Izolácia
To považuje Šamko za východiskový bod, obvinený musí byť v izolácii. Na to slúži inštitút väzby. „Vychádza sa tu zo správneho predpokladu, že trestné stíhanie obvineného na slobode vedie zriedkavejšie k priznaniu obvineného a ešte zriedkavejšie k začatiu udávania aj ďalších osôb. Preto je nevyhnutné izolovať obvineného od vonkajšieho sveta, ktorý doposiaľ poznal, t. j. odstrihnúť obvineného od bežného spôsobu vedenia života, od jeho rodiny a podobne,“ píše Šamko.
Patrí k tomu aj obmedzenie návštev rodiny vo väzbe, cenzúra listov. Podstatným je, aby sa obvinený stretával fakticky len s jednou osobou (okrem obhajcu) a to s vyšetrovateľom. Podotýka, že držanie obvineného v takýchto podmienkach musí byť často dlhodobé, preto je "niekedy potrebné, aby väzba trvala dlhé mesiace, preto sa často úmyselne nevykonávajú žiadne relevantné procesné úkony). Šamko hovorí o úmyselnom predlžovaní väzby.
„Pokiaľ náhodou sudca pre prípravné konanie alebo sťažnostný súd rozhodne o prepustení preparovaného obvineného z väzby na slobodu, respektíve nahradí väzbu probačným dohľadom, či peňažnou zárukou a ide o obvineného, na ktorého priznaní a následnom prípadnom udávaní iných osôb majú orgány činné v trestnom konaní obzvlášť veľký záujem, tak nasleduje pre slovenské pomery typické neslávne ‚otočenie‘ obvineného pred bránou väznice a vzatie obvineného do väzby v inej trestnej veci,“ pokračuje Šamko.
V tejto fáze preparácie vyšetrovateľ obvineného zoznamuje s výpoveďami iných spoluobvinených. Podstatou je, aby mal pocit, že „nemá šancu“, je zbytočné „zatĺkať“.
Šamko však podotýka, že „niektorí prokurátori využívajú aj mediálny priestor, v ktorom ešte pred súdnym konaním hodnotia zabezpečené dôkazy ako ‚veľmi silné‘ či ‚nepriestrelné‘“. Podľa neho tak deformujú a predpripravujú verejnú mienku a vytvárajú tlak na konajúci súd, ale aj obvineného.
Vyšetrovateľ ponúka obvineného, aby hovoril „o svojej trestnej činnosti“, aby sám „uviedol zoznam svojich hriechov“. Podľa Šamka je to skúška, či už má obvinený dostatočne oslabenú vôľu, teda či je schopný vykonať a potom opakovať svoj cvik.
„Často sa potom obvinený po niekoľkomesačnej procedúre preparácie vo výkone väzby nachádza v takom duševnom stave, že už chce mať iba pokoj. To platí o to viac, ak sa metóda spojí napríklad aj so spánkovou depriváciou (časté budenie obvineného v noci sa vykonáva pod zámienkou zistenia, či si obvinený nepoškodzuje zdravie!, respektíve s nedostatkom prirodzeného denného svetla a podobne,“ podotýka.
Prečítajte si, ako môže byť obvinený ďalej ovplyvňovaný.