„Nesmú byť prezentovaní ako obete, prípady pre charitu či tí, ktorým tlieskame preto, lebo majú hendikep. Pri tanci sú všetci profesionálne upravení a krásne oblečení, majú fraky, šaty a podávajú obdobný výkon ako zdraví tanečníci,“ prízvukuje Mičunek. „Ich vystúpenia sú veľmi dôstojné a estetické, u mnohých by ste ani nespoznali, že majú mentálne postihnutie,“ pripomína.
Tanec môže mentálne znevýhodneným ľuďom pomôcť zaradiť sa do spoločnosti. „Tanec učí istej disciplíne a organizácii času, zlepšuje fyzický aj psychický stav a pamäť, keďže je nutné zapamätať si kroky, udržať výraz či viesť partnerku,“ pokračuje tanečný tréner. V Danube súťažne alebo terapeuticky tancuje 70 ľudí s rôznymi druhmi mentálneho, fyzického i kombinovaného
Sebavedomie rastie
Dvadsaťdvaročnému Markovi Bednárovi rodičia s láskou hovoria Majko. Hoci je dospelý, je dieťa. Majko je totiž autista. „Ľuďom s mentálnym postihnutím je problém vybrať akékoľvek aktivity, pretože nevedia povedať, čo ich baví. Majko potreboval mať čas vyplnený niečím zmysluplným, aby sa nenudil. Pri tanci posilňuje svalstvo aj svoje sebavedomie,“ hovorí Markova mama Adriana Bednárová.
Dodáva, že syn je veľmi úspešný a rád sa svojimi úspechmi chváli. „Podarilo sa nám integrovať ho do bežnej školy, ale v istých veciach oproti iným deťom prirodzene zaostával. Deti sú veľmi otvorené, až kritické, ale na Majka nemali ani najväčší grázli, pretože keď do školy nosil medaily z každej súťaže, získal si rešpekt,“ poznamenala.
S tancom začínal pred vyše desiatimi rokmi, najskôr v integrovanom tanečnom páre, teda so zdravou partnerkou. „Potreboval isté vedenie, ale odvtedy už vystriedal niekoľko partneriek. Teraz tancuje s Veronikou Jarotovou, ktorá má tiež mentálne postihnutie, a pred dvoma rokmi vyhrali majstrovstvá Slovenska v latinskoamerických a štandardných tancoch,“ chváli syna a jeho partnerku Bednárová. Tento rok na majstrovstvách sveta získali druhé miesto.
Foto: archív Adriany Bednárovej
Škola láskavosti
Autizmus sa u každého prejavuje inak. No autisti majú zväčša problémy v komunikácii a v interakciách s inými ľuďmi. Používajú obmedzené a opakujúce sa vzorce správania, aktivít a záujmov, ktoré obmedzujú ich každodenné fungovanie. Pre mnohých ľudí s poruchami autistického spektra je typické, že nemajú radi dotyky. A to môže byť v párovom tanci dosť veľký problém. „Nie je vhodný pre všetkých ľudí s poruchami autistického spektra. Musia spĺňať základnú podmienku, teda vedieť sa koncentrovať na druhého človeka a dotyk im nesmie prekážať,“ poznamenal tréner Mičunek.
Vysvetľuje, že tréning tanečníkov s autizmom aj s iným mentálnym postihnutím má svoje špecifiká. „Potrebujú sa učiť oveľa pomalšie. To, čo sa zdravý človek naučí za mesiac, s týmito ľuďmi trénujeme rok. Navyše im treba vysvetľovať veci inak ako ľuďom bez postihnutia. Dôležitá je názornosť a tiež treba trénovať veľmi kontaktne,“ hovorí Mičunek s tým, že niektorí ľudia s mentálnym postihnutím nie sú schopní pohyby odpozerať a tak si ich zapamätať.
„V ľuďoch s mentálnym postihnutím je niečo detské, vycítia nepríjemného človeka a stránia sa ho. Majú láskavý pohľad na svet, vyžarujú pokoj, radosť z bytia, a prenášajú to aj na svoje okolie,“ priblížil. „Trénovať ich je po profesionálnej stránke veľmi ťažké, no je to najkrajšia práca na svete a vysoká škola bytia s ľuďmi. Kedysi som bol oveľa prudší a striktnejší. Dnes viem, kedy treba byť prísny a kedy láskavý. Naučili ma to ľudia s mentálnym postihnutím,“ usmieva sa.
Nervozita zo súťaží
„Majo tvrdí, že z tancov má najradšej čaču, waltz a quickstep,“ priblížila mama mladého tanečníka. Doplnila, že ľudia s autizmom horšie zvládajú stres a Marek je vždy týždeň pred súťažou nervózny. Niekedy aj agresívny, no potom po súťaži o tom žartuje. „Hovorí: No, mami, ale som bol zlý. Že som bol zlý? A napodobňuje, ako sa predtým hneval,“ smeje sa Bednárová. Každý človek a autista osobitne podľa nej potrebuje mať dôvod ráno vstať, svoj režim a rôzne zážitky.
Preto Marek vyskúšal viaceré športy a rodičia hľadali ochotných ľudí, ktorí by sa mu venovali. Úspechy nedosahuje len v tanci, ale aj v krasokorčuľovaní. S tým začal pod vedením nedávno zosnulej Hildy Múdrej, trénerky slávneho krasokorčuliara Ondreja Nepelu. „V krasokorčuľovaní Majko reprezentuje Slovensko na špeciálnych olympiádach. V Južnej Kórei bol piaty, v rakúskom Grazi siedmy a teraz sa chystá na špeciálnu olympiádu do ruskej Kazane,“ hovorí jeho mama.
Pandémia zastavila viaceré aktivity, predtým Marek chodil aj do práce. „Zapojili sme sa do projektu Výpomoc so srdcom, ktorý sa organizuje v rôznych firmách. Majko chodí dvakrát týždenne pracovať do stánku spoločnosti Curaprox v Bratislave. Bývame v Šamoríne, takže zároveň má aj výlet vlakom a električkou,“ povedala Majova mama. Pritom mu pomáha osobná asistentka. „V nevyhnutnom prípade dokáže cestovať aj sám, ale je to ťažké, pretože môže nastať veľa nepredvídaných situácií a autisti nevedia dobre reagovať na zmeny programu. Raz ho napríklad obťažoval bezdomovec, ale je naučený, že vždy, keď si nevie poradiť, tak mi volá,“ hovorí Adriana Bednárová.
Počas pandémie je ale všetko zatvorené. „Je doma a ja pracujem z domu, ale vypĺňať dospelému človeku od rána do večera čas je zložité. Kým Majko mohol začať chodiť tancovať, korčuľovať a pracovať, museli sme všetko dlho trénovať a keď ľudia ako on ostávajú doma, činnosti rýchlo zabúdajú,“ vzdychla si Bednárová.
Predsudky? Ešte stále sú
Okrem 70 osôb s rôznymi typmi postihnutia, vrátane tanečníkov na invalidných vozíkoch, v klube Danube tancuje aj 40 zdravých ľudí. „Klub vznikol pred 27 rokmi a tancovali tu len zdraví. Po dvoch rokoch prišli prví tanečníci s postihnutím. Neskôr boli asi 50 na 50 a dnes má väčšina nejaké postihnutie. Trénujú v malých skupinkách a máme integrované páry, v ktorých má jeden človek postihnutie a druhý je zdravý, a tiež páry, kde majú zdravotný problém obaja. Robíme aj tréningy, kde sa medzi sebou povymieňajú a sledujeme, ako im to ide,“ povedal Mičunek. Najmladší tanečník s mentálnym postihnutím v klube má sedem rokov.
To, že zdravých tanečníkov, najmä detí, ubudlo, pripisuje aj predsudkom. „Deťom nevadí nič, ale keď prídu rodičia zdravých detí, mnohých ruší pohľad na invalidný vozík či na človeka s mentálnym postihnutím. Nič nepovedia, ale dieťa zoberú preč. Spoločnosť stále odmieta inakosť, preto sa veľmi teším, že nám ľudia pomáhajú svojimi príspevkami prežiť aj vlny covidu,“ hovorí.
„Teraz v decembri mal byť benefičný galakoncert, kde vystupujú páry s postihnutím aj bez neho, a oceňujeme ľudí, ktorí nám pomáhajú a vytvárajú podmienky. Žiaľ, pre pandémiu sa nekonal,“ podotkol smutne tréner. Ešte v novembri v Bratislave stihol zorganizovať medzinárodnú súťaž v integrovanom tanci, na ktorej sa zúčastnili ľudia z 12 krajín. „Páry, kde je jeden človek s postihnutím a jeden bez neho, tancovali nielen spoločenské štandardné a latinskoamerické tance, ale aj folk, hiphop, country, balet a moderný tanec,“ vymenoval Mičunek.