Kým bol pre vás Eduard Kukan?
Bol to výnimočný človek a výnimočný diplomat. A blízky priateľ. Spoznal som sa s ním po Nežnej revolúcii. V roku 1992 som bol slovenským ministrom medzinárodných vzťahov a on vtedy pôsobil ako československý veľvyslanec pri OSN. Spolu sme sa stretli s generálnym tajomníkom Butrusom-Butrusom Gálím. Naše priateľstvo trvalo až do jeho poslednej chvíle. Mali sme naozaj blízky vzťah, naposledy sme sa rozprávali pred dvoma týždňami o článku, ktorý pripravoval.
Stále bol teda činný.
Učil študentov, pripravoval budúcich diplomatov. Mal obrovský šarm. Pre každého z nás, čo sme slúžili ako ministri zahraničia, zostane Eduard Kukan jedničkou. Vlani v lete mu súčasný minister Ivan Korčok odovzdal medailu za zásluhy o slovenskú diplomaciu, najvyššie vyznamenanie rezortu diplomacie. Všetci sme tam s ním boli. Minister Korčok presne opísal, čo Eduard Kukan urobil pre našu krajinu. Jednoznačne a navždy sa s ním bude spájať zlaté obdobie slovenskej zahraničnej politiky, keď sme vďaka enormnému úsiliu celej krajiny po historických voľbách v roku 1998 naštartovali snahu dobehnúť zameškané. A už v roku 2004 Slovensko vstúpilo do NATO aj do Európskej únie. Eduard Kukan v tom zohral absolútne zásadnú úlohu. Myslím si, že toto bude mať určite na pamätníku.
Slovensko reprezentoval aj na európskej scéne, keď pôsobil v Európskom parlamente. Ako sa zapísal tam?
Zahraničnej politike sa neúnavne venoval ako europoslanec. Vďaka svojim schopnostiam vyjednávača a diplomata a zároveň empatii dostal na starosti agendu západného Balkánu. Kukan sa stále vášnivo snažil zlaďovať postoje a hľadať východiská z veľmi zložitých situácií. Jeho príslovečný humor a úsmev často pomáhali rozpúšťať antagonizmy. Na Slovensku, aj v náročnom prostredí ťažkých konfliktov.
Eduard Kukan sa naozaj často usmieval. Čo dokáže takýto prístup v diplomacii?
Eduard Kukan bol v tomto úplne výnimočný. Ani jeden z nás ministrov nemal taký zmysel pre humor a schopnosť mať od seba odstup. Nemal v sebe ani štipku pýchy. Kukan mal osobnostné kvality, ale zároveň presne vedel, čo chce dosiahnuť. Vždy mal hlboké znalosti o probléme, o ktorom práve rokoval, ale korenil to humorom, smiechom a úsmevom. A nebol pri tom vôbec strojený. Edo Kukan sa naozaj vedel z plného hrdla smiať. Poznám len málo takých ľudí. Všetci ľudia, politici, diplomati, ktokoľvek sa s ním mohol stretnúť, videli jeho príslovečný úsmev. Jeho šarm a dobroprajnosť nám všetkým zostanú v pamäti. Ale nebolo to nič lacné. Ako som povedal, nikdy nič nehral. Profesionálne vykonával svoju prácu, ale zároveň z nej mal veľkú radosť. Na rozdiel od iných, on sa ako diplomat narodil. A tak prežil svoj život, ktorý zavŕšil tým, že odovzdával skúsenosti mladým. Nešiel do dôchodku, neoddychoval. Milan Lasica odišiel na pódiu hovoriac, že je optimista. Podobne odišiel, a som presvedčený, že do neba, Eduard Kukan. Bol optimista. Prežil život s úsmevom a odišiel s úsmevom.
