Opakovanie cviku
Keď začne obvinený vypovedať podľa šablóny, vyšetrovateľ sa môže pustiť do cibrenia otázok a odpovedí. Vynechávajú sa zbytočné maličkosti, pridávajú sa presnejšie výrazy a tak sa mení podľa tejto metódy aj obsah a kvalita výpovede.
„Obvinený už má otázky a odpovede vsugerované a zafixované, vie kedykoľvek predniesť svoju výpoveď a nezlyhá ani vtedy, ak sa zmení osoba cvičiteľa (vyšetrovateľa),“ vysvetľuje krajský sudca. Pričom sa obvinenému prizvukuje, že ak by svoju výpoveď zmenil, príde o výhody – odmeny.
A čo ďalej?
Šamko píše, že metóda preparovania obvineného je „účinná vyšetrovacia metóda, ako možno priviesť popierajúcu obvinenú osobu k tomu, aby začala dobrovoľne spolupracovať s políciou.“
Využíva striedanie strachu, neistoty, beznádeje, izolovanosti a sľubovaný systém výhod a odmien. „Počíta sa tu s unaviteľnosťou človeka vo väzbe a s túžbou zase normálne žiť. Ráta sa so psychologickým predpokladom, že ten, ktorého všetci opustili, je náchylný sa zlomiť a je teda menej odolný voči ovplyvňovaniu. Táto metóda je ‚vynikajúca‘ aj preto, že jej využitie v praxi je ťažko odhaliteľné,“ konštatuje sudca.
Vyzýva na dôrazné odmietnutie takto získaného priznania a udania iných osôb. Podľa neho preparáciu obvineného treba považovať za tortúru, lebo ide o násilný zásah do psychiky človeka, neprípustné ovplyvňovanie jeho vôle, pričom cieľom je priznanie viny – či už skutočnej alebo vymyslenej. Hoci bola táto metóda často využívaná v minulosti, v praxi funguje aj v súčasnosti. Podľa Šamka „nič nenasvedčuje tomu, že by sa nemala využívať aj v budúcnosti“. Dôvod vidí v hlade po očiste spoločnosti.
„Zákonnosť tak bude celkom určite aj naďalej ustupovať podivným tézam o spravodlivosti, ktorá by údajne mala mať pred zákonnosťou prednosť. Je pritom absurdné si myslieť, že spravodlivosť možno nastoľovať v právnom štáte nezákonnou činnosťou,“ upozorňuje Šamko.
Preto navrhuje súbor opatrení, ktoré by mali minimálne sťažiť využívanie tejto metódy. Podľa Šamka by sa mala skrátiť celková lehota trvania väzby, sprísniť podmienky na jej predlžovanie. Pripomína, že práve neúmerne dlhé väzobné stíhanie obvineného je základom metódy preparácie.
Súd by mal podľa neho dôslednejšie hodnotiť väzobné dôvody. Sudca by mal mať vždy na pamäti, že väzba je výnimočné opatrenie.
Súdy by nemali automaticky akceptovať „otáčanie“ obvinených pred bránou väznice a mechanicky ich brať do väzby v inej trestnej veci len preto, aby mohla väzba kontinuálne pokračovať. Za dôležité považuje legislatívne zmeniť podmienky návštev obvineného, jeho písomného styku, možnosti vykonávať rôzne aktivity, zaviesť lehoty na cenzurovanie pošty.
Šamko by zakázal operatívne návštevy pracovníkov polície vo výkone väzby bez prítomnosti obhajcu. Podľa neho by sa mali robiť obrazovozvukové nahrávky zo všetkých výsluchov.
No a v závere apeluje na vyšetrovacie orgány, aby „zase začali riadne vyšetrovať, aby nebrali trestné konanie ako preteky kajúcnikov a aby nezabúdali, že médiá nepatria medzi orgány činné v trestom konaní“.