Psychologička: Deťom sa nemá klamať. Ani o vojne

Deti v súvislosti s vojnou na Ukrajine potrebujú jednoduché a veku primerané vysvetlenie toho, čo sa deje. Psychologička z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Eva Smiková vysvetľuje, že rodičia a učitelia by mali deťom povedať, že strach je prirodzený, a čo môžu robiť preto, aby ho zmiernili.

27.02.2022 08:45
debata (8)

Deti sledujú aktuálne dianie a vnímajú, čo sa deje. Aké otázky od nich v súčasnosti môžu očakávať rodičia a učitelia?

Momentálna situácia prináša so sebou emócie ako sú stres, strach, pocit ohrozenia, obavy z budúcnosti, beznádej, smútok, zmätok, alebo hnev. Situácia môže byť pre deti, ako aj pre dospelých nepochopiteľná a stojíme pred novými výzvami ako individuálne a skupinovo narábať so širokou škálou emócií vyvolaných aktuálnou situáciou. Môžete sa stretnúť s tým, že na tieto emócie budú prichádzať reakcie ako bagatelizovanie, popieranie situácie, prekrúcanie informácii, prípadne apatia. Všetky tieto reakcie sú založené na procese narábania s prvotnými pocitmi, s ktorými si človek nevie dať hneď rady. Treba najprv vnímať emócie detí a následne dať v bezpečnom priestore či už doma alebo aj v škole priestor na konkrétne otázky ako napríklad: kde je vojnový konflikt, čo to znamená pre ľudí, ktorí žijú v tej oblasti, ako dlho to bude trvať, či príde vojna aj k nám a podobne.

Ako sa týchto tém doma aj v škole dotknúť čo najcitlivejšie a tak, aby ich deti pochopili?

Skôr ako rodičia a učitelia začnú otvárať tému situácie na Ukrajine, je vhodné, aby venovali pozornosť emóciám v danej situácii, pristupovali k deťom a žiakom citlivo a komunikáciu prispôsobili ich veku. Informácie, ktoré deti potrebujú počuť, sú, že aktuálne na našom území nie je vojna, hranice nie sú dotknuté, nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo a Slovensko je na situáciu pripravené. Tiež by mali dostať jednoduché vysvetlenie toho, čo sa aktuálne deje a informáciu, že na hraniciach Slovenska sa môžu objaviť utečenci. Treba povedať, že ide o ľudí v núdzi, ktorí utekajú pred vojnou a pri žiadosti o azyl prejdú riadnym azylovým procesom. Ich prvou zastávkou bude záchytný tábor. Deti by mali dostať priestor aj na vyjadrenie pocitov. Ak dospelí vidia u detí silné pocity, nemali by sa snažiť tlmiť ich, skôr im dovoliť uvedomiť si, že to, čo cítia, sú strach, hnev či obavy. Tieto emócie sú v danej situácii prirodzené a aj ostatní to môžu, ale aj nemusia cítiť rovnako. Ak dospelí sami na sebe badajú nápor emócií, odporúčam im, aby neváhali vyhľadať pomoc. Len ak sa postarajú o seba, budú vedieť pomáhať aj deťom.

Video
VIDEO: Rozhovor so Zuzanou Juranekovou z OZ IPčko o dôležitých krokoch pri komunikácii o vojne s najmenšími, tínedžermi, ale aj o tom, ako by sme aktuálnu situáciu mali zvládnuť my sami.

Podcastovú verziu relácie Ide o nás na tému: Ako hovoriť s deťmi o vojne si vypočujte tu:

Podcast si môžete vypočuť aj cez obľúbené aplikácie.

Mali by učitelia či rodičia v súčasnej situácii začínať s deťmi debaty o vojne, Ukrajine, Rusku, politike a podobne?

Mali by vytvoriť priestor, aby sa deti a žiaci mohli pýtať. V škole napríklad na konkrétnej vyučovacej hodine ako napríklad dejepis, občianska náuka, zemepis či etická výchova, alebo aj pri raňajšom kruhu detí s triednou učiteľkou, učiteľom, na špeciálnej hodine venovanej tejto téme a podobne.

Ako deťom vysvetliť, o čo konkrétne na Ukrajine ide, a že to, čo sa deje, je vojna?

U menších detí je dobré uviesť nejaký príklad zo života. Keď malo napríklad konflikt s kamarátom v škôlke, v škole a aké boli možnosti na vyriešenie, čo sa mohlo stať, ak jedna strana by bola veľmi nahnevaná a urobila by niečo, čo sa druhej strane výrazne nepáčilo. Rovnako užitočné je pozrieť si spolu s dieťaťom mapu, kde sa vojnový konflikt odohráva, kde a čo sú hranice. Chlapcov možno bude zaujímať všetko okolo zbraní a techniky. U tínedžerov je z vývinového hľadiska dôležité uvedomiť si, že si v tomto citlivom veku skúšajú vydobyť svoj priestor, hľadať vlastné riešenia, presadzovať vlastné názory. Ale aj pre nich sú rodičia a učitelia ešte dôležití, najmä ako partneri, s ktorými môžu priamo diskutovať v bezpečnom priestore. Rodičia a učitelia by nemali len prezentovať vlastné postoje, hodnoty, názory, ale aj poskytnúť informácie, napríklad usmernenie o dezinformačných weboch, nasmerovanie na zdroje relevantných informácií. To nepriamo deti vychováva k rozvoju ich kritického myslenia. Informácie by dospelí mali smerovať k faktom, ktoré sú pozitívne ako napríklad: Veľa krajín je pripravených pomáhať, aj Slovensko prichýli utečencov, aby sa nemuseli báť žiť vo svojej krajine, pomôže rodičom s deťmi, aby nemuseli byť počas vojny hladní, bez domova a podobne. Týmto dávajú učitelia deťom príklady čo je súcit, spolupatričnosť, pomáhanie si. Spoločne s deťmi môžu hľadať možnosti, ako môžu k humanitárnej pomoci konkrétne prispieť. Napríklad zbierkou oblečenia, potravín, hračiek a podobne.

Ako im vysvetľovať, že pri vojne sa aj zomiera?

Otázka smrti a zomierania nesúvisí len s vojnovým konfliktom. Táto téma by nemala byť deťom ako taká tabuizovaná. Dôležité je v kontexte vojny pre deti primerane ich veku uistenie, že ich samotných ani ich blízkych sa aktuálne zomieranie netýka a že vo vojne nie je príčinou smrti choroba, staroba alebo iný biologický jav, ale zámerné použitie agresie. Vedecké štúdie ukazujú, že deti prechádzajú rôznymi fázami vývinu v ich chápaní smrti. Až dieťa vo veku 6 až 11 rokov začína postupne chápať nezvratnosť a konečnosť smrti.

Ako im povedať, aby sa nebáli?

Rodičia by mali vytvoriť situáciu a priestor, kde nebudú ničím rušení, ani zvonením mobilu, ani sledovaním najnovších správ v médiách. Určite nezačínajte tému v zhone, alebo medzi povinnosťami. Najprv si v hlave pripravte, čo vlastne chcete, aby odznelo. Hovorte stručne, jasne a po dôležitej informácii zvoľte chvíľku ticha, aby si dieťa uvedomilo, čo hovoríte a využilo to na prípadné otázky. Vyhýbajte sa umelým prísľubom „všetko dobre dopadne“, to deti prekuknú a môžu sa cítiť oklamané. Skúste zvoliť primeranejšie vysvetlenie: „Je normálne, že sa bojíš, aj ja mám strach. Mne, keď sa bojím, pomáha, že si spomeniem, čo všetko nám môže pomôcť“ alebo „všetko, čo nám robí radosť“. Nevyhýbajte sa pomenovaniu vlastných pocitov a ukážte, ako s nimi narábate aj vy. Budete v tom deťom vzorom. Strach u detí sa zmierni, ak sa zmierni strach u rodičov. Odporúčame čo najviac zachovať režim rodiny, rutinné činnosti, deti majú mať aj svoje povinnosti, aj svoje radosti, kamarátstva, záľuby. Deti potrebujú, aby rodičia boli pre nich bezpečným prístavom a oporou, aby ich životom so všetkými zlými aj dobrými situáciami čitateľne viedli. Deti potrebujú rodičov, na ktorých sa môžu spoľahnúť a predvídať ich správanie. Z hľadiska psychohygieny dospelých a zachovania si duševného zdravia nie je dobré sledovať správy 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Je preto dobré začleniť si prísun informácií do denného rozvrhu, rovnako ako máme vyčlenený konkrétny čas na prácu, odpočinok, šport a podobne.

Na sociálnych sieťach sú aj neoverené informácie, hoaxy. Ako dieťaťu vysvetliť, že nemôže veriť všetkému, čo sa tam píše?

Nedostatočne rozvinuté kritické myslenie spôsobuje nesprávne rozhodnutia. Rozvinuté kritické myslenie je základom pre zaujatie postojov k situáciám a získaným informáciám. Začína sa rozvíjať prvými otázkami a problémami, s ktorými sa deti stretávajú. Už deťom totiž môžeme klásť správne otázky a nechať ich riešiť pre nich problémové úlohy tak, že podporíme budúci vývoj ich kritického myslenia. Jednou zo základných vlastností ľudí je zvedavosť. Každý človek je prirodzene zvedavý, snaží sa odhaľovať neznáme a spoznávať nové veci. Túto vlastnosť môžeme najčastejšie a najľahšie vidieť u detí. Postupne sa však zvedavosť vytráca. Aj preto, že informácie v školách sú často servírované automaticky bez ďalšieho samostatného bádania zo strany detí a žiakov. Preto je dôležité venovať sa rozvoju kritického myslenia už od predškolského veku. Nie je to totiž jednorazová aktivita.

Čo ak je rodič nastavený na to, aby uveril práve hoaxom? Čo môže potom urobiť učiteľ?

Ak je dieťa vedené systematicky ku kritickému mysleniu v škole, bude môcť vo vyššom veku na základe práve týchto zručností vedieť vyhodnotiť a posúdiť zmýšľanie rodiča a bude mať možnosť nájsť vlastnú cestu vytvárania si postojov, hodnôt.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #deti #škola #vojna na Ukrajine