Prešli dva roky vlády pod taktovkou OĽaNO, k tomu pandémia a nakoniec vojna. Ako možno hodnotiť polčas vládnutia koalície? A do akej miery okolnosti ospravedlňujú prešľapy vládnych predstaviteľov? Podľa politológa Tomáša Koziaka je náročné stanoviť objektívnu mieru. Napriek tomu možno podľa neho vyčítať nezvládnutú komunikáciu či chaotické prijímanie opatrení, ktoré sa časom prejavili v nízkej dôvere voči členom vlády.
Prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala vládu Igora Matoviča 21. marca 2020. Vládu Eduarda Hegera zasa 1. apríla 2021.
Ako hodnotíte výkon vlády po dvoch rokoch pôsobenia? Nastala zmena, ktorú sme očakávali?
Podľa toho v čom. Možno to vyznie ako klišé, ale v skutočnosti táto vláda nastúpila v takých špecifických podmienkach ako žiadna iná vláda v dejinách Slovenska. To je jednoducho fakt. Prvá špecifická podmienka sa týka pandémie a druhá terajšej vojny na Ukrajine, ktorá sa veľmi vážnym spôsobom dotkne slovenskej ekonomiky. Toto konštatovanie nemá byť ospravedlnením, ale skôr vstupom do celkového hodnotenia, aby sme to vedeli objektívne zhodnotiť. Čo sa týka otázky zmien, tak tá je veľmi široká a týka sa mnohých záležitostí. Táto vláda si do vienka dala vo svojom programovom vyhlásení ako základ pôsobenia protikorupčný pilier. Teda, že sa má urobiť poriadok vo verejných financiách, respektíve odstrániť inštitút našich ľudí. To boli najdôležitejšie slogany, s ktorými vládna koalícia vyhrala voľby. V tomto smere sa viac-menej darí niektoré veci z tejto oblasti napĺňať. Je fakt, že za dva roky sme neboli svedkami nejakého výrazného korupčného škandálu. Čo sa objaví v budúcnosti, to ťažko predpokladať. Nejaké náznaky tu sú, ale zatiaľ nič obrovské. Takisto ak sa bavíme o inštitúte našich ľudí, tak toto z verejného diskurzu začína miznúť a nedozvedáme sa o tom, že by sa tu objavovali nejaké prešľapy našich ľudí. Možno v kontexte pôsobenia Borisa Kollár a jeho škandálikmi ako napríklad havária s modelkou a tak ďalej. No nie je to tá arogancia akú napríklad preukazoval Bašternák alebo Kočner, ktorí sú synonymom našich ľudí. Iným problémom, ktorý sa týka výkonu verejnej moci, je, že tvrdili, že chcú vrátiť kompetenciu na úrady a chcú vládnuť tak, aby sa na posty vo verejnej správe dostali ľudia, ktorí sú odborníci, a nie na základe straníckych kritérií. Toto vidíme že úplne pravda nie je a spôsob dosadzovania či už prednostov, alebo iných štátnych úradníkov sa nijakým spôsobom nezmenil. Keď hovoríme o tom, že forma vládnutia je veľmi široká, tak som vychádzal z tých hlavných sloganov – kompetencia a protikorupčná vláda.
Čítajte viac Heger: Boli to dva roky poctivého a náročného zápasu o charakter Slovenska
Pri formovaní vlády sa hovorilo o tom, či budú niektorí ministri schopní dorásť do svojich funkcií. Komu sa to podarilo? Komu nie?
Zaujímavá otázka. V prvom rade treba povedať, že Igorovi Matovičovi sa nepodarilo dorásť do funkcie premiéra. Je stále opozičným politikom s opozičným štýlom vládnutia. Jednoducho na premiérsky post je to veľmi málo a videli sme negatívne dôsledky, ktoré sa týkali celej spoločnosti. Takisto si myslím, že ani na ministra nedorástol. Ďalšie zlyhanie bol Marek Krajčí ako minister zdravotníctva. Či to boli záležitosti zvládania pandémie, či príchod vakcíny Sputnik. Tam bolo vidieť, že tento človek sa vo svojej funkcii ani ľudsky necítil komfortne. Toto sú podľa mňa dva najvypuklejšie príklady toho, keď politici na funkciu, ktorú dostali, nedorástli. Milým prekvapením je napríklad Vladimír Lengvarský. Nový minister zdravotníctva ukazuje, že skutočne ide o človeka na správnom mieste a v správnom čase. Spôsob zvládania pandémie, spôsob komunikácie je niečo, čo z neho urobilo človeka na správnom mieste. Neviem, či môžem Ivana Korčoka hodnotiť ako politického nováčika. Bol diplomat, čo nie je vyslovene politická funkcia, ale na poste ministra zahraničných vecí je to človek, ktorý na túto funkciu jednoznačne má. Spolu s Martinom Klusom určite tvoria veľmi silnú dvojku na ministerstve zahraničných vecí. Skutočne robia dobrú prácu aj v súvislosti s repatriáciou obyvateľov, aj v súvislosti s formovaním zahraničnej politiky v tomto krízovom čase. Určite milým prekvapením je aj minister životného prostredia Ján Budaj. Subjektívne kritérium je, že verejná mienka ho pozitívne hodnotí medzi ministrami. Čo sa týka výkonu jeho funkcie, ale aj čo sa týka presadzovania ekologických tém, ktoré sa týkajú napríklad recyklácie fliaš. To sa v Európe v takejto podobe dá závidieť, lebo to je unikátna záležitosť. Ako aj v prípade činnosti národných parkov či likvidácie skládok. Myslím, že treba tú jeho činnosť vnímať pozitívnym spôsobom. Toto sú práve tí, ktorí mi najviac pozitívne či negatívne udreli do očí.
Čítajte viac Čaputovej ľudia dôverujú najviac, ale oproti novembru oveľa menej
Na začiatku ste spomínali dve katastrofálne krízy, ktoré dostala vláda na stôl. Do akej miery môžu vládni predstavitelia legitimizovať svoje prešľapy bezprecedentnými krízovými situáciami?
Tú mieru je objektívne nemožné určiť. Treba vychádzať z faktov, ktoré máme k dispozícii. Tie sa týkajú toho, že každá vláda, ktorá prijíma nepopulárne opatrenia týkajúce sa obmedzovania základných slobôd, alebo vyžaduje od ľudí nejakú povinnú činnosť, nech by tá situácia bola akákoľvek dobrá, keď vláda príde s takýmito návrhmi a vyžaduje ich plnenie, tak sa stane nepopulárnou. Na tom nezmeníme nič. No a v prípade protipandemických opatrení toho bolo skutočne veľmi veľa. Najviac v dejinách Slovenska. To je fakt. Druhým faktom však je, že niektoré rozhodnutia možno vnímať ako zlé. Jednak sa to týka spôsobu komunikácie pandemických opatrení. To je jedna vec. Ono môžete prijímať akokoľvek nepríjemné opatrenia, ale pokiaľ ich správnym spôsobom odkomunikujete, tá vláda bude mať dôveru občanov a popularita nemusí klesať. Všetko závisí od spôsobu komunikácie, a ten bol od začiatku katastrofálny. Katastrofálny v prípade Igora Matoviča, pretože sa ukázal, že komunikovať nedokáže. Predsa nešťastnou komunikáciou takmer položil vládnu koalíciu. Pamätáme si konflikty, ktoré mal s Richardom Sulíkom a podobne. Jeho forma komunikácie veľmi nešťastne prispela k tomu, že občania vláde nedôverujú a nechceli prijímať pandemické opatrenia. Aj toto sa napríklad podpísalo pod veľmi zlé čísla v kontexte nakazených a úmrtí na COVID-19. Pokiaľ občan nedôveruje opatreniam vlády, a to je dané spôsobom komunikácie, tak potom sa občanovi nechce plniť odporúčania vlády, nech by boli akokoľvek dobré a zdraviu a spoločensky prospešné. Takže problém bol v zlej komunikácii a v tom, že opatrenia boli prijímané chaotickým spôsobom. Takže hranica medzi tým, za čo môže pandémia a za čo môže neschopnosť vlády, je veľmi tenká. Ale aj jeden, aj druhý faktor sa podpísali pod to, že táto vláda stratila veľa percentuálnych bodov, čo sa týka popularity, a predovšetkým si to odnieslo OĽaNO, práve kvôli Igorovi Matovičovi.
Čítajte viac Preferencie sa takmer nehýbu: Hlas, SaS a Smer sa držia na špici
Ako hodnotíte stabilitu vlády? Do akej miery na ňu vplývajú vnútorné vzťahy v koalícii a môže sa to nejakým spôsobom zmeniť v dôsledku vojny?
Myslím si, že čo sa týka stability, najhoršie už máme za sebou. Pamätáme to obdobie pred rokom, keď sme tu mali obrovskú koaličnú krízu, ktorá vyvrcholila odchodom Matoviča z postu premiéra a odchodom ministra Krajčího. A vláda sa neskladala nanovo, ale došlo k takej kríze, ktorá zatriasla stabilitou vlády až tak, že sa očakávali predčasné voľby. Táto situácia sa už nezopakuje z viacerých dôvodov. Ten prvý je ten, že hlavná príčina tejto koaličnej krízy a spôsob komunikácie Igora Matoviča tu už nie je. Teraz je ministrom. Funkcie premiéra sa zhostil Eduard Heger a jeho spôsob politickej komunikácie je v podstate úplne iný ako pri Igorovi Matovičovi. Nepotvrdzuje sa ani to, čo sa hovorilo, že Matovič bude mať na Hegera taký vplyv, že Heger bude až nesvojprávnym premiérom a zozadu bude všetky nitky ovládať Igor Matovič, čo by sa podpísalo pod ďalšiu nestabilitu koalície. To sa nepotvrdilo. V tomto momente, keď sme v polčase vládnutia, sa možno nazdávať, že táto vláda skutočne dovládne. Treba povedať aj to, že moc je ohromne silné lepidlo koalície. Vieme, že moc dokáže spojiť aj nespojiteľné politické subjekty. Komu by napadlo, že v predošlom volebnom období budeme mať vo vláde maďarskú politickú stranu a Slovenskú národnú stranu. Takže moc dáva politické strany dokopy a núti ich hľadať kompromisy, aby spolu dovládli. Aj tento faktor teda zohráva svoju rolu. Navyše pandémiu máme azda už za sebou a vojna na Ukrajine určite nebude príčinou, aby sa vládna koalícia rozpadala. Všetky strany koalície majú v zásadných otázkach, ktoré sa týkajú vojnového konfliktu, totožný názor. Uvidíme, aké budú ekonomické dôsledky. Tu môžu vzniknúť isté nezhody. Rastúce ceny potravín, energií či inflácia ako taká môžu mať významný podiel na náraste spoločenskej nervozity. Uvidíme, čo bude s utečencami, lebo toto môže byť tiež dôležitá téma, ktorá bude hýbať spoločenským diskurzom, ale nemyslím si, že by niektorá z týchto tém mala až devastačný dosah na túto koalíciu, že by sa začala otriasať v základoch, tak ako to bolo pred rokom. Prešli dva roky vlády pod taktovkou OĽaNO, k tomu pandémia a nakoniec vojna. Ako možno hodnotiť polčas vládnutia koalície? A do akej miery okolnosti ospravedlňujú prešľapy vládnych predstaviteľov? Podľa politológa Tomáša Koziaka je náročné stanoviť objektívnu mieru. Napriek tomu možno podľa neho vyčítať nezvládnutú komunikáciu či chaotické prijímanie opatrení, ktoré sa časom prejavili v nízkej dôvere voči členom vlády.
Ako hodnotíte pôsobenie premiéra Eduarda Hegera? Sú hlasy o jeho závislosti od Igora Matoviča príliš kritické?
Krok výmeny Igora Matoviča bol nevyhnutný. OĽaNO je politická strana s veľmi malým počtom výrazných tvárí. Preto vytiahli relatívne neznámeho Eduarda Hegera. Veľa možností nebolo. Tak ako bolo otázne, do akej miery sa bude správať nesvojprávne pod vplyvom výrazného Matoviča, tak toto sa čím ďalej, tým menej potvrdzuje. Zo začiatku treba povedať, že Igora Matoviča bolo veľmi vidieť. Ale to bolo aj nejakou zotrvačnosťou jeho politického pôsobenia, keď v niektorých momentoch ešte stále sa cítil v role premiéra. A veľmi to Eduardovi Hegerovi sťažoval. Ale tak, ako si postupne zvykol, že premiérom nie je, a zrejme si aj uvedomil, že pokiaľ sa bude správať ako premiér popri Eduardovi Hegerovi, tak mu to bude zhoršovať a ďalej bude klesať popularita celej vlády a OĽaNO, čo môže mať na celkové preferencie a reputáciu zlé dôsledky. Ukazuje sa, že aj tento vzťah sa stabilizoval a každý si je vedomý svojej roly, ktorú momentálne zohráva. Výkon Eduarda Hegera na poste premiéra je možno slabší, ako by sme možno očakávali. Videli sme to napríklad v súvislosti s jeho „necestou“ do Kyjeva, keď Slovensko mohlo byť v šíku krajín, ktoré učinili veľmi silné zahraničnopolitické gesto. Toto napríklad vnímam ako politickú chybu. Ale vyplýva to z jeho neistoty v mnohých záležitostiach, ktorá je ešte stále viditeľná. V každom prípade to je človek, ktorý nebol pripravovaný na tento post, a zrejme sám nepočítal, že bude premiérom, pričom sa toho chopil vo veľmi zlej situácii. Takže veľké očakávania sme od jeho pôsobenia nemali a v tomto svetle by sme ho aj mali hodnotiť. Napĺňa nízke očakávania, ktoré sme mali. To je tak všetko.
Kde možno identifikovať slabiny tejto vlády? V minulosti sa to prejavovalo najmä napätými vzťahmi medzi Matovičom a Sulíkom, no zdá sa, že to ustupuje do úzadia.
Toto bolo viditeľné v minulosti a prakticky skoro na tom padla vláda. Postupne to odchádza do úzadia. Tak ako Igor Matovič už nie je premiérom, tak adresuje ešte sem-tam nejaké štipľavé poznámky, ale už to nemá tú razanciu, ako to bolo v minulosti. Toto už až také dôležité nie je. Čo sa týka tých neuralgických bodov, tak tých je viacero. Najväčší problém tejto koalície je rizikový faktor Boris Kollár a jeho postoj k opatreniam, ktoré sa týkajú toho najdôležitejšieho bodu – antikorupčného boja. Vieme, akú má Boris Kollár minulosť, vieme, z čoho je pán Pčolinský podozrivý, vieme akí ľudia sa okolo Borisa Kollára pohybujú. Aj výkon jeho ministrov naznačuje, že tam môže ísť aj o iné záujmy než budovanie nejakého antikorupčného imidžu či transparentného vládnutia. Takže v tomto ohľade vnímam Borisa Kollára ako článok vládnej koalície, ktorý môže byť v konečnom dôsledku, keď sa bude robiť celkový odpočet tejto vlády po štyroch rokoch, faktorom, na ktorý sa bude poukazovať, ak vláda nesplní svoj základný cieľ fungovania – antikorupčné pôsobenie. Z tohto pohľadu toto vidím ako rizikový faktor. Samozrejme, že sú tu aj iné záležitosti. Slabosť strany Za ľudí a jej rozpad, atomizácia a možno až animozita Veroniky Remišovej voči Márii Kolíkovej. A hlavne zo strany Remišovej tú jej urazenú samoľúbosť je vidieť na percentách, ktoré strana má. Takže toto tam je očividné. Týkalo sa to teraz napríklad rozhodovania o súdnej mape, keď nikto asi nedokáže presvedčiť, že svoju úlohu tam nezohrávali aj nejaké osobné rozpory a nielen odborné výhrady.