoval na Ústrednom riaditeľstve spojov Bratislava ako vedúci oddelenia a v tejto funkcii zaviedol rôzne zmeny v organizácii Federálneho ministerstva spojov. Uskutočnil prvé výberové konanie v histórii Československa na prevádzkovanie mobilnej telefonickej siete. Išlo o vydanie licencie pre Eurotel ČR/SR.
Martinko ako prvý prišiel s myšlienkou zavádzania optických sietí do každej dediny. V roku 1994 sa stal riaditeľom sekcie telekomunikácií na ministerstve dopravy a spojov a v rokoch 1995 až 2000 vedúcim oddelenia v Slovenských telekomunikáciách.
Róbert Martinko bol aj autorom viacerých prednášok na odborné témy v rámci Československej i Slovenskej vedecko-technickej spoločnosti, aj so zahraničnou účasťou.