Vláčik. Tak sa hovorí koordinovanému postupu orgánov činných v trestnom konaní a sudcov.
Právni zástupcovia finančníka Jaroslava Haščáka vysvetľujú na dvoch prípadoch, ako vláčik funguje. Spoluautorkou textu na webe pravnelisty.sk je aj Valéria Haščáková, finančníkova manželka (celý článok s názvom Komu zvonia do väzby je TU).
Jeden z prípadov, na ktorých právnici objasňujú vláčik, sa týka práve prípadu Arpáš. Teda zadržania, obvinenia a neskoršieho prepustenia a zrušenie stíhania Haščáka. Predmetov vyšetrovania bola možná kúpa nahrávky Gorila od príslušníka SIS Arpáša a jeho manželky Dany. Druhým prípadom je kauza slovenských Texasanov (alebo prípad JOPI), ktorí mali platiť vysopokopostavených policajtov.
Oba prípady spája sudkyňa Špecializovaného trestného súdu, ktorá rozhodovala o väzbe. Kým v kauze Arpáš poslala všetkých troch stíhaných poslala do väzby, Texasanov nechala na slobode.
Autori článku „Komu zvonia do väzby?“ upozorňujú, že v oboch prípadoch sa rozhodovalo pre skutky, ktoré sa stali pred rokmi. Kým v jednom prípade sa čas minulý bral do úvahy, v druhom nie.
„V prípade Arpáš tento časový aspekt a námietky obhajoby súd ignoroval. V prípade JOPI už tento aspekt pri zamietnutí návrhu na väzbu zapážil napriek 7-krát kratšej dobe, o ktorú sa opieral,“ píšu právnici. V kauze Texasanov sa skutol stal pred dvoma rokmi, v kauze Arpáš pred pätnástimi. V tejto súvislosti advokáti predkladajú aj úvahu, že väzba mala „vytvoriť priestor pre spoluprácu“ s políciou. Ponuku na spoluprácu mal dostať aj samotný Haščák.
Autori článku píšu, že „kým v iných väzobných kauzách mala prokuratúra aspoň kajúcnika, hoci len jediného, neprevereného, svedčiaceho pritom o niečom, čo počul na chodbe Justičáku, v tomto (Haščákovom, Arpášovej) prípade nebol ani len tento dôkazný kajúcnický ‚luxus‘“.
„Inak povedané, polícii postačilo na internete napísané, svedeckou výpoveďou ani inak neverifikované domnelé „svedectvo“ z tretej (!!!) ruky. Navyše svedectvo staré údajne 13 rokov a na internete zverejnené 9 rokov, ktoré za toto časové obdobie stíhajúce štátne orgány nepreverili. Polícia mala teda tvrdenie neznámej osoby, že istá iná, už známa osoba mala niečo tvrdiť, čo najskôr ani sama „nenavnímala“ svojimi zmyslami a nebolo ani zrejmé, aké informačné zdroje k takýmto tvrdeniam vôbec má, ak teda tieto tvrdenia vôbec niekedy vyslovila. A toto „tvrdenie“ použila polícia na obvinenie a prokuratúra so súhlasom sudkyne pre prípravné konanie aj na väzobné stíhanie. A urobili tak nielen bez preverenia svedectva o obsahu takejto informácie, ale aj bez samotného získania takéhoto svedectva,“ tvrdia advokáti.
No advokáti mieria skôr k problému koordinovaného postupu vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov. Vysvetľujú, ako je nastavený systém prideľovania väzobnej agendy na Špecializovanom trestnom súde. Argumentujú aj naplánovaním vypočutím Haščáka v decemri 2020 tak, aby mala službu konkrétna sudkyňa na súde.
„Ak je systém dlhodobo nastavený tak, že s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou väzobná vec napadne len jednému vopred známemu sudcovi, počas relatívne dlhého intervalu (7–8 kalendárnych dní), budí to dojem, že je takto asi nastavený zámerne,“ píšu advokáti.
Aj preto kladú otázku, komu vyhovuje prostredie, kde môže vznikať „nadštandardná kooperácia medzi vyšetrovateľmi, prokurátormi a sudcami, tzv. vláčiky?“.
Pripomínajú podozrenia, že väzobné stíhanie sa používa v poslednom čase aj ako „nástroj na donútenie obvineného k priznaniu alebo na manipuláciu a ovplyvňovanie svedkov zo strany orgánov činných v trestnom konaní“.
Istú ľahostajnosť vyčítajú aj ministerstvu spravodlivosti, súdom. „Pôsobia dojmom, že súčasným mocenským špičkám vyhovuje uvedený status quo“.
„Ako obhajcovia nemáme inú možnosť, než na tieto nedostatky systému vedúce k porušovaniu práv obvinených poukazovať. A požadovať zmenu nastavenia systému prideľovania väzobných vecí tak, aby čo najviac eliminoval zlyhania, prípadne zneužívanie ľudského faktora,“ konštatujú advokáti v závere.